Južné Čechy a Šumava, pešia (horská) turistika

Moje poznámky z ciest po Šumave a hradoch a zámkoch južných Čiech (3)

Z Prachatíc, kde sme ubytovaní sa dnes, hoci je zamračené, vydávame na turistiku - spoznávať hory, lesy, lúky a háje Šumavy - tohto krásneho kúta Čiech. Žiadalo by sa povedať, že ľudskou rukou nedotknutého kúta - ale nie je to pravda, aj keď by sa to mohlo na prvý pohľad zdať.

• Předchozí část článku

Chcem týmto len povedať, že aj keď sú niekde robené zásahy človekom, sú robené citlivo a tak skĺbené s prírodou, že sa zdá, ako by tu boli odjakživa. Aspoň na miestach, ktoré sme tentoraz navštívili, sú výtvory človeka akoby doplnkom prírodných krás a umocňujú celkový dojem. A to či už ide o dobre značené turistické chodníky, domčeky, reštaurácie, chaty a chatky, sochy a pamätníky a inú drobnú architektúru…

Takže dnes sa mikrobusom odvezieme do dedinky Stožec (1 065 m n.m. - ďalej len m), na stanici stíhame vláčik, odvezie nás na miesto nástupu na trasu - na Nové Údolí. Po červenej turistickej značke sa vydávame smer Třístoličník.

Čtěte také: Toulky Šumavou, Plechý a Třístoličník

Ideme po dobrej ceste najprv miernym, neskôr strmším kopcom, prechádzame cez Schwarzenberský kanál. Je to významná technická pamiatka ČR, spájal povodie Vltavy a Dunaja, umožňoval splavovanie dreva z ťažko dostupných šumavských lesov k Dunaju, neskôr aj k Vltave a ku železnici. Kanál bol postavený podľa projektu Schwarzenberského lesného inžiniera Josefa Rosenauera v rokoch 1735 - 1893.

Třístoličník, Trojmezná

Z cesty odbočíme popri kanále vpravo a zanedlho uvidíme vybudovaný prístrešok a pri ňom pamätnú tabuľu Rosenauerovi. Vrátime sa na cestu a pokračujeme až na Třístoličník (1 311 m). Vrch dostal názov podľa toho, že kamenné bloky, ktoré sú zoskupené v trojici na vrchole vymodelovalo zvetranie pieskovcových skál do podoby skalných vežičiek s miskovitými priehlbňami, ktorými pripomínajú tróny. Podľa povesti na nich sedávali v dávnej minulosti králi Bavorska, Rakúska a Čiech a radili sa o priebehu štátnych hraníc. Z tejto vyvýšeniny sú pekné výhľady na široké okolie, najmä na nemeckú stranu, je odtiaľ dobre vidieť Alpy.

Zídeme z vrchu, zastavíme sa na nemeckej strane v hoteli s reštauráciou, v predajni pokúpime suveníry a pokračujeme v ceste. Ideme na ďalší z tunajších vrcholov na kopec Trojmezná (1 361 m), už aj názov napovedá, že ide o hraničný bod medzi Čechami, Nemeckom a Rakúskom. Jedná sa o dvojvrcholovú horu, ktorej vyšší vrchol leží na území ČR a nižší, známy ako Bayerischer Plöckenstein (1 358 m), už na území Nemecka.

Trojmezná je súčasťou šumavského pohraničného hrebeňa, z jej vrcholu je dobrý výhľad na Alpy. Na jej svahoch sú početné kamenné moria. Väčšina územia Trojmeznej je súčasťou prírodnej rezervácie Trojmezná hora. Neďaleko vrcholu leží možno najznámejšie miesto celého pohraničného hrebeňa známe ako Trojmezí (Dreieckmark). Miesto, kde sa stretávajú hranice Česka, Rakúska a Nemecka leží vo výške 1 321 m nad morom a je označené trojhranným medzníkom s názvami a štátnymi znakmi jednotlivých štátov.

Plechý

Postupujeme popri lesnom polome - pracujú tu obrovské mechanizmy na odstraňovanie polomu, chytím dva kliešte (zistím to až doma), idú s nami takí dvaja "šialení" cyklisti - starší pár a trepú sa po tých skalách - cestách, necestách na bicykloch. Vlastne sa ani nevezú, ale celú cestu bicykle nesú. Neviem, čo ich to napadlo…?!? Vystupujeme na Plechý (1 378 m) - najvyšší vrch českej časti Šumavy. Na vrchole je tiež akoby zhluk skál na sebe - je to pekné a zaujímavé. Celou cestou sa pasieme na čučoriedkach.

Chodník dolu k Plešnému jezeru je dosť náročný - ide cez les a je tvorený mohutnými, mrazovým zvetrávaním rozpukanými balvanmi hrubozrnnej plöckensteinskej žuly. Na svahu nad jazerom sa zastavíme pri 14,5 m vysokom pamätníku spisovateľa a básnika Adalberta Stiftera, pamätník mu tu, v ťažko prístupnom zráze nad jazerom, postavili šumavskí kamenári na mieste, odkiaľ rád pozeral na okolitý kraj.

Plešné jezero vzniklo v dobe medziľadovej a to tak, že voda z topiaceho sa ľadovca zaplnila priehlbeň, ktorá tu bola pod 220 m vysokou skalnou stenou, jazero je 18 m hlboké a má rozlohu 7,5. Od Plešného jezera postupujeme pomerne pohodlnou lesnou cestičkou do Nové Pece, cestou narazíme na malú chatičku - hospůdku, dávame slivovicu na povzbudenie - akože vrcholovka, ideme popri Lipne, ale už je asi 18.hod. a lodičky už nepremávajú, len kompa ide na druhý breh… takže len na chvíľu zastavíme, popozeráme na priehradu a ideme si na ubytovňu oddýchnuť po dnešnom turisticky náročnom, ale krásnom dni.

Zátoň, Boubín

Oddýchnutí sa zobudíme do krásneho dňa, konečne neprší ani nemrholí tak ako po minulé dni. Ideme ráno do obce Zátoň (810 m) a odtiaľ popri Idinej pile - je tu veľmi pekné informačné stredisko so sympatickým starším lesníkom a so zaujímavou miniexpozíciou niekoľkých šumavských zvieratiek - smerom na Boubín (1 362 m). Prechádzame popri Boubínskom pralese - národnej prírodnej rezervácii, ktorá sa rozprestiera na svahoch Boubína a Pažení. Niektoré stromy sú tu staré 300 - 400 rokov. Samotné jadro pralesa (46 ha) je dnes už turistom neprístupné a je oddelené dreveným plotom.

Ideme po jeho obvode po náučnom chodníku, ktorého súčasťou je 9 informačných panelov. Na vrchole Boubína je prekrásna drevená rozhľadňa so 110 schodmi. Bola otvorená v roku 2005 a z dôvodu ochrany prírody musela byť stavaná bez použitia ťažkej techniky, aj materiál musel byť dopravený ručne, koňmo alebo lanovkou. Je z nej úchvatný výhľad do okolia, poriadne tam hore fúka, zídeme dolu, zjeme, čo máme, vypijeme a schádzame do Vimperku - nazývaného aj bránou Šumavy.

Vimperk, Husinec

Námestie je v rekonštrukcii, takže nie je ani veľmi čo pozerať, majú akurát dobre zásobené informačné stredisko, vyjdeme na kopec na hrad, niektorí idú na vežu, do hradu ani nejdeme, lebo je tam len výstava skla a šumavských detí, podľa informátorky nie sú tam žiadne historické predmety, nábytky - väčšina toho bola prevezená do Hlubokej. Určíme si hodinu zrazu na parkovisku v meste - asi o dve hodiny a konečne máme čas sa v pokoji naobedovať - ideme do malej príjemnej reštaurácie, vychutnáme si cestoviny s kadečím, niekto kávu, zmrzlinu…

Po ceste sa rozhodujeme, že dnes ešte stihneme zájsť do mesta Husinec - rodisko Jana Husa (upálený bol za svoje učenie - reformátorské katolíckej cirkvi - 6.7.1415), rodný domček je dosť ošarpaný, ale interiéry sú bohaté, sprievodca príjemný a znalý veci, dokonca kvôli nám ochotne prišiel, hoci mali už hodinu po záverečnej. Pri soche J. Husa sa pofotíme a príjemný deň je za nami.

Kvilda, prameň Vltavy

Ďalší deň prší. Nevadí, aspoň sa mi vracajú spomienky na rozkošnú knižku Když v ráji pršelo, ktorej dej sa odohráva niekde tu - na Šumave. Na dnes máme naplánovaný výlet - túru k prameňu Vltavy. Mikrobus nás odvezie do peknej podhorskej dedinky Kvildy (960 m), prestane pršať. Znovu je tu výborne vybavené infostredisko. Tu nám poradia, aby sme si ušetrili kus cesty a tak ideme zeleným autobusom do Bučiny (1 062 m) - asi 7 km, z druhej strany chodia autobusy z Nemecka s turistami, ktorí idú k prameňu Vltavy (1 140 m) pod vrchom Černé hory alebo niekam inam za turistikou.

Odtiaľ ideme už po vlastných k prameňu Vltavy pohodlnou lesnou cestou. Je to tu veľmi pekne upravené aj taký drevený "pútač", fotíme sa - fotí nás jeden mladý muž z Popradu. To je náhoda, len on a my - 11 nás vyšlo práve tu. Niečo zjeme, čítame info tabule, rozprávame, smejeme sa a vtom príde z druhej strany z Kvildy na bicykloch skupina asi desiatich ľudí.

Počúvam - hovoria po slovensky, vtom ma niekto z nich osloví: Alenka?!? - no keď ma takto osloví, tak ma musí poznať. Skrátka a jasne - sú tu moji dávni známi z Popradu, s ktorými sme boli v Bulharsku asi pred 27 rokmi… Tešíme sa, že sme sa stretli… A tak sme na prameni Vltavy v tomto čase asi 20-ti Slováci a to všetci z východu… chachacha. Až neskôr prídu ďalší ľudia - pešo, na bicykloch.

Antýgl, rieka Vydra

Lúčime sa navzájom a keďže zasa začína mrholiť, ideme druhou stranou do Kvildy a Popradčania idú cestou, ktorou sme prišli my. Zostup je asi 7 km po horskej ceste. V Kvilde si dáme v reštaurácii výbornú cesnačku - myslím, že reštaurácia sa volala U Malíků. Všade stretávame množstvo bicyklistov, majú tu dobré cesty a podmienky pre cyklistiku. Pokračujeme povozmi do údolia Vydry Prechádzame cez obec Antýgl, kde bola v minulosti sklárna na duté sklo a pateříky (malé sklenené guličky na ruženec).

V rieke Vydra sa v riečišti vytvorili zaujímavé útvary v kamenných podložiach - obrie hrnce a veľké tvarované balvany. Odvezieme sa do Čeňkovej pily (635 m) - sú tu ešte pozostatky píly, ktorá v druhej polovici 19. storočia spracovávala drevo. Na tomto mieste sa zlievajú rieky Vydra a Křemelná a ďalej tečú ako rieku Otava. V lete 1867 toto pekné miesto navštívil Bedřich Smetana so spoločnosťou známych a každý z nich zasadil smrečok, dnes sú tu zachované velikánske tri smreky - Smetanove.

Prachatice, Libín

Neskôr - začiatkom 20. st. bola píla prebudovaná na vodnú elektráreň, ktorá napájala elektrinou celé mesto Kašperské Hory. Dnes je Čeňkova pila funkčnou technickou pamiatkou. Krátku zastávku urobíme na Jezerní slati (pri Horskej Kvilde), kde sú obrovské rašeliniská. Sú ohradené kvôli bezpečnosti a je tu taká drevená mostíková cestička a ešte aj vyhliadková vežička, odkiaľ vidno široko-ďaleko na slate.

Cestou späť sa konečne zastavujeme v Prachaticiach v infostredisku (aj pre pečiatky, aj sa tu dozvedáme o večernom džezovom koncerte) a ideme na vyhliadkovú vežu Libín u Prachatic (1 096 m). Je to kamenná rozhľadňa z roku 1883, výška rozhľadne je 27 m, počet schodov aj s tromi vonkajšími je 141. Je odtiaľ nádherný výhľad, sú tam popisy, kde čo vidíte, aké kopce… vidno aj elektráreň Temelín. Večer idem samozrejme na džezový koncert, sadneme si do záhradnej reštaurácie priamo pod pódiom, dáme si topinky - výborné a počúvame ten úžasný džez… Zakončenie dňa ako z románu!

• Dokončení článku