Oravská Magura na lyžiach, zimná túra cez horu Paráč

V Oravskej Magure - bloudím dobře, bloudím (ne)rád (1)

Vybral som sa do Zázrivej - Veľkej Havranej, deň pred túrou, dosť zavčasu na to, aby som do horského hotela došiel zavidna. S jedným som však nerátal. So snehovými reťazami. Bez nich sa, ani na zimných pneumatikách, nedalo vybehnúť hore strmou lesnou cestou.

Pod čerstvo napadaným snehom bol tvrdý vodný ľad. Ani rýchlo, ani pomaličky, nijakovsky to nešlo. Po štyroch márnych pokusoch som to vzdal. Ubytoval som sa inde a na druhý deň, keď dážď roztopil sneh, aj ľad pod ním, keď som tam už nepotreboval vyjsť autom, tak vtedy sa to už dalo. To som ešte netušil, že je to predzvesť celého radu nepríjemností, ktoré ma čakajú.

Čtěte také: Bloudím dobře, bloudím (ne)rád aneb podařilo se i vám zakufrovat?

Je chladné januárové ráno. Pred chvíľou som vyrazil zo Zázrivej - Havranej na lyžiarsku túru podľa literatúry. Pripravujem totiž pre Slovenský rozhlas reláciu Genius loci - túry podľa literatúry. Dnes ponesiem v batohu poviedku Mila Urbana Nie! a Jégého článok Zázrivci z roku 1921, ktorý vyšiel v časopise Mladé Slovensko. Obidva texty sa spolu dopĺňajú a povedú ma okolo, po vrchoch ponad Zázrivú, cez sedlo Hoľa, vrch Paráč, Príslopec, Bzinskú a Vasiľovskú hoľu, odkiaľ zostúpim do Zázrivej.

Keď som vystúpil po žltej turistickej značke nad poslednú z opustených zázrivských dreveníc, som dnes prvý raz, ale nie posledný, stratil značku.

Každý turista vie, že chôdza mimo značenej cesty je ťažšia, zložitejšia. Hľadám žltý pásik medzi dvoma bielymi na každom strome okolo. Nikde nič. Redikám sa okrajom lesa, strmo na vrch hrebienka Klobučnej. Značka by mala viesť, podľa mapy, po najvyššej časti terénu.

Predieram sa pomedzi nízke mokré konáre smrekov, pomedzi borievčie, borím sa do zvyškov snehových závejov. Lyže na batohu trčia dovysoka a podchvíľou zrážajú spŕšky dažďových kvapiek za môj golier. Naťahujem si kapucňu. Po chvíľke sa mi zdá, že vodu cítim aj v topánkach.

Prší. Medzi drobné kvapky sa sem-tam zamiešajú zmrznuté drobné snehové vločky. Cez okuliare už poriadne nevidím. Skladám ich, lebo sú úplne zbytočné. Cesta smerom na hrebeň sa vyplatila. Nachádzam tam značku, ktorá ma dovedie k lesnej ceste do Oravskej Lesnej. To je to, čo hľadám. Cesta ma dovedie do sedla Hoľa.

Cesta na Paráč zo sedla Hoľa sa začína na neveľkej lúčke a potom vedie cez vysokú horu, rovno takmer po priamke, najprv mierne do kopca, aby sa potom prudko zdvihla, vytlačila z vás všetok pot, zmočila vás zvnútra, akoby jej nestačilo, že zvonka moknete na vytrvalom drobnom daždi, ktorý mal byť pôvodne prehánkou.

Cesta, na to nedbá a kladie vám "do cesty" aj iné prekážky. Sneh sa zrazu zmení na mokrý ľad, v ktorom sú vmrznuté smrekové šušky, konáriky a ihličie. To by ešte ušlo. Ale o chvíľu zmizne aj špinavý ľad, aj sneh a pred vami je blatistá strmina. Lyže na plece a boríte sa do mazľavého blata. Po chvíli, našťastie, je na ceste opäť sneh.

Pár krokov peši, aby ste si očistili v snehu zablatené lyžiarky, a potom si nahodíte lyže. Po niekoľkých desiatkach metrov, sa to zopakuje znova: mokrý ľad s mlákami, blato, sneh, mokrý ľad, mláky, blato. Až pod vrcholovou časťou Paráča sa dočkáte súvislej snehovej pokrývky.

Ale, aby ste si nemysleli, že tu nájdete dobré podmienky. Aj tu, vo výške nad 1 300 metrov prší. Som vďačný aspoň za to, že sa mi na mokré stúpacie pásy nelepí sneh. Do vrchu dobre držia a aj slušne kĺžu. Keď sa takto v duchu utešujem, ešte netuším, že na to doplatím. Ale zatiaľ, napriek dažďu sa teším z pohľadu na vrcholový turistický smerovník na Paráči. Som v najvyššom bode dnešnej túry.

Mojím najbližším cieľom mala byť Bzinská hoľa a menší z dvoch Minčolov v Oravskej Magure. Za ním, na Vasiľovskej holi, by som sa mal po žltej značke dostať do Kozinskej, čo je jedna zo zázrivských kopaníc.

Lenže cieľ sa mi vzdialil. Moja chyba. Kdesi na Príslopci som stratil modrú značku. Riedke značkovanie, hustá hmla a stará, ale viditeľná lyžiarska stopa spôsobili, že som, - poviem to, aj keď sa hanbím - zablúdil. Zvábil ma zjazd na pomerne dobrom snehu. Podarilo sa mi niekoľko celkom efektných telemarkových oblúkov, ktoré ma zviedli a zviezli príliš nízko na ľahký návrat. Precitnutie je nepríjemné.

Pokladám sa za skúseného vysokohorského turistu. Navyše som tu na Orave doma. Nerád si to priznávam. Ale naozaj neviem presne, kde som. Nemám sa podľa čoho zorientovať. Hmla mi dovoľuje vidieť iba po vrchovce najbližších smrekov. Odhadujem, že som niekde pod Držatínom, na hruštínskej strane.

Rozhodol som sa, že pôjdem po lesnej ceste, na ktorú som natrafil. Stopa lyží sa na nej stratila, je rozjazdená kolesami lesných traktorov. Snehu je tu oveľa viac ako na zázrivskej strane. Idem stále na lyžiach.

Cesta sa kľukatí, obchádza bočné rázsochy a predlžuje moje putovanie. Po hrebeni, by som išiel takmer rovno, po priamke, tu v doline idem po dlhších a kratších oblúkoch.

Predstavte si obrovskú vianočku. Vysokú vyše tisíc metrov a dlhú okolo päť kilometrov. Získate presnú predstavu o mojom putovaní. Ja sa pohybujem po boku tejto pletenky. Niekde v diaľke predo mnou je hruštínska Zabava, lyžiarske stredisko s vlekom, chatkami v údolí, ale ja mám auto v Zázrivej, za vysokým hrebeňom.

Pozerám sa na hodinky a ešte stále mám čas, pôjdem smerom hore na hrebeň, nájdem žltú značku a zídem dolu do Kozinskej.

Lesná zvážnica začína odrazu klesať nadol. Tadiaľ moja cesta nevedie. Za zákrutou zbadám odbočku, ktorá sa šplhá šikmo hore strmým úbočím. To bude ono. Vyvedie ma na hrebeň paráčskej Magury, nájdem Vasiľovskú hoľu, žltú značku a stihnem ešte za vidna zbehnúť do Kozinskej.

Vyrazím s novou chuťou svižne do vŕšku po belostnom snehu. Nikde ani človiečika, ani letáčika. Len jelenie a líščie stopy. Všade naokolo je absolútne ticho. Naposledy som počul nesmelo zaspievať vtáčika - letáčika niekde pod Paráčom.

Sklon cesty sa trochu zmierni a rovnomerne stúpa, kopíruje terén, v oblúkoch obchádza oblé bočné rázsochy. Zdá sa mi, že už idem nekonečne dlho, po hrebeni by to mali byť asi tri kilometre. Preto zneistiem. Som na hruštínskej strane? Neprešiel som nebodaj do lomnianskeho chotára? To by som sa vzďaľoval od všetkých možností dostať sa za vidna zo zajatia hôr.

Keď človek poblúdi, popletú sa mu svetové strany a on je stále presvedčený, že ide správnym smerom. Už sa mi to raz stalo. Bol som ešte chlapec a vracal som horou domov, do Námestova. Mojím presvedčením, že idem správnym smerom, hrozne otriaslo zistenie, že som sa ocitol na poliach ďaleko za Oravskou Jasenicou. Šiel som opačným smerom!

Priznám sa, že mi hlavou preletela myšlienka aj na bivak. Čo mám a čo nemám na nocovanie v zimnej prírode? Bilancia nebola dobrá. Nemal som spacák, ani varič, ani čaj, ani cukor. Mal som alumíniovú fóliu, zápalky, tri energetické tyčinky, jednu žemľu a paštétu. Zahriať ma mohlo jedno suché vlnené tričko a zateplená ľahučká bunda. Bol som však za hranicou ochranného pásma Národného parku Malá Fatra, ktoré ide po hrebeni. Mohol by som sa teda zahriať pri ohni. Ale pri pohľade na mokré stromy som sa rýchlo pozrel na hodinky a triezvo zratúval možnosti dôjsť do civilizácie.

Nie, nemôžem sa mýliť. Idem smerom na juh, popod hlavný hrebeň Oravskej Magury. Spomeniem si na starú radu, že lišajníky na stromoch rastú na severnej strane. Obzerám si najbližšie smreky a zdá sa mi, že lišajníky rastú celkom rovnomerne dookola okrúhleho kmeňa.

Rekapitulujem si v duchu celú cestu od bodu, keď som stratil značku. Z Paráča som šiel stále rovno, na východ. Potom som natrafil na lesnú cestu a zabočil na nej doprava v pravom uhle, čiže na juh. Podľa toho musím byť niekde pod Vasiľovskou hoľou.

Pridám do kroku. Našťastie snehu je tu stále dosť a tak môžem postupovať na lyžiach. Potom však odrazu, aby to šľak trafil, cesta končí. Viem, že lesné cesty končia presne na hranici ekonomického využitia. Tam, kde sa už neoplatí ťažiť drevo.

Pocítim nevoľnosť v žalúdku. Uvedomím si, že som od rána nič nejedol. Nerád sa zastavujem, už si nemôžem dovoliť strácať čas. V januári sa zmráka veľmi zavčasu. Ale hlad je mocnejší. Rýchlo zjem tyčinku a zapijem ju horúcim čajom z termosky. Šetrím posledné dúšky, lebo naozaj neviem, aká dlhá cesta je ešte predo mnou.

Pozriem sa dohora, tam, kde by mal byť vytúžený hrebeň, ale hmla mi nedáva jasnú odpoveď. Obchádzam vývraty, prechádzam po snehových mostíkoch ponad potôčiky z topiaceho sa snehu, ktoré v hojnom počte stekajú po strmej stráni.

Posilnený a odhodlaný skôr zúfalým položením ako vidinou cieľa, driapem sa cik-cak nahor. Vrchol akoby sa vzďaľoval, akoby chcel, nech si vypijem svoj kalich horkosti až do dna. Podliezam, preliezam vývraty, fučím, potím sa, všetko je na mne mokré, z vnútra i zvonku. Jedine v ústach mám sucho. Stále vytrvalo, drobno prší.

Potom prichádza úľava, vychádzam na hôľny chrbát pohoria. Som na vrchnej časti vianočky. Oprie sa do mňa mrazivý vietor. Sťahujem si čiapku na uši, naťahujem kapucňu a pridávam do kroku.

Kadiaľ ísť? Ktorým smerom je sedlo Vasiľovská hoľa? Kde, v ktorom bode hrebeňa som? Usilujem sa uvažovať metodicky. Vľavo je les, vpravo je hôľna holina. Idem ju preskúmať. Hľadám turistickú značku. Akúkoľvek. Mala by tu byť hrebeňová modrá.

Sneh sa po chvíli stratí, je vyfúkaný až na holú zvädnutú trávu. Jasne rozoznávam cestu vedúcu priamo po hrebeni. Značku však nenachádzam. Odbočím z cesty doprava k okraju lesa. Ani tam nie je značka. Prejdem na ľavú stanu, ani tam nič nie je. Pocítim na tvári prievan, taký aký býva v horských sedlách, kadiaľ prefukuje vietor mocnejšie.

Ak je to sedlo, mal by tu byť smerovník. Ale nič tu nie je. Sklamaný sa vraciam. Asi kilometer tam, druhý naspäť. Strata síl, ale najmä vzácneho času. Do zotmenia ostáva už len necelá hodina.

Chuchvalce hmly sa prevaľujú cez hrebeň, znemožňujú akúkoľvek orientáciu. Potom zbadám v snehu niekoľko lyžiarskych stôp. Vyberiem sa po tej, ktorá ide po hrebeni, ale v lese sa stratí spolu so snehom. Vraciam sa k ďalšej a tá vedie dolu do údolia, ale na hruštínsku a nie na zázrivskú stranu. Opäť stratené sily a čas.

Pohľad na hodinky a viditeľné zmrákanie sa, mi už nedovolí vyberať si. Nechcem riskovať cestu v hlbokom lese, potme, bez značnej cesty do Kozinskej. Rozhodnem sa zostúpiť do Hruštína. To je teraz, v tejto situácii, najrozumnejšie riešenie. Ale na potvrdenie tohto výsledku si ešte hodinu počkám. Už za úplnej tmy zostúpim k chatkách v hruštínskej Zábave.

S poslednými zvyškami chudobného januárového svetla prichádzam na asfaltovú cestu vedúcu z Hruštína do lyžiarskeho strediska Zabava. Dopijem zvyšky čaju z termosky, dám sa trochu do poriadku, a odhodlane vykročím na hodinovú nezáživnú cestu po asfaltke do Hruštína.

Po pár krokoch som nútený zastaviť a vystúpiť sa z úzkej cesty, lebo jedno auto ide oproti mne, a druhé sa blíži od chrbta. To oproti prejde a to za mnou neprechádza. Obzriem sa, čo sa robí. Vodič pomaly podíde vedľa mňa, vykloní sa z okna a pýta sa ma: "Nechcete sa odviezť?"
"Nič iné si neželám viac." Poviem mu po pravde.

V aute sedia traja a kufor kombíka je plný po strechu. Vodič mi berie lyže a zasúva ich tak, že ležia na pleciach dvoch za sebou sediacich pasažierov. Chlapi neprotestujú, prichytia ich aj s mojimi paličkami, aby ich neudierali pri jazde. Potom ma spovedajú: kde som bol, odkiaľ a kam idem. Ba chcú vedieť aj to, koľko mám rokov.

Keď im na všetko odpoviem, možno vzhľadom na moje šediny, zhodnotia môj výkon ako dobrý. Jeden z nich je dokonca znalec, vyznávač bielej turistickej stopy. Závidí mi, že som bol na Paráči. Chlapi ma odvezú na zastávku autobusu. Poďakujem sa im a predstavím sa menom a profesiou.

Autobus mi ide o dvadsať minút. Ich ochota skrátila moje trápenie, lebo začína primŕzať a pofukovať mrazivý vietor. V topánkach mi čvachtá voda, ktorá už začína chladiť. Spoj prichádza presne, minútu pred osemnástou.

Na druhý deň musím ísť po auto, ktoré som nechal na konci Veľkej Havranej, stratenej zázrivskej kopanice.

Dnes je ešte horšie počasie ako včera. Už neprší. Už leje. Ani keby nebola presná polovica januára.