Devín - Dukla + Nová Sedlica, Cesta SNP - Slovensko

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (8)

Pondelok 17. august 2015 (Chata Erika - Jahodná - Košice - sedlo Repy)

Ráno si musím privstať. O šiestej totiž rodinka odchádza za povinnosťami do mesta, tak vyrážam i ja na ďalšiu cestu. Mojím najbližším cieľom je chata na Jahodnej. Mám tu dohodnuté stretnutie s Jankou. Janka je sympatická mladá slečna, turistka a horalka telom i dušou, tak sa na ňu veľmi teším.

Počasie je pod mrakom, ide sa mi dobre. Predošlé horúčavy poľavili, citeľne sa ochladilo na rozumných 25 stupňov. Na Kojšovsku hoľu nezachádzam. Proste sa mi nechce, však i ja mám právo na trochu lenivosti. Prechádzam cez biblický kopec s názvom Golgota. Golgotu v Jeruzaleme pomenovali Gréci podľa charakteristického tvaru ľudskej lebky (latinský názov je Kalvária, calva = klenba lebky). Tunajší kopec však lebku v ničom nepripomína. Možno sa zle dívam.

Míňam čajovňu Katka, v týchto ranných hodinách samozrejme zavretú. Cesta vedie prevažne z kopca s prechodnými a krátkymi stúpaniami. Ignorujem odbočku k vyhliadke Lorelei. Ešte by ma tam svojim spevom zlákali a zamordovali nejake krásne víly.

Čtěte také: Minulá část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (8)

Som hladný, tak sa po ceste kŕmim černicami. Už sú zrelé a najbližšie dni sa ich ešte najem dosýta. Na chate Lajoška je chatár práve na odchode. Otvorené majú iba cez víkendy. Dačo pod zub by som si dal, nuž musím vydržať na Jahodnú. Mám to prevažne z kopca, tak sa to dá i s prázdnym bruchom. Situáciu zachraňujú aspoň spomínané černice popri chodníku. Nad Jahodnou ma pošteklí drobný dážď. Zbehnem dolu zjazdovkou a sadám do miestnej reštaurácie. Som hladný ako vlk, tak si dávam rovno obed.

Za chvíľu prichádza Janka, nuž sa srdečne zvítame. Bude mi robiť spoločnosť až do Košíc. Ideme netradične trošku inou trasou, než obvyklou červenou. Poukazuje mi pekné zákutia košických lesov - veru to tu má prechodené dokonale.

Cez miestnu časť Bankov prichádzame v družnom rozhovore do košického Čermeľa. Tu musím vyriešiť nákup proviantu na ďalšie dni. Nutné zájsť hlboko do mesta k najbližším potravinám - v Čermeli sú iba reštaurácie a cukrárne. Po veľkom nákupe sadáme s Jankou do miestnej krčmy pochybnej kvality s podivným názvom Tryskáč. Nuž ale pivo nám tu načapujú, dokonca aj kávu uvaria. Posedíme do neskorých popoludňajších hodín.

Veru sa mi nechce opúšťať príjemnú spoločnosť, ale čas sa nedá zastaviť. Musíme sa rozlúčiť a mňa čaká posledná časť dnešnej etapy - výšľap do sedla Repy, kde plánujem nocľah. Pomedzi chaty a popod vedenie vysokého napätia sa po lúkach dostávam do Kavečian. Košice mám ako na dlani. V diaľke sa tiahne hradba Slanských vrchov.

Bez zastávky miniem chatu na Hrešnej, v jej okolí nie sú výraznejšie známky života. Čas ma tlačí, z Košíc som vyrazil až po piatej a rád by som prišiel do cieľa ešte za svetla. V lese sa už šerí, ale nechce sa mi zastavovať a zhadzovať batoh. Posledný úsek už šliapem takmer potme, stíham to akurát bez čelovky. Rozkladám sa v prístrešku a nachystám veci na nocľah. Začína pršať a prší celú noc. V daždi sa mi spí výborne.

Utorok 18. august 2015 (sedlo Repy - Kysak - Radatice - Cemjata)

Po výdatnom a kvalitnom spánku sa mi vstáva dobre. Dážď nadránom ustal, všade okolo hmla ako mlieko. Citeľne sa ochladilo. Telo zvyknuté za uplynulé tri týždne na horúčavy sa zrazu cíti uzimene. Teplota spadla pod 20 stupňov, ale ja som stále nastavený na 35. Volám domov, na západe Slovenska už dva dni v kuse leje. Som zvedavý, kedy to dorazí na východ. Žeby som po troch týždňoch horúčavy a sucha zažil zimu a dážď?

Pohodlným chodníkom idem smerom na Prielohy, odtiaľ to je z kopca na Jánošíkovu baštu. Na chvíľu sa pristavujem a fotím výhľady na údolie kľukatého Hornádu. Počasie je zamračené a svetlo nedobré, nuž aspoň dokumentačne. Zbieham prudko do doliny a popri chatkách prichádzam do Kysaku. V dedine okrem železničného uzla a krčmy nie je nič zvláštne ani navštívenia hodné. V krčme sa dnes nepristavujem. Neviem totiž, ako dlho vydrží dobré počasie, tak chcem prejsť čo najviac.

V Kysaku prekračujem Hornád a popri rieke smerujem k detskému táboru Brezie. Je tu rušno, plno detí a kriku. K táboru vedie úzka asfaltka, v zákrutách je príkazová značka - trúbiť! Výstup hore Sopotnickou dolinou nie je náročný, spevnená cesta plynule stúpa popri potoku v hĺbke. Po hodine šliapania dolinou prichádzam k Pustému mlynu.

Uhýbam do lesa a stúpam na pekné lúky nad Ľubovcom. Zbehnutie do dediny je otázkou krátkej chvíle. V dedinke je akurát malý krčmoobchod. Krčmová časť je zatvorená, tak v obchode kupujem čerstvé pečivo a fľaškové pivo. Obedujem na malej krytej terase. Obďaleč postávajú štamgasti so skaleným pohľadom a veľkými červenými nosmi. Podozrievavo poškuľujú po mojom batohu ale nepovažujú za potrebné vyzvedať.

Po vedľajšej ceste za pol hodinu prichádzam do Radatíc. Tu je krčma otvorená, nuž ju poctím svojou návštevou a dávam si aspoň kávičku. Dlho sa však nezdržujem. Za dedinou uhýbam do lesa smerujúc na nevysoký Čertov kameň. Pred rokom som tu zmokol ako myš. Dnes tu stretám jediného Čecha, ktorý šliape, ako inak, na Devín.

Z lesa sa vynorím až v Cemjate. Je to malá dedinka - súčasť Prešova, s pekne upraveným parkom, kamenným altánkom a prameňom železitej minerálnej vody (tu na východe jej hovoria kvašná voda). Naberám do zásoby a pokračujem smerom na Veľký Šariš.

Kúsok za Cemjatou odbáča moja trasa z hlavnej cesty smerom ku diaľnici. Pod lesom stojí opustená budova s ohromnou krytou terasou. Zrejme súčasť blízkeho ihriska. Keďže sa riadne zaťahuje, rozmýšľam, čo ďalej. Čas mám dobrý, dalo by sa ešte dve - tri hodiny šliapať a posunúť sa o nejakých 10 km ďalej. Proti je neisté počasie a minimálna možnosť nocľahu a úkrytu pred dažďom.

Nakoniec vsádzam na istotu a zostávam. Dôkladne si vyzametám svoju časť terasy, proti komárom a hmyzu staviam vnútornú časť stanu a nachystám si lôžko. Po večeri mám ešte kopec času, nuž v bodoch spisujem doterajšie zážitky a príhody z cesty. Až budem po návrate písať cestopis, môžu sa ešte hodiť. Ako vidíte, vyplatilo sa. Spolu so súmrakom padá spánok na moje oči a ja nemám dôvod mu vzdorovať.

Streda 19. august 2015 (Cemjata - Veľký Šariš - Terňa - chata Čergov - Žobrák)

Budím sa do slnečného rána. Veľký dážď zo západu Slovenska sa na východe nekoná. Tu pretrváva výrazné sucho, rozhodne si však nato nesťažujem. Už putujem takmer tri týždne a vážnejšie som zmokol vlastne iba raz - pod Kloptaňou.

Za hodinu mám zbalené a vyrážam bez raňajok - doprajem si čerstvé v najbližšej dedine. Popri strelnici pod lesom sa blížim k diaľnici D1, podchodom ju prechádzam a som v Malom Šariši. Upúta ma tu oválny tvar kostola. Zavítam do prvých potravín pri ceste. Nakupujem dačo zásob, na raňajky rodinné 500 g balenie parížáku a k tomu 5 rožkov. Niet tu veľa možností, kde sa v kľude najesť.

Sadám teda na lavičku MHD a vybaľujem raňajky. Jedna z výhod putovania naťažko je, že sa môžete rozložiť s jedlom kdekoľvek a nevypadáte ako bezdomovec. Alebo ak aj vypadáte, je vám to fuk. Ľudia o vás nanajvýš zhovievavo zavadia pohľadom a náhlia sa za svojimi starosťami.

Postupne spracúvam jeden rožok za druhým, až je celý nákup fuč. Vrátane polkilového balenia parížskeho šalátu. Organizmus má pri veľkej fyzickej záťaži i poriadne energetické nároky - vypýta si, čo mu náleží. A beztak to úplne nestačí. Na nohaviciach Cítim, že som s váhou išiel dolu, aj keď nie príliš radikálne.

Po výdatných raňajkách sa gúľam smerom na Veľký Šariš. Čaká ma viac ako 10kilometrový asfaltový úsek. No v sandáloch sa mi i po nepríjemnom asfalte ide dobre. Gratulujem si k nápadu sandále so sebou vôbec zobrať. V tvrdých Alaskách by som tu prišiel pravdepodobne o nohy. Navyše boty trošku ušetrím, prasklina na jednej z nich už vypadá hrozivo. Tak nech sa chúdence chvíľu nesú na batohu - zaslúžia si oddych.

Vo Veľkom Šariši nezastavujem, prechádzam cez obec, na konci míňam známy pivovar. Ktorému chlapovi by sa tu nezrýchlil tep? Križujem hlavnú cestu I/68 po ktorej prúdi množstvo áut medzi Prešovom a Starou Ľubovňou. Do Kanaša je to ešte zopár kilometrov po asfalte, ale odsýpa to rýchlo. Len je zase horúco.

Na konci Kanaša končí asfalt a vchádzam do lesa. Do sedla pod Lysou Strážou je značenie sporadické, ale stratiť sa niet veľmi kde. Za sedlom vychádzam na rozľahlých lúkach. Otvára sa mi výhľad na dedinku Terňa i na pohorie Čergov v pozadí. Je slnečno, oblohu zdobí iba sporadický biely obláčik. Dolinou popri potoku prichádzam do dediny. Nemám dôvod sa tu priveľmi zdržiavať, iba prezúvam obuv a zahryznem sa do 3 km asfaltového úseku do podhorskej osady Hradisko. Postupne sa mi odhaľujú výhľady na kužele šarišských sopiek, našťastie dávno vyhasnutých.

Z Hradiska je postupné stúpanie na hrebeň Čergova, najprv po rozľahlých lúkach, neskôr v bukovom lese. Na chate Čergov zastihnem chatára - pripravuje s kamarátmi zásoby dreva na zimnú sezónu. Dávam si dve čapované záležitosti a poprosím o zásobu vody. Voľne dostupný prameň totiž pri chate niet. Chlapi sa poberajú preč a ja na ďalšiu cestu.

Vystupujem na lúčnatý a otvorený vrchol Čergova. Cez Chochuľku a Bukový vrch prechádzam zachovalými, prevažne listnatými lesmi až na Žobrák. Za celý deň nestretám jediného turistu. Východná časť hlavnej turistickej magistrály zdá sa byť ľudoprázdna. Samota mi však nevadí, nemám problém vydržať sám so sebou i niekoľko dní. Môžem premýšľať a dokonale vyčistiť hlavu. Ďalšia z výhod dlhého putovania.

Na Žobrák prichádzam neskoro popoludní. Stoja tu dve rozhľadne skombinované s útulňou. Stará - chatrná sa hanblivo chúli pod lesom, nová, mohutná a žiariaca novotou sa hrdo vypína na masívnom betónovom podstavci. Je trojpodlažná, pričom v prízemí je priestranná útulňa, v ktorej sa pohodlne vyspí 10 ľudí, v prípade núdze i viac. Vedľa rozhľadne je obrovský altán s kompletne vymurovanou podlahou. Zamýšľam sa, na akú návštevnosť je to tu dimenzované. Však okrem pár SNP-čkarov tu málokto zablúdi či prenocuje.

Idem preskúmať výhľady. Východným smerom sú skvelé, ale takmer rovnaké sú i zo zeme, lebo les tu padol za obeť stavbárom. Smerom na západ je výhľad zakrytý vysokými smrekmi, rozhľadňa totiž nepresahuje ich vrcholce. Takže táto stavba, ako mnohé iné podobného typu, sa mi javí dosť samoúčelná.

Do večera ešte času dosť, ale som dosť unavený a uzimený. Telo sa ešte stále nevyrovnalo s náhlym poklesom teploty. Zaliezam do spacáku a driemem. Zrazu ma vyruší buchot na dvere útulne. Prichádza partička 13-14 ročných teenagerov z blízkej dediny Šiba. Rozhodli sa prenocovať v prírode a stráviť večer pri táboráku. Vzhľadom na svoj vek sú patrične hluční a vyrehotaní. Neustále surfujú na svojich mobiloch a a riešia spolužiačky. Ich rýchlej šarišštine nie vždy spoľahlivo rozumiem. Jazyková bariéra v rámci malého Slovenska.

Uvarím večeru a zaliezam na pričňu do spacáku. Dnes som nejaký polámaný. Po zošerení chlapcov upozorňujem, že o deviatej vyžadujem kľud na spanie, inak zabezpečím, že ráno o piatej budú vstávať so mnou. Našťastie chalani idú von opekať, tak môžem v kľude zaspať. A spím tvrdo - až do rána o sebe neviem.

• Pokračování článku

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…