Treky na Slovensku, Cesta SNP - prechod cesty vo smere Devín - Dukla

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (11)

Sobota 22. august 2015 (Kapišová - Dukliansky priesmyk - Čertižské sedlo - Kút - Vodojem - Kalinovské sedlo)

Ráno vstávam spolu so slnkom. Rozlepujem oči a prvé čo uzriem je asi 30 slimákov nalezených medzi obe vrstvy stanu. Niektoré sú až úplne navrchu pod kupolou. Nemajú vlastné domy, nuž sa nasockovali do toho môjho. Pracne ich jedného za druhým oberám a vyhadzujem von. Z predsienky musím vykázať ešte dve hnedé žaby. Netušil som veru, že budem mať toľko podnájomníkov. Navyše celý stan je totálne mokrý od rosy. Šancu vysušiť ho nemám, nuž balím mokrý - vysuším dakde po ceste.

Predo mnou je dlhý asfaltový úsek Údolím smrti. Predo mnou je dlhý asfaltový úsek Údolím smrti. Nie, nejedná sa o onu svetoznámu lokalitu v Kalifornii. Týmto názvom po druhej svetovej vojne pomenovali údolie rieky Kapišovky, kde prebiehali najtvrdšie boje Karpatsko-duklianskej operácie. Pripomienkou bojov je múzeum v prírode roztrúsené v celom údolí. Po poliach sú naaranžované celé formácie sovietskych i nemeckých tankov doplnených vysvetľujúcimi tabuľami.

Čtěte také: Minulá část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (10)

Je svieže ráno, slnko dolinu ešte poriadne nevyhrialo, nuž sa mi dobre šliape do Nižnej a Vyšnej Pisanej. Nápisy v azbuke na tabuliach dávajú na známosť, že som v rusínskom kraji. V zapadnutých a zabudnutých dedinkách nieto ani krčmy ani obchodu. Niekdajšia predajňa Jednoty je už dávno po klinickej smrti. Iba kostol a tank na betónovom podstavci. Z Vyšnej Pisanej sa cez horu prehupnem do obce Medvedie. Ďalšia zo zastrčených rusínskych dediniek. Je tu drevená cerkva.

Dlhšie sa tu však nezdržujem a pokračujem stúpaním do lesa. Za kopcami je Dukla, jeden s veľkých cieľov mojej cesty, aj keď nie ten úplne konečný. Na lúke nad dedinou stretám mladého Poliaka. Rozpráva dobrou slovenčinou a pred pár hodinami vyrazil z Dukly. Je na začiatku svojej Cesty. Trasu pôjde rovnakú, zážitky však bude mať svoje vlastné a neopakovateľné. Chvíľu pohovoríme. Teším sa každému stretnutiu, však tu na východe nestretám takmer nikoho. Z bukových lesov vychádzam v lokalite pod Zvezlom. Je tu delostrelecká expozícia, tak môžem opäť obdivovať bojovú techniku z čias II. svetovej vojny.

Na Duklu to mám už naozaj na skok, musím to však zobrať obchádzkou cez Vyšný Komárnik. Potrebujem načerpať vodu, najbližšie dva dni po ceste totiž žiadna nebude. Preložené do vzdialeností, čaká ma 70 km hrebeňa z Dukly na Balnicu, kde musím vystačiť so zásobou, ktorú si ponesiem na chrbte.

Vchádzam teda do dediny a prvého človeka na záhradke sa pýtam na krčmu či obchodík. Odkazuje ma na horný koniec dediny, kde sú otvorené potraviny. Ono sú to v skutočnosti typické východniarske krčmo-potraviny, kde jedna pani obslúži štamgastov i nakupujúcich. Nenadrie sa, tých zákazníkov tu až tak veľa nie je. Sadám na terasu a pýtam si pivo. Majú iba fľaškové a teplé. Tak to veru nie. Inštruujem milú pani, aby okamžite šupla pivko do mrazáku.

Mokrý stan rozvešiavam na zábradlí terasy. Slnko pripeká, vyschne za chvíľu. Ja sa zatiaľ najem Raňajky som ošidil, s obedom mi to už neprejde. Otváram balenie oravskej slaniny, dobrých 400 gramov. Paráda, to mi vystačí ešte i na večeru. Postupne ukrajujem a ukrajujem až zisťujem, že zostala iba koža. Zjesť to doma, tak sa po takejto porcii hádam aj pozvraciam. Ale momentálne moje telo funguje v trošku inom prevádzkovom móde. Nemám vôbec pocit prejedenia, som sýty tak akurát.

Miestny znalec hôr sa dá so mnou družne do reči. Zavráti oči, keď počuje o Sedlici. Vystríha ma pred vlkmi a medveďmi. Pivko sa už vychladilo, na záver si dávam kávičku - rozpustné nescafé do skla (iné tu nemajú). No a nakoniec ešte natankovať vodu doplna. Naberám rovných 7 litrov a ešte mám v batohu plechovku piva ako železnú rezervu. K tomu potraviny na 4 dni. Taký ťažký batoh som od Bratislavy ešte nemal. Utešiť ma môže iba fakt, že odteraz to bude už iba lepšie.

Po výdatnom obede a odpočinku balím stan a dvíham sa k odchodu. Pod ťažkým batohom sa mi kolená podlamujú a chrbát prehýba. Ono chvíľu potrvá, než sa na zvýšenú záťaž adaptujem. Pomaly sa šiniem k priesmyku. Ešte krátka prestávka pri známom pamätníku.

Za päť minút som na samotnom Duklianskom sedle. Široká štvorprúdová cesta, vyslúžilé budovy bývalej colnice a turistický hríbik s hrdzavými tabuľkami. Nič viac. Ale pre turistov je to veľavýznamné miesto. Prechádza tadiaľto diaľková európska trasa E8 a E3. Súčasne tu končí Cesta hrdinov SNP, ktorá ma sem z Devína priviedla. A aby som nezabudol, je to posledný bod, kde sa stretajú červené značky z troch smerov. Jedna vedie na Devín, druhá po hranici na východ do Novej Sedlice a tretia po SK-PL hranici na západ do Obručného a na čergovský Minčol.

Mám dobrý pocit. Toto bol môj takpovediac minimálny cieľ. Sem som chcel prísť a tajne pritom dúfal, že mi zvýši čas a sily i na posledný úsek na najvýchodnejší bod Slovenska. Na veľké oslavy tak nie je čas. Na konci cesty ešte nie som. Po 22 dňoch a 760 km ma čakajú ešte 4 dní putovania a 120 km po poľsko-slovenskej hranici na Kremenec a k ukrajinskej hranici. Dobrodružstvo pokračuje!

Skúmam dukliansku tabuľku, aby som vedel, čo ma čaká. Úsek na Balnicu cez Ondavskú a Laboreckú vrchovinu som nikdy nešiel, tak je pre mňa dvojnásobne atraktívny. Čertižské sedlo je vzdialené 4 hodiny chôdze, tento cieľ vypadá reálne. Čas na Kalinovské sedlo 9:20 hod - to dnes nehrozí. Je popoludní a stmieva sa už o pol ôsmej. S ťažkým batohom na chrbte nemám nárok.

Nemám vôbec presnú predstavu, kde dnes skončím. Chcem prísť čo najďalej, aby som zajtra večer zvládol prísť na Balnicu. Musím - kvôli vode. Nuž do toho - ideme, povzbudzujem sa. Začínam po asfaltke a za chvíľu stojím pred známou vyhliadkovou vežou. Nie príliš malebná architektúra. Hore nejdem, nechcem strácať ďalší čas. Vstupujem na mäkký lesný chodníček. Pridáva sa i poľské turistické značenie. Paralalelne so slovenskou červenou ma sprevádza i poľská modrá.

Dlhé úseky idem skôr po modrej ako po červenej. Poliaci dbajú o obnovu značenia viac ako my. S úsmevom zaznamenávam poľskú tabuľku, ktorá avizuje 37,5 hodiny na Kremenec. Nuž, aspoň viem, na čom som. Práve som vstúpil do kráľovstva východokarpatských bukových pralesov a bude mi trvať dva a pol dňa, kým sa z nich vymotám von.

Predstavte si vzdialenosť porovnateľnú s nízkotatranským hrebeňom len a len po lese. Avšak úsek hraničného hrebeňa z Dukly do Čertižského sedla je pohodový. Lesný chodník je príjemne mäkký s malými prevýšeniami. Odsýpa to fakt rýchlo. Všade vôkol bujará buková zeleň. A dolu lány nízkych černicových kríkov s množstvom zrelých sladkých plodov. Jediným farebným spestrením sú mi akurát hraničné bieločervené kamene. Budú ma sprevádzať najbližšie štyri dni.

Nuž, poďme si o nich povedať dačo bližšie. Ešte podotýkam, že táto téma je mi blízka. Stovky kilometrov poľsko-slovenskej hranice som osobne prešiel, nuž sa o tom rozpíšem trošku podrobnejšie. Ak by to bolo pre vás nezaujímavé či ťažko stráviteľné, tak nasledujúci odsek jednoducho preskočte. A vy zvedaví - nech sa páči, pustite sa do toho.

Systém hraničného značenia vznikol tesne po založení Československej republiky. Na slovensko-poľskej hranici začína číslovanie na Kremenci, trojhraničnom bode medzi Poľskom, Slovenskom a Ukrajinou. Odtiaľ čísla stúpajú až na Trojmezí, k miestu stretu slovenskej, poľskej a českej hranice (a číslovanie plynule pokračuje ďalej po česko-poľskej hranici až k hranici česko-nemeckej). Takže ja putujem vlastne v protismere - od vyšších čísel k nižším.

V značení a číslovaní vládne prísna hierarchia. Najväčším hraničným kameňom je ZÁKLADNÝ hraničný kameň. Jeho rozmery sú úctyhodných 30 × 30 × 100 cm, ďalších 80 cm je zapustených pod zemou. Hmotnosť tohto obra je 460 kg. Takýchto kameňov ale príliš veľa neuvidíte - musíte prejsť desiatky, často stovky kilometrov hranice, než na takýto exemplár natrafíte. Členia hranicu na základné úseky označené rímskymi číslicami I, II, III atď.

Napríklad poľsko - slovenská hranica začína úsekom I. začínajúcim na Kremenci a končiacim pri Ruskej Vôli nad Popradom. Úsek II. potom pokračuje cez Pieniny a celé Tatry a končí kúsok za Suchou horou na Orave. Úsek III. Vedie od Suchej hory na SK-CZ-PL Trojmezí a odtiaľ cez celú Moravu až dakde ku Krkonošiam. Tam zase začína úsek IV… atď.

Základné úseky sú členené na menšie časti, ktoré vymedzuje HLAVNÝ hraničný kameň. Rozmery má 25 × 25 × 75 cm a hmotnosť približne 250 kg. Je očíslovaný arabskými číslicami a obsahuje i číslo rímskeho úseku, pod ktorý spadá- napríklad I/25, I/154, I/294, II/87, III/15 atď. Hlavné kamene uvidíte oveľa častejšie. Vzdialenosť medzi nimi sa často blíži hodnote 1 km, ale kamene nemajú nič spoločné so vzdialenosťou, ide len o hrubé priblíženie. Často sa nachádzajú na vrchole kopca, v sedlách a iných výrazných bodoch hraničného hrebeňa. Môžu sa však nachádzať i pár metrov od seba, napríklad na protiľahlých stranách medzištátnej cesty.

Najčastejšie uvidíme tie najmenšie - tzv. MEDZIĽAHLÉ (MALÉ) hraničné kamene. Majú štandardný rozmer 20 × 20 × 50 cm a hmotnosť okolo 100 kg. Podrobne vyznačujú priebeh hranice medzi hlavnými kameňmi. Vzdialenosť medzi nimi môže byť rôzna - najčastejšie sú to desiatky metrov. Platí zásada, že od jedného kameňa k druhému musí byť vidieť. Sú i všade tam, kde sa hranica lomí v uhle. Označené sú číselným zlomkom, pričom čitateľ označuje číslo hlavného hraničného kameňa, pod ktorý spadajú, menovateľ určuje poradie medziľahlého kameňa v rámci úseku daného hlavným kameňom. Napríklad 4/15 znamená v poradí 15. malý kameň spadajúci pod 4. hlavný kameň. Naopak 15/4 znamená v poradí štvrtý malý kameň spadajúci pod 15. kameň hlavný.

Toľko k číslovaniu - až pôjdete dakedy po hranici, spomeňte si na týchto pár riadkov. Čo je ešte (okrem čísel) na hraničných kameňoch zaujímavé? Samozrejme tam nájdeme písmená označujúce hraničiace štáty / S - Slovensko, P - Poľsko). A ešte dačo. Na vrchnej strane je čierny vklesnutý krížik označujúci stred kameňa a polohu hranice. A pri ňom sú dve rysky - tie značia, ktorým smerom hranica pokračuje k najbližšiemu kameňu. Môže sa vám to hodiť, keď idete v neprehľadnom úseku hranice a riadite sa čisto iba hraničnými kameňmi (sám som to v tento deň využil).

No dosť už o kameňoch a hraniciach, vráťme sa späť k nášmu rozprávaniu. Skončili sme dakde pred Čiertižským sedlom. Prechádzam cez lokalitu zvanú Kút. Naozaj tvorí akoby kút poľského územia vybiehajúceho smerom na Slovensko. Odtiaľ zbieham do Čiertižského sedla. Sedlom prechádza úzka asfaltová cesta spájajúca dve blízke dediny na slovenskej a poľskej strane. Sú tu rozľahlé lúky - hádam jediný odlesnený úsek hraničného hrebeňa. Je tu i malý otvorený drevený prístrešok s posedením.

Chvíľu oddychujem, dopĺňam tekutiny a alpou masírujem unavené chodidlá. Za sedlom ma čaká prvé vážnejšie stúpanie - na 768 m vysoký Fedorkov a na 857 m vysoký Kameň. Cítim váhu batoha, ale nepoddávam sa mu. Už som zase beznádejne utopený v zeleni nekonečných bukových pralesov. Počasie sa začína kaziť, je oblačno, chvíľami jemne prská. Žiadny výraznejší dážď sa však nekoná nuž pokračujem ďalej. Skúsim dôjsť k Vodojemu, tam by snáď mohol byť dáky prístrešok.

Míňam niekoľko starých vojenských cintorínov, väčšinou spustnutých a nahlodaných zubom času. Prechádzam zaujímavé Haburské rašelinisko. Je to sústava podmáčaných močaristých lúk, chodník cez ne vedie po drevených roštoch. Dážď začína vystrkovať rožky a prechádza do súvislejšej fázy. Ale intenzita je zatiaľ slabá - dopadajúce kvapky sa stíhajú zo mňa odparovať. A navyše v lese dážď príliš nepoznať, takže zostávam suchý.

Až za šera sa doplahočím k Vodojemu. Žiadny vodojem, tobôž prístrešie nenachádzam. Na turistickom smerovníku je však pripevnená tabuľka s nápisom ÚTULŇA 116/4 (vy, ktorí ste nič nepreskakovali, už viete, čo to znamená). Pozerám na najbližší kameň - 124. Podľa mapy bude oná útulnička zrejme v Kalinovskom sedle. V mape však o nej nie je ani zmienka. Páni, žeby som to dnes nakoniec dotiahol až sem? Ovšem budem musieť šliapať potme. Navyše som hodne unavený - už teraz mám v nohách cez 40 km a batoh oťažieva čím ďalej viac. Na druhej strane, môžem spať v suchu pod strechou a nemusím stavať stan uprostred divočiny.

Na rozhodovanie nemám veľa času. Idem ďalej! Vyťahujem čelovku a skoro za tmy vyrážam na ďalší pochod. Orientácia nie je ťažká, riadim sa podľa hraničných kameňov, ktoré vo svetle čelovky reflexne svietia. V prípade pochybností volím správny smer podľa rysiek (viď vyššie). Každý ďalší hraničný kameň znamená posunúť sa o kúsok bližšie do cieľa dnešnej etapy. Prehupnem sa cez stodvadsiatku. Už je totálna tma. Potme v lese sa nebojím, nehrozí mi tu žiadny zlý úmysel. Valím plnou parou vpred a očami hypnotizujem každý ďalší hraničný stĺpik. Pred deviatou konečne prichádzam do Kalinovského sedla. Dokonané jest!

V sedle je skutočne maličká útulňa. Ale fakt maličká, skôr taký domček pre bábiky. Jedná sa o takzvaný núdzový stan, ktorý postavili turisti a lyžiari z Medzilaboriec. Chvályhodný počin. Do domčeka sa vojde akurát jeden človek, vyspia sa tu maximálne dvaja. Je tu jedno lôžko - pričňa potiahnutá kobercom. Podlahu tvorí trávnik.

Nasúkam sa aj s batohom dnu. Postaviť sa tu nedá, iba sedieť. Pod strieškou sú vyschnuté bukové halúzky, z ktorých sa šíri príjemná vôňa. Otváram plechovku piva a uchlipkávam. Neskutočne slastná odmena po dnešnom namáhavom dni. Odkladám nedopitú plechovku bokom - k večeri. Hlavne do nej nedrgnúť a nevyliať. Vybaľujem veci, prezliekam sa do čistého, chystám si večeru. A samozrejme drgám lakťom do piva! No dobre mi tak, hlupákovi, mal som ho vypiť zaraz a nešpekulovať.

Po večeri sa natiahnem do spacáku. V mape študujem dnešnú etapu. Už teraz viem, že to bola etapa kráľovská. Udolal som celkovo 52 km a 1 700 metrov prevýšenia. Načrel som hlboko do svojich síl, na dno to však rozhodne nebolo. Ono dno sa nachádza niekde hlbšie ale na tomto treku ho objavovať nemienim.

Po prvýkrát ma bolí celé telo tak, že si ťažko hľadám polohu pri zaspávaní. Ale i napriek tomu sa v tejto mikroútulničke cítim spokojne a vyrovnane. Teraz môže pršať celú noc, o to lepšie sa mi bude spať. V dosahu mnoho kilometrov zrejme nieto inej ľudskej bytosti okrem mňa. Neskutočný pokoj a ticho si ťažko predstaviť. Akoby samotné hory zmĺkli, aby nerušili unaveného pútnika…

• Pokračování článku

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…