Okolo Poľany na bicykli, slovenská cykloturistika

Okolo Poľany, pod Poľanou - radosť šliapať do pedálov (1)

"Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov"- takto začal písať o kraji v strede Slovenska básnik. "Pod ňou cesta ´kol´ Poľany volaná" - mohol by pokračovať v známej básni súčasník. Básnikom bol známy Andrej Sládkovič, súčasníkom môže byť každý cykloturista, ktorý má rád malebný horský kraj a dobré tiché cesty.

Tou cestou je cyklocesta Okruh okolo Poľany, ktorá meria 130 km a má prevýšenie vyše 2 700 m. Z viacerých hľadísk ju možno označiť ako jedinečnú a azda aj najkrajšiu značkovanú na Slovensku. V takmer dokonalom kruhu sa vinie okolo majestátnej Poľany jej malebným prostredím.

Pohorie Poľana je pomerne málo známe a ešte menej navštevované. Geomorfologicky je oblasťou Slovenského stredohoria, ktoré patrí do Vnútorných Západných Karpát. Najvyšší vrch Poľana s výškou 1 458 m ho radí na 8. miesto z vyše 50 slovenských pohorí. Poľana je jedna z najzachovalejších a najvyšších sopiek Európy.

Čtěte také: Okolo Poľany trochu netradične

V jej strede dominuje výrazná kaldera (kráter) s priemerom 6 km, ohraničená horským hrebeňom. V hrebeňovom sedle Jasenová (1 103 m) končí dlhá Hrochoťská dolina. Z hrebeňa krátera vybiehajú viaceré rázsochy, ktoré sa plynule znižujú. Avšak s jedinou výnimkou, ktorou je severná rázsocha, prechádzajúca cez geografický stred Slovenska vrch Hrb (1 255 m). Táto rázsocha má takmer vyrovnanú výšku v dĺžke 12 km až po vrch Čierťaž (1 204 m).

Celé pohorie je husto zalesnené, prevažujú buky a jedle. Niektoré časti majú pralesovitý charakter, v južnej časti sú lúky s typickými detvianskymi lazmi. Oblasť Poľany je bohatá na rastlinstvo a živočíšstvo, žijú v ňom aj veľké šelmy, vrátane vlka a najmä medveďa. Aby som niečo podstatné nezabudol: Poľana je chránenou krajinnou oblasťou s viacerými prírodnými rezerváciami a od roku 1990 patrí do siete biosférických rezervácií Unesco.

A ešte jedna perlička: ak z mapy Slovenska "vystrihneme" štvoruholník s vrcholmi v Čadci, Prievidzi, Spišskej Novej Vsi a Spišskej Starej Vsi (ktorý obsahuje Tatry i Fatry), a ktorý predstavuje plochu cca 8 700 km², tak Poľana je druhým najjvyšším vrchom zostávajúceho Slovenska o rozlohe 40 335 km² (čo je 82 % rozlohy celého Slovenska ) - trochu vyššia na tom "zvyšku" je len Stolica v Slovenskom rudohorí s výškou 1 476 m.

Podhorím tohto veľmi zaujímavého pohoria sme pravidelne putovali počas našich cykloakcií Karpatiatour. Okruh okolo Poľany sme z väčšej časti po kúskoch prešli, vo mne však ostávala neukojená túžba: prejsť celý okruh na jeden ťah a vypiť kalich jeho krás až do dna.

Začiatkom novembra 2008 som začal uvažovať o ukončení hlavnej cyklosezóny a podpoliansky okruh som preto odsúval do budúcich plánov. Avšak práve v tomto neskorom čase prišlo nevídané zlepšenie počasia, ktoré malo tie najlepšie parametre babieho leta: až 20 stupňové teplo, stabilné a slnečné počasie s rannými inverziami.

A tak sa driemajúca podpolianska túžba prebudila. Po oslovení kamarátov ísť na cyklotúru okolo Poľany vznikol nakoniec úzky realizačný tím: Peter a ja (ostatní nemohli). Vzhľadom na krátke dni, ako aj pre túžbu dokonale si vychutnať celý okruh, sme sa rozhodli pre dvojdňovú túru s prenocovaním na Chate pod Hrbom.

Štart

Štvrtého novembra, v deň mojich menín, vystupujeme z vlaku na stanici v Detve (415 m). Tu sa začína naša neskorojesenná cykloakcia. Naše biky sú v služobnom vozni, sprievodcu však nevidno a vlak sa chystá na odchod. O chvíľu zbadáme sprievodcu na druhom konci vlaku. Vehementne naň kričíme, že máme dnu bicykle.

Našťastie nás tiež zbadá. Ladným poklusom prichádza a podáva nám z vagóna našich dvojkolesových súputnikov. Hovorí, že na bicykle zabudol - transport bicyklov do Detvy asi nie je všednou vecou… Uf, ale sa nám uľavilo! Naša podpolianska púť tak môže začať…

Po obligátnych štartovacích fotkách vyrážame z jednokoľajovej železničnej stanice okresného mesta na sever. Prechádzame detvianske sídlisko, ktoré svojim panelákovým vzhľadom vôbec nepripomína, že sme v "temer najsvojráznejšiej obci Slovenska a symbole slovenskej svojbytnosti.", ako bola Detva spomínaná v roku 1938 pri oslavách 300. výročia jej vzniku.

Vchádzame do starej Detvy, tu to vyzerá omnoho prívetivejšie, domy sú nižšie klasické. Vľavo míňame kostol, v jeho popredí stojí typický detviansky kríž, pekne vyrezávaný a maľovaný so širokou strieškou. Hodno spomenúť aj to, že v Detve vznikla v roku 1787 prvá bryndziareň. Ako Liptáka ma to nijako neteší, ale skláňam tomu úctu! Prichádzame na rázcestie, ktoré nás potešuje množstvom smerovníkov a značiek, Je tu aj smerovka našej plánovanej cyklocesty Okolo Poľany s typickým zeleným céčkom.

Detvianské lazy

Mierne stúpame v otvorenej detvianskej krajine. Za chvíľu sme v časti Skliarovo, kde sa objavujú prvé detvianské lazy. Ideme dobrou asfaltkou, profil cesty je príjemný, cesta sa kľukatí v mierne členitom teréne. Uvedomujeme si kľud a ticho, kroré tu vládnu a sme radi, že sa nám podarilo počas týždňa zbaviť denného zhonu.

Naľavo v svahu si všímame Melichovu skalu, ktorú volajú aj Ťava. To pre jej vzhľad, lebo má dva vrchy (hrby). Mala aj hlavu-tretí vrch, ten však neodolalal zubu času. K tejto 30 m vysokej skale (dobrý horolezecký terén - v súčasnosti zakázaný) vedie modrá turistická značka, pokračujúca až na Poľanu. My však s radosťou šliapeme ďalej do pedálov, zvodom Ťavy nateraz odolávame.

V časti Bystré - Vrátka (680 m) sa kolmo stáčame na juh, opúšťame detviansky revír a začíname klesať do hriňovského košiara. Našu pozornosť upútava moderný kostol, stojaci napravo na vybiehajúcom kopčeku. Približujeme sa k nemu zboku, uhly pohľadu sa postupne menia, ale všetky sú impozantné. Tento kostol na Raticovom vrchu z r.1994 je aj pútnickym miestom, vedľa neho stojí kláštor kapucínov. Veru, dobré miesto na ich stavbu vybrali, v tomto peknom prostredí sa duch môže ozaj ľahšie povzniesť!

Sme v časti Krivec, z rázcestia ku kostolu sa otvára panoramatický pohľad na hriňovské údolie a lazy v jesennom opare. Cesta nadol je kľukatá a dosť strmá. Zastavujeme v bare Bujak na rázcestí v Hriňovej (460 m), kde sa osviežujeme a zároveň sa prezliekame do "letného" odevu. Slniečko príjemne hreje, november nám pripomínajú len naše hodinky.

Prechádzame Hriňovú, v ktorej žije 8,5 tisíc obyvateľov (z nich vyše 3 tisíc na okolitých lazoch), má panelákové sídlisko a štatút mesta. Po 6 km stúpania sme v Detvianskej Hute (820 m), v ktorej bola už od roku 1650 jedna z najvýznamnejších sklárskych hút v Rakúsko-Uhorsku. Nachádzame sa už vo vyšších náhorných polohách, vôkol sú políčka a lazy.

Dnes prvýkrat sa nám zjavuje majestátny masív Poľany s najvyšším bodom 1 458 m. Za Detvianskou Hutou odbočujeme v osade Látky doľava na úzku lesnú asflatku. Vstupujeme do pestrofarebného lesa, ktorý nemožno nezvečniť. Po 2 km sme na typických lazoch Bratkovica s peknými výhľadmi na Poľanu. Tu za kostolom pokračuje cyklocesta nenápadnou odbočkou vpravo hore. Pred rokom sme odbočku počas Karpatiatour minuli, a míňame ju aj teraz. Avšak poučený z minulého krízového vývoja sa rýchlo zorientujem. Aj s pomocou rád domorodej ženičky prichádzame cez lúku skvelou strmšou skratkou (skrátka 3xS) na správnu cestu, kde už nachádzame zelené céčko.

Cez medvedí rajón

Ideme po šotolinovej ceste cez známy medvedí rajón. V tomto období je tu údajne vnadisko medveďa a preto by sa mala používať alternatívna cesta cez Vrchslatinu. Žiadny zákaz však nenachádzame. Myslím, že mackovia sa v takomto počasí asi niekde vyhrievajú pred zimným spánkom, a o nejaké vnady nemajú záujem… Ideme lesom hore a potom dole až prichádzame na rázcestie s asfaltkou, vedúcou do oblasti Biele Vody. Na úzkej ceste sa intenzívne pracuje - rozširujú ju.

Malebným lazníckym prostredím prichádzame k horskému hotelu Biele Vody (900 m). Tu sme minulý rok našli neskoro večer vďaka ochotnej chatárke útočisko. Obdobne ako pred rokom aj teraz nás pani chatárka ochotne obsluhuje, okrem "miestneho" moku Staropramen nás obšťastňuje aj gulášom. A ešte nás obdarúva novým prospektom, propagujúcim túto lokalitu najmä v zimnej sezóne (sú tu dva lyžiarske vleky 400 m a 800 m).

Vyzvedáme sa na pokračovanie cesty do Lomu nad Rimavicou, na ktorej sme minulý rok v šere poblúdili. Miestny chlapík nám dáva jasný návod ako ďalej: "Je to úplne jednoduché, pôjdete stále rovno do kopca, na prvom rázcestí budete pokračovať cestou medzi dvomi lesmi, na jednej strane je mladší tridsaťročný les a na druhej strane starší asi šesťdesiatročný. Pomedzi ne sa dostanete až na lúky pri Lome." Ďakujeme za jasné rady aj ochotu a lúčime sa s Bielymi Vodami.

Pokračujeme tvrdou lesnou cestou. Jej kvalita sa postupne znižuje, strmosť sa však zvyšuje. Pri napredovaní sa snažíme držať bielovodských rád, ako aj najviac prechodenej cesty. Až po dlhšej chvíli nachádzame nenápadnú vyblednutú zelenú cykloznačku na zrezanom strome. Môžme si vydýchnuť, ideme dobre!

Ďalej lesom bez orientačných problémov prichádzame na lúky, vpravo sa zjavujú pekné drevenice. Odbočujeme k nim, fotíme a kocháme sa pohľadmi na Poľanu a okolitý kraj. Nádhera a idyla! Po chvíli prichádzame na pekné lúky pod Čierťažom (1 102 m).

Šotolinová cesta vedie veľmi príjemným terénom. Ponad nedozierne lúky sa vzadu na východe objavuje typická "veprová" silueta najvyššieho vrchu Veporských vrchov - Klenovského Vepra (1 338 m).

Tento vrch je opradený povesťami, vďaka svojej polohe a tvaru má aj prívlastok vládcu nad severným Gemerom a Malohontom. V slnečnom teplom počasí si vychutnávame jazdu na bicykli príjemným terénom v nádhernej krajine s ďalekými výhľadmi. Uvedomujeme si, že takéto chvíle sú vzácne - nehovoriac o tom, že v novembri sú takmer zázračné…

Lom nad Rimavicou a Sihla

Prichádzame na Vrchlomské rázcestie (1 007 m), odkiaľ už asfaltkou ideme do dediny Lom nad Rimavicou (1 015 m), ktorá je najvyššie položenou slovenskou obcou. Dominantou obce je kostol, ktorý bol postavený na hranici troch bývalých žúp: Zvolenskej, Novohradskej a Gemerskej.

V Lome sa napájame na hlavnú cestu, ktorou ideme doprava smerom na Brezno. Cestou sa nám otvárajú ďalšie pekné výhľady, naprv západné na masív Poľany, potom severné na dedinku Sihlu s Tlstým javorom v pozadí a nakoniec východné s kulisou čistučkých kráv do údolia Rimavice a na Veporské vrchy (časť Slovenského rudohoria), na území ktorých sa teraz nachádzame.

Príjemným zjazdom prichádzame na rázcestie nad Sihlou (940 m), kde je stĺp s viacerými cyklistickými smerovkami. Jedna z nich ukazuje doľava Chata pod Hrbom 27 km - dnešný náš cieľ. Tu začína zjazd dlhou Kamenistou dolinou, ktorá s dĺžkou 25,6 km patrí do štvorice najdlhších slovenských horských dolín (spolu s Čiernovážskou, Čiernohronskou a Ľubochnianskou dolinou). V minulosti ňou viedla z Hronca lesná železnička a dolina bola vtedy hlavným pojítkom so svetom.

• Dokončení článku