Bicyklom na Gerlach alebo Plešivecká planina

Cyklotúra severnými planinami Slovenského krasu

Objavuje sa vrcholové "plató". Už len pár metrov a budem tam. Nohy by si už radi odpočinuli, avšak hlava nekompromisne velí ísť ďalej. Dosiahnutie vrcholovej skaly ovládlo všetky moje myšlienkové pochody. Hlava má navrch, nohy sa jej podriaďujú. Tak je to správne, tak to má byť! Len vydržať! Ešte záverečné silné šliapnutie do pedálov a je to tu! V sedle bicykla dosahujem Gerlach!

Zastavujem a kochám sa peknými a ďalekými vrcholovými výhľadmi. Viditeľnosť nie je excelentná, avšak Kráľovu hoľu vidno. V údolí čupia gemerské dedinky, na obzore vidno Slovenské rudohorie s najvyššou Stolicou. Námaha stúpania je dokonale odmenená. Dosiahol som ďalší cyklovrchol - Gerlašskú skalu (752 m) v Slovenskom krase, nazývanú aj Gerlach.

Poďme však pekne po poriadku a vráťme film z jedinečnej cyklotúry nádhernou Plešiveckou planinou na začiatok. Úvodom niečo o scéne. Slovenský kras pripomína zasľúbenú zem. Toto karpatské pohorie, patriace do oblasti Slovenského rudohoria, má ozaj výnimočný charakter. To, že je národným parkom a patrí do svetového prírodného dedičstva Unesco je len odzrkadlením jeho nevšednej krásy a unikátnosti.

Slovensko je nádherná krajina s mnohými úchvatnými pohoriami. Mimoriadnu prírodnú hodnotu však nemajú ostré tatranské štíty či iné vysoké pohoria. Je to práve Slovenský kras, ktorý je považovaný za najcennejší slovenský prírodný klenot. Tvorí prechod medzi nížinami a pustou karpatskej panvy a hlavným karpatským oblúkom. Je výnimočný aj tým, že jeho krásy nie sú len na zemskom povrchu. Podzemné krásy v podobe vyše 700 jaskýň patria medzi najkrajšie krasové a tiež sú súčasťou najvyššej ochrany.

Slovenský kras pozostáva z deviatich geomorfologických celkov, ktoré sa zhruba zhodujú s krasovými planinami. Planiny sú v podstate stolové hory, ktoré sa na okrajoch prudko zvažujú do dolín. Medzi planinami a dolinami je výrazný výškový rozdiel v rozpätí od 300 až do 700 metrov. Na planiny vedie viacero strmých ciest. Samotné planiny sú mierne zvlnené a čiastočne zalesnené.

Významnú plochu zaberajú lúčnaté časti s ojedinelými stromami a kríkmi, pripomínajúce záhradný park. Množstvo závrtov, škrapov a iných krasových útvarov len umocňuje nevšednú prírodnú scenériu. Preto Slovenský kras možno nazvať zasľúbenou zemou turistov, botanikov, jaskyniarov, milovníkov a priateľov prírody, hľadačov ticha a pokoja. A v neposlednom rade aj cykloturistov, pretože Slovenský kras spolu s pohorím Poľana možno zaradiť medzi najväčšie cykloturistické eldoráda na Slovensku.

Veľmi zaujímavou cyklotúrou je prechod štyrmi planinani po celej dĺžke Slovenského krasu, ktoré ležia v jednej osi. Od západu sú to Silická planina, planina Horný vrch, Zádielska planina a Jasovská planina. Opis tejto jedinečnej cyklotúry (dlhej 75 km s prevýšením 1 510 m) s názvom Kros-kras vyšiel v časopise Treking č. 2/2008.

Na sever od hlavnej osi ležia dve planiny (Plešivecká a Koniarska), ktoré ležia na okraji nielen geograficky, ale aj turisticky. Pritom Plešivecká planina sa považuje za najtypickejšiu a najvzácnejšiu krasovú planinu, a to vďaka kombinácii povrchových a najmä podzemných jaskynných krasových javov. Koniarska planina má tiež jeden superlatív - je najviac zalesnená zo všetkých planín. Aj keď je menej atraktívna, vyskytujú sa tu vzácne lokality, ktoré ocenia najmä botanici.

Plešivecká planina

V máji 2011 sa rozhodujem pre návštevu týchto severných planín Slovenského krasu. Cyklotúru začínam v obci Plešivec (218 m), ktorý je križovatkou ciest a v minulosti bol kráľovským mestom. Stúpam asfaltovou cestou zarezanou do západných svahov Plešiveckej planiny. Je pekný slnečný deň a už ráno je pomerne teplo. Oceňujem preto tieň, ktorý vytvárajú krasové svahy po pravej strane. Rastlinstvo, skaly a celá atmosféra má typický stredomorský charakter, pripadám si ako na letnej dovolenke niekde v Chorvátsku. A to som len pár desiatok kilometrov od Košíc.

So stúpajúcou výškou sa objavujú prvé pekné výhľady. Dole je Štítnická dolina, za ňou ako hradba čnie Koniarska planina a na severe vidno Stolické vrchy s najvyšším kopcom celého Slovenského rudohoria Stolicou (1 476 m). Dosahujem okraj planiny a vchádzam do lesa. Po 7 km asfaltka končí, ďalej pokračuje tvrdá lesná cesta.

Pred rázcestím Ďulová sa vľavo objavuje idylická lúčka, prvá predzvesť lúčnatých planín. V tieni lesa sa ide veľmi príjemne, jarné vône a "husté" ticho prerušované len spevmi vtákov pôsobia ako balzam na dušu a elixír pre telo. Na ceste predo mnou sa zrazu objaví statná jelenica. Zastavuje a premeriava si ma, avšak kým vytiahnem fotoaparát, už je v lese na svojom krasovom chodníčku. Čochvíľa sa ocitám pri horárni Veľký vrch, ktorá je pomerne zachovalá. Celá lokalita pôsobí idylicky.

Asi 300 m za horárňou sa vynáram na prvej otvorenej lúke Plešiveckej planiny, podľa lesnej mapy je to Gemerská lúka. Mierne zvlnený terén, ojedinelé stromy a kríky, svieža zeleň a oblé tvary - to je doslova pastva pre oči. Dnešnú túru som naplánoval s výraznou časovou rezervou, a tak robím častejšie a dlhšie zastávky ako inokedy. Na konci Gemerskej lúky opúšťam modrú turistickú značku, ktorá ma dosiaľ sprevádzala od Plešivca, a odbočujem vpravo na cestu do lesa.

Okolo Malého vrchu prichádzam na veľmi zaujímavú a malebnú lúčnu lokalitu. Ani štúdiom najpodrobnejších lesných máp som však nezistil názvy lúk planiny. Preto som vytvoril vlastné názvoslovie: lúku som nazval pláň, priradil som jej názov podľa najbližšej pomenovanej lokality a poradové číslo v smere mojej túry. Po pláni jednotke Gemerská lúka som teda na pláni dvojke s názvom Zvonica. Neďaleko sa totiž nachádza vzácna a chránená priepasťová jaskyňa Zvonivá jama (Zvonica).

Na výraznom rázcestí lúčnych ciest odbočujem vpravo (cesta vľavo vedie popri Zvonivej jame). Objavujú sa prvé výrazné škrapy a závrty, na severnom obzore vidno najvyššie partie planiny s Veľkým vrchom. Kľukatou a zvlnenou cestou prechádzam popri salaši. Salašnícke psy na mňa štekajú, avšak po chvíľke zistia moje mierumilovné úmysly a priateľstvo k ich rodu a postupne všetky stíchnu. A tak sa môžem nerušene venovať ďalšiemu fotografovaniu a vandrovaniu pláňou. Za mnou sa objavuje silueta Ostrého vŕšku (775 m), asi najvýraznejšej vyvýšeniny celej Plešiveckej planiny.

Medzi závrtmi vchádzam do lesa, kde sa napájam na žltú turistickú značku, ktorá ma dovedie na otvorený priestor. Je to tretia pláň, nachádza sa na nej Lastovičia diera, preto som ju nazval Lastovičia pláň. Opäť sa opájam nevšednou malebnosťou a útulnosťou krasového kraja. Tu však zisťujem, že som sa odklonil od správneho smeru. A tak sa musím vrátiť 700 metrov naspäť, kde po krátkom prieskume nachádzam pokračovanie žltej značky na sever.

Svoju zachádzku však vôbec neľutujem, Lastovičia diera a jej okolie určite stáli za to! Lesná cesta sa mení na chodník, ktorým prichádzam k rázcestiu Farkašova samota, kde sa znovu napájam na lesnú cestu. Idem zvlneným terénom príznačným pre krasové planiny až prichádzam k pláni štvorke nazvanej Zombor. Opäť je to mimoriadne malebná lokalita, cítim sa ako v ozajstnej zasľúbenej zemi, ktorá má tak blízko k raju.

Cyklisticky je to veľmi príjemné, lúčna cesta má dobrý hladký povrch, stúpania striedajú klesania, ide sa ako na hojdačke. O chvíľu som na piatej pláni Zvonárke. Prechádzam pláň a opäť vchádzam do lesíka, Onedlho sa vynáram na šiestej pláni - v mojej terminológii je to Pláň pod Červeným kopcom. Na obzore sa objavuje hrebeň Volovských vrchov s typickou bradavkou, ktorú tvorí jeho najvyšší bod - skala Skalisko (1 293 m). Na pravej strane sa objavujú šíre krasové lúky Plešiveckej planiny - najcennejšie skvosty slovenskej prírody. Prechádzam otvoreným klesajúcim terénom s krátkymi stúpaniami až sa opäť vnáram do lesa,. Po trochu strmšom klesaní a stúpaní sa ocitám na ďalšej pláni sedmičke s názvom Gerlachovská.

Smer Gerlašská skala

Pri smerovníku Veľký vrch zastavujem a prvýkrát dnes čerpám penivé pohonné hmoty z vlastných zásob. K tomu jedna horalka a dostatočne posilnený pokračujem ďalej. Smer a cieľ je jasný: Gerlašská skala alias Gerlach, ktorá leží na severnom cípe Plešiveckej planiny. Krasová krajinka ma opäť opája svojim nenapodobiteľným čarom a ja v duchu uvažujem, že túto cyklotúru podniknem aj na jeseň.

Živo si predstavujem, aké farebné divadlo sa tu v tomto období odohráva. Avšak aj májová kulisa má silný náboj, svieža a sýta zeleň lúk s lúčnym kvetmi sú hlavnými aktérmi jarného predstavenia. Zvlneným terénom prichádzam na miesto, kde sa na obzore objavuje Kráľova hoľa. Sú to pekné a nezvyčajné chvíle pozerať sa na túto nízkotatranskú kráľovnú z krasových planín majúcich stredomorský charakter. Prichádzam na rázcestie modrej a zelenej turistickej značky (po ktorej idem), smerovky sú prehľadne osadené na kovovej tyči. Značkovanie na Plešiveckej planine bolo obnovené v roku 2010 a treba povedať, že je výborné. Miernym stúpaním sa dostávam k smerovníku Gerlašská skala. Odtiaľ je to už len kúsok na vyhliadkovú skalu Gerlach.

Po nasýtení oka, duše i pamäťovej fotokarty opúšťam Gerlašskú skalu s jasným predsavzatím - vrátiť sa tu za lepšej viditeľnosti a pokochať sa pohľadmi na 63 km vzdialené Vysoké Tatry. Veď aj názov skaly asi súvisí s tým, že z nej vidno pravý Gerlach, oficiálne Gerlachovský štít (2655 m). Skala je súčasťou prírodnej rezervácie Gerlachovské skaly (bizarné skalné steny s bohatou vegetáciou pod ktorými sa nachádza Šingliarova jaskyňa).

Z planiny klesám po ceste (zároveň modrá turistická značka), po ktorej sa chcem dostať až do Štítnika. Po chvíli však opúšťam modrú značku - zvábila ma širšia zvážnica vedúca do obce Honce. Tá je však na mnohých miestach značne vymletá a tak miestami bicykel radšej tlačím (poznámka: tlačenie bicykla dole kopcom znamená piaty zo šiestich stupňov stupnice cyklistickej obtiažnosti). Konečne sa povrch zlepšuje a tak už v sedle schádzam do pekného zeleného údolia, ktoré oddeľuje Revúcku vrchovinu a Slovenský kras.

V obci Honce sa napájam na štátnu cestu, po ktorej príjemným zjazdom dofrčím do obce Štítnik. Táto obec (minulosti mala štatút mesta) má bohatú históriu spojenú najmä so železiarstvom. Sú tu aj dva kostoly, pričom v evanjelickom (národná kultúrna pamiatka) je najstarší organ na Slovensku. Štítnik má aj iné prvenstvo: prvýkrát sa tu v rámci Uhorska začalo používať vodné koleso na pohon hámra.

Po púti Plešiveckou planinou sa chcem občerstviť, avšak všetky krčmičky sú obsadené tmavšími spoluobčanmi. Je obdobie poberania sociálnych dávok, čo znamená veselšie obdobie nielen pre ich poberateľov, ale aj pre krčmárov. Pre turistu to však znamená menšiu dilemu: zúčastniť sa tejto "veselice", alebo hľadať niečo kľudnejšie. Napriek suchému hrdlu v mojom prípade víťazí túžba po kľude a tak sa poberám ďalej do najbližšej dediny Ochtiná so sľubom: "Gágor môj suchý, nebudeš mať dlho muky!"

Ochtiná

Cestou sa na obzore objavujú Stolické vrchy. V pohodovom tempe prichádzam do Ochtinej, ospalej a skromnej dedinky. Je jedna hodina popoludní. Všade je pusto a ja začínam mať tie najhoršie predtuchy. Stretám ženu, ktorá potvrdzuje moje obavy: krčma je zatvorená! "A nie tu nablízku iná krčma?," pýtam sa takmer zúfalo, na čo dostávam protiotázku "A čo by ste chceli?" "Vy budete asi krčmárka a máte dobré srdce," bleskurýchlo reagujem. Po úsmeve "la Mona Líza" moje uši počujú krásnu odpoveď: "Počkajte, idem po kľúče a otvorím krčmu."

O pár minút sedím v rázovitej krčme sám, predo mnou penivý mok, za pultom pani krčmárka Monika a nad ňou vianočná výzdoba - reťaz s červenou guľou. Krčmárka je trpezlivá a tak v pohode a spoločnej debate "obraciam penivý mok na krv". Prežívam chvíle, ktoré človek nezažije na žiadnom organizovanom zájazde. Spoznanie prírody, miestnych pomerov a ľudí - to je pravé cestovateľské dobrodružstvo. Dozvedám sa rôzne zaujímavosti zo života obce. Okrem iného to, že dlhoročný starosta je fajn a sympaťák, že ľudia tu nevedia nájsť prácu a tak väčšina pracuje v zahraničí, že napriek tomu dve krčmy v obci žijú večer rušným životom…

Potužený sa zberám na odchod, pričom dostávam pozvanie na ďalšiu návštevu. Ďakujem a ešte vyzvedám, či cestou nemôžem stretnúť medveďa. "Medveďa nie, avšak líšku áno!," dostávam odpoveď. S veľmi dobrými pocitmi opúšťam Ochtinú a vydávam sa lesnou cestou hore na Hrádok. Hneď povyše dediny prebehne cez cestu líška - asi ich tu bude ozaj hodne.

Idem podľa mapy lesných ciest, zo začiatku je cesta dobrá, avšak neskôr sa mení na zarastenú. Zrazu sa objavuje smerovka k Ochtinskej aragonitovej jaskyni a ja sa vydávam po strmom chodníku týmto smerom. Bicykel v tomto úseku zväčša tlačím. Po chvíli sa napájam na modrú turistickú značku, vedúcu pekným lesom, ktorý má pralesovitý charakter. Míňam viaceré informačné tabule až nakoniec sa vynáram na čistinke bezprostredne pri vstupnej budove do jaskyne.

Revúcka vrchovina

Som na hrebeni Revúckej vrchoviny, na severe sa objavuje typická silueta Veľkého a Malého Radzimu nad Dobšinou. V slušnej reštaurácii horského hotela Hrádok si dávam dobrý obed, kontrast prostredia s neďalekou Ochtinou je veľký. Zo sedla Hrádok pokračujem lesnou cestou (značená cyklocesta a zelená turistická značka) južným smerom po Koniarskej planine. Idem lesom so zaujímavou vegetáciou.

Prekvapuje ma časté a dobré značenie, ktoré však náhle pred sedlom Strieborná úplne končí. Ani po opakovaných prieskumoch okolia nenachádzam značky a keď pravdepodobná cesta sa mení na zarastenú a kamenistú, definitívne sa vzdávam úmyslu pokračovať ďalej cez Koniarsku planinu po zelenej značke až do Plešivca (pozn.: kamarát prešiel Koniarsku planinu po zelenej značke na bicykli opačným smerom z Plešivca bez orientačných problémov).

Kvalitná mierne klesajúca zvážnica ma dovedie cez les na lúky nad Jelšavskou Teplicou. Oproti sa objavuje výrazný a zaujmavý dvojvrchol Muteň (466 m)í, ktorý vytvára najužšie miesto Muránskej doliny. Niekedy na ňom stál strážny hrad, teraz je tam vysielač. Z vrcholu sú pekné výhľady najmä na "dolnú" zem, nachádzajúcu sa zväčša na území Maďarska. V Hucíne sa krátko občerstvujem a zvlneným terénom pokračujem smerom do Gemerskej Hôrky. Cestou zastavujem pri stĺpikoch, na ktorých sú informácie o zvláštnostiach a vzácnostiach tohto kraja. Dozvedám sa, že rozsiahle okolité oráčiny sú len pokrytý kras. Pod nimi sa nachádzajú vápencové kryhy, ich prejavom je aj 30 závrtov.

Červená úrodná pôda a zelené lesy i polia osvetlené podvečerným slnkom vytvárajú oku lahodiacu farebnú kombináciu. Podobne lahodná je kombinácia unikátneho Slovenského krasu a unikátneho dokonalého vynálezu - bicykla. Spoznávanie krasových planín týmto spôsobom je veľmi príjemné a ja sa už teším na ďalšie cyklotúry s visačkou: Slovenský kras - kraj nevšedných krás!

Poznámka na záver:

Prechod Plešiveckou planinou na bicykli bol uskutočnený po lesných a poľných cestách, len krátky úsek po vychodenom turistickom chodníku. Celá trasa je zjazdná bicyklom (zvládne ju bežný cykloturista), pričom v žiadnom prípade nedochádza k narušeniu vzácnej prírody Slovenského krasu. Trasa s príjemným profilom vedie mimoriadne zaujímavým prírodným prostredím a preto je veľmi atraktívna. Je ideálna na vyznačenie ako cyklotrasa.

Základné údaje cyklotúry "Bicyklom na Gerlach"

• dĺžka 69 km (z toho: asfalt 35 km, terén 34 km), prevýšenie +1 505 m.

Itinerár (miesto, nadmorská výška, km spolu, prevýšenie +m spolu):

• Plešivec (218 m, 0 km, +0 m) - horáreň Veľký vrch (639 m, 10 km, +415 m) - Gerlašská skala (752 m, 19 km, +725 m) - Ochtiná (344 m, 30 km, +790 m) - Ochtinská aragonitová jaskyňa (660 m, 37 km, +1 175 m) - Plešivec (218 m, 69 km, +1 505 m).
• Mapa trasy: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=50421