Neznáma Zakarpatská Ukrajina a putovanie turistov

Zápisky z putovania slovenských turistov po Zakarpatskej oblasti Ukrajiny

O tom, ako sa dostať ako turista na ukrajinské Poloniny som rozmýšľala a snívala už dlho. Kamarát chodí fotografovať pohoria Karpatského oblúku, ukazoval mi odtiaľ fotografie, vydal aj nejaké publikácie, robí výstavy a tak ma "navnadil", že som využila príležitosť a keď môj domovský Klub prešovských turistov so sprievodcami z humenskej cestovnej agentúry zorganizoval zájazd, zúčastnila som sa s nimi "putovania" po prekrásnych kopcoch a dolinách Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.

Na putovanie po Poloninských Karpatoch bolo dobré mať sprievodcov, ktorí to už mali schodené, lebo značenie turistických trás je veľmi slabé, ba takmer žiadne (ale to je hádam jediná vec, čo na turistike po Zakarpatskej oblasti Ukrajiny chýba).

Program sme mali rozvrhnutý na každý deň, ale vopred sme sa dohodli, že prípadné zmeny budeme robiť po dohode aj podľa počasia a aj tak, aby každý mohol absolvovať trasy, na ktoré sa cíti a ktoré zvládne. A ešte: počasie sme objednali krásne - také akurátne na turistiku a objednávka bola splnená takmer na sto percent - pršalo len minimálne a to nám nevadilo.

Cesta do Volovca

V deň začiatku cesty je krásne! Väčšina z nás - účastníkov zájazdu nasadá do autobusu v Prešove, niektorých priberáme po ceste a o šiestej ráno vyrážame smer štátna hranica - Vyšné Nemecké. Na hranici stojíme asi hodinu na tunajšie pomery nie dlho a po ceste sa zastavíme v Užhorode.

Urobíme si prehliadku mesta. Je nad očakávanie pekné, sú tu pekne upravené ulice s množstvom obchodov, cukrárne s dobrými zákuskami, všeobecný potravinový obchod (hlavne dobrý chlieb a buločki). Vyjdeme aj na nádvorie velikého mestského hradu - nejdeme však dnu, lebo by sme prehliadku časovo nestihli.

Vojdeme do velikánskeho pravoslávneho kostola pod hradom, taký veľký ikonostas som ešte nevidela, a do starodávnej židovskej synagógy, žiaľ tam sa nedá ísť celkom do interiérov, lebo majú zasadanie rady - škoda!. Ale aspoň máme "námet" na najbližšiu cestu na Ukrajinu - potom si vyhradíme aj čas na návštevu hradu a synagógy.

Pokračujeme v ceste do Volovca (tu spíme tri noci - nie v dedine Pilipec, ako bolo pôvodne plánované). Je to pekný hotel, dobre varia - aj keď pre nás nezvyčajné kombinácie - napríklad párky s cestovinami - ale chutí to.

Cez mesto Volovec prechádza hlavná železnica zo strednej Európy do Kyjeva a Moskvy. Železničná trať je neďaleko hotela a každú chvíľu tadiaľ prechádzajú vlaky. Ale ani teraz ani ďalšie noci nám to nevadí, lebo dnes sme trochu unavení z cesty a nasledujúce noci spíme tiež dobre, lebo sme po túrach.

Vodopád Šipot, Polonina Boržava, Stoh

Je pod mrakom, občas mrholí, ale nám to nevadí! Autobus nás zavezie do dediny Podobovec, odtiaľ ideme pešo do dediny Pilipec (680m). Pochopíme, prečo tu nebývame - je to autobusom ťažko prístupné a tunajší hotel nemá takú kapacitu, aby nás ubytoval všetkých. Sme dosť veľká skupina, je nás 48 turistov.

Pilipec je najrozvinutejším lyžiarskym strediskom na Ukrajine, ale keďže je september, snehu logicky ešte niet a tak po vlastných pokračujeme k neďalekému šeptajúcemu vodopádu Šipot - je veľmi pekný, padajúci z výšky v tiesňave. Poobzeráme sa, pofotíme a vrátime sa pár desiatok metrov (lebo vodopád je na odbočke z hlavnej trasy) a už ideme na Poloninu Boržava - hrebeň Pod Velikym Verchom (1 558 m).

Fúka tu silný vietor, ocitáme sa v oblakoch, ale neprší. Výstup je dosť ťažký, a tak zo solidarity čakáme na pomalších turistov. Vystúpime do sedla pod Boržavou a odtiaľ tí najvytrvalejší pokračujú po hrebeni Boržavy až na Stoh (1 681 m).

Na spiatočnej ceste sa oblačnosť popretŕha a všade naokolo sme vidíme nedozierne prekrásne poloniny. "Napasieme sa" čučoriedok a brusníc, ktorých je tu neúrekom veľa pre všetkých - pre zberačov, ktorých vidíme všade na svahoch, kam len oko dovidí, pre lesné zvieratá (tie nevidíme) a aj pre nás.

Pokračujeme dolu trochu po hrebeni a trochu strmým chodníkom do Mižgirskeho rajona - tu v sedle nás čaká autobus (je to na rozhraní Mižgirského a Voloveckého rajonu). Na polceste sme natrafíli na "gruzovik" - čaká na zberačov čučoriedok a vykupujú tu čučoriedky hneď na mieste - veľmi praktické. Celá túra trvala asi 8 hodín, do hotela sme prišli večer, navečerali sme sa, dali sme si pivo - mimochodom celkom dobré a spali sme až do rána!

Sinevirské sedlo, Sinevirské jazero, Nehrovec, Koločava

Ďalší deň je opäť krásne! Ideme autobusom z Volovca cez Mižirji, máme namierené na Sinevirské sedlo - tento kraj je krajom Nikolu Šuhaja loupežníka (pôsobil tu ešte aj začiatkom 20. storočia).

V každej dedinke na okolitých lúkach vidíme oborky, oboroh je vlastne taká strieška, ktorá sa dá nastavovať na 4 koloch do ľubovoľnej výšky a uskladňuje sa tu ešte aj teraz seno, je to veľmi praktické… pod tou strieškou sa dobre spávalo a práve to vraj využíval aj Nikola Šuhaj…

Ideme popri rieke Terebľa, počas jazdy sa dozvedáme, že sa treba rozhodnúť, či ísť na hrebeň Nehrovca alebo na Sinevirské ozero, lebo na obidve miesta vidieť a ísť tam sa už nedá stihnúť za jeden deň, treba si zvoliť - ísť tam alebo tam…

Pri jednom moste cez rieku sa naša výprava rozdelila na dve skupiny, prvá absolvuje hrebeňovku Nehrovca (1 707 m). Z tohto hrebeňa sú nádherné výhľady do všetkých strán. Zaujímavý a veľkolepý je najmä severný obzor s masívom Horhany. Druhá skupina našich turistov pokračuje autobusom, aby si pozreli jazero. Z parkoviska, kde nás vyloží autobus je to asi 1/2 hodinu pohodlnej chôdze.

Sinevirské ozero je prekrásne a jedinečné - nie je veľké, je to vlastne morské oko - pleso obkolesené prekrásnymi štíhlymi jedľami, smrekmi a či borovicami... Uprostred jazera je ostrovček a keď je vyšší stav vody, tak je pod vodou, my sme mali šťastie - videli sme ho. Pri brehu jazera sú osadené dva obrovské totemy z pravého kanadského buka (a či duba?) - dal ich doviezť z Kanady jeden rodák odtiaľto a na totemoch sú vytesané dve postavy muža a ženy z jednej smutnej povesti.

Turistický průvodce

Ukrajinské Karpaty - Zakarpatská Ukrajina, Poloniny. Třetí přepracované a podstatně doplněné vydání oblíbeného turistického a trekového průvodce Zakarpatská Ukrajina i tentokráte nese název Ukrajinské Karpaty, neboť jsme do tohoto vydání podrobně zmapovali pohoří a regiony jako Horhany, Čivčiny, Bukovinu aj.
Přestože objem informací oproti předchozímu vydání opět narostl, připravili jsme publikaci v jednom knižním bloku. V první části průvodce naleznete podrobně zpracovánu oblast bývalé Podkarpatské Rusi, dnešní Zakarpatské oblasti Ukrajiny, do druhé části průvodce jsme zařadili hory v oblasti bývalé Haliče a Bukoviny.

Vedle velkého množství praktických informací tady naleznete podrobné popisy túr a treků, všech významných hřebenových přechodů, kterých oproti předchozímu vydání rovněž znatelně přibylo. Kniha je opět doplněna velkým množstvím fotografií, ale také digitálně zpracovanými mapkami a výřezy z turistických topomap 1:100.000 a zejména výřezy z turistické mapy 1:50.000 «

Povesť hovorí, že jeden chudobný mládenec sa zaľúbil do dcéry miestneho bohatého monarchu a ako to už býva, pretože bol chudobný, nechceli mu dievčinu dať za ženu. Mládenca monarcha poslal do boja, kde tento zahynul a dcéra tak plakala, plakala, plakala až naplakala toto jazero. No a na totemoch pri jazere sú vyobrazení práve ten chudobný mládenec a jeho milá.

Prejdeme sa okolo jazera - je tu pekne upravený chodník, po ceste smerom na parkovisko, kde máme zaparkovaný autobus si pochutnáme v miestnom bufete na výbornom teľacom šašliku, zapijeme ho pivom, popozeráme si pekné suveníry v okolitých stánkoch, nastúpime do autobusu a ideme na križovatku, kde sme vyložili turistov, ktorí išli na hrebeňovku Nehrovca.

Kým ich čakáme, popozeráme si okolie, je tu dáča - dá sa tam spať, ale ostatné - píla, chatka, reštaurácia sú nefunkčné...Po ceste späť sa zastavujeme v dedine Koločava - v miestnej škole je pekné múzeum Ivana Olbrachta (autor knižky "Nikola šohaj loupežník") Olbracht tu pôsobil tu ako učiteľ, "zamiloval" sa do tohto kraja, často sa sem vracal a pomáhal tunajšiemu biednemu ľudu ako vládal - finančne aj materiálne aj pozdvihovaním ducha.

Pre Koločavu je veľmi významnou osobnosťou, má vedľa múzea aj pamätník - sochu v nadživotnej veľkosti. Neobídeme ani krčmu Četnická stanice, český názov má na pamiatku Olbrachta - je to historická budova, aj interiéry sú vyzdobené historickými predmetmi, dostať tu aj dobové pohľadnice a turistické drevené známky...Vypijeme v tomto peknom štýlovom prostredí pivo - zasa dobré a vrátime sa autobusom do Volovca na dobrú večeru v "našom" hoteli.

Presun pod Hoverlu

Pobalíme sa, dnes je presunový deň smer severovýchod do iného kraja a inej chaty, odkiaľ budeme robiť túry a výlety. Po raňajkách sa vezieme autobusom údolím rieky Rika Zakarpatskom z Volovca cez Mežhorie, Chust a Solotvino (tu sú svetoznáme slané kúpele - liečia sa tu astmatici, ale čas nám nedovoľuje tu zastaviť - druhý raz snáď?!?). Vezieme sa popri rieke Horná Tisa, tvorí v tejto časti prirodzenú hranicu s Rumunskom.

V Solotvine sú hlboké soľné bane a je to družobné mesto nášho Bardejova. Okolo cesty vidíme obrovské hotové aj rozostavané domy (investujú tu Ukrajinci, čo odišli za prácou do Talianska a inam do zahraničia). Domy sú samá vežička, pavlač, okienka... miestami až gýčovité. Ale keď sa to páči majiteľom, žiadna vada, ich vec.

Prechádzame cez Marmarošskú Sihoť - je tu historická väznica, veľký skanzen, vysoké štíhle kostoly rakúskeho štýlu… Prebiehala tu v minulosti valašská kolonizácia. Po vrchoch prešla až na Moravu, na Valašsko. Ideme do oblasti Marmarošské Alpy - prichádzame pred pekný motorest. Je tu geografický stred Európy (ja som ho nazvala Ukrajinský stred Európy - veď aj my máme jeden pri Kremnici).

Prejdeme cez Rachov - centrum Huculov, Jasiňu, Jablonický pereval (931 m) na druhú severnú stranu Karpát do Vorochty (horské kúpeľné mestečko). Z autobusu vidíme deti idúce do školy - je prvý deň školského roku, veľké aj malé dievčatá vymašľované veľkými mašľami a všetci sú slávnostne vyobliekaní…

Od rampy do národného parku ideme terénnymi vozidlami popri rieke Prut do horského hotela Zarošľak, autobusom sa hore ísť nedá, lebo cesta je sčasti podmytá od poslednej povodne. Hotel je vlastne veľká horská chata priamo pod Hoverlou - vidno ju z hotela, je to chata, kam chodia na sústredenia ukrajinskí olympionici a teraz tu budeme spať my - turisti zo Slovenska.

Hoverla, Breskul, Požiževská

Je krásne! Ideme z chaty Zarošľak (1 221 m) na Hoverlu (2 062 m), je to najvyšší vrch Ukrajiny, je to vlastne hoľa - zdola nádherný kopec. Vyjdú všetci, trvá nám to pohodovo asi tri hodiny. Hore fučí, obliekame na seba všetko, čo máme, pofotíme sa pri kovovom kríži a ukrajinských zástavách, čo sú tu na vrchole.

Ideme do závetria niečo zjesť a sa povyvaľovať, popasieme sa aj na čučoriedkach a brusniciach a keďže je tak krásne, pokračujeme ešte po hrebeni Čornohory, vystúpime na Breskul (1 911 m), ideme na Požiževskú (1 822 m) - tu sa naobedujeme a strmou cestou zídeme dolu do chaty. Všade popri turistickom chodníku vidíme kamenné asi pol metra vysoké stĺpčeky označujúce československo - ukrajinskú hranicu z roku 1920. Do hotela prídeme niečo po tretej popoludní, kúpime si fajný kvas, varenú čokoládu v stánku a pokecáme a oddychujeme až do večere…

Ozero nesamovite, Čornohora, Pop Ivan

Je krásne! 19 našich turistov išlo už o 5.30 hod. ráno na trasu dlhú cca 40 km na Pop Ivan (2 028 m). Dĺžka trasy je 45 km, prekonajú prevýšenie 2 120 m. Ja nepatrím medzi takých odvážlivcov a idem spolu s dvadsiatkou ďalších na normálnu trasu asi 20 kilometrovú.

Normálne sa naraňajkujeme a o siedmej sa vydáme od hotela Zarošľak (1 221 m) trochu po vrstevnici, potom strmo do kopca cez kosodrevinu a močaristé lúky na Ozero Nesamovite (1 750 m), v preklade znamená bláznivé, bolo to sakrálne miesto Huculov. Huculi sú horské etnikum, ktoré obývali a aj v súčasnosti obývajú najvyšší masív Polonín - Čornohoru, vidíme ich aj potom ďalej so stádami oviec…

Pri jazere sa pasú divoké kone, trochu ich kŕmime a potom sa ich nemôžeme zbaviť… stále sa okolo nás obšmietajú. Niekoľkí turisti ostávajú relaxovať pri tomto čarovnom jazere, ostatní ideme de ďalej - trochu strmo do kopca, potom po hrebeni Čornohory, vyjdeme na tri kopce - hore - dolu a na poslednom (pred Pop Ivanom) sa zastavíme a rozhodneme sa, že ho pokrstíme na náš Slovackij Pop Ivan nesamovityj (oficiálne sa volá Rebra - 2 001 m). Zaspievame slovenskú hymnu a pesničku (zložila ju pohotovo Maška):

Hanička dušička, kde si bola,
Keď si si čižmičky poškodila.
Bola som v Karpatoch,
Lozila po kopcoch,
Duša moja, duša moja.

A ja som v Karpatoch rekordy lámal,
A som si vibramky nedolámal,
A ja so behala,
Chodníčky hľadala,
Duša moja, duša moja.

Pokrstili sme to aj slivovicou a kadečím iným tekutým - čo kto mal, podelili sme sa statočne! Pri ceste späť stretávame asi šiestich Ukrajincov, robia celý hrebeň už asi dva dni, zvyknú sprevádzať skupiny, ak je záujem. My sme dnes prešli asi 20 km, išli sme 10 hodín (z toho asi 1 hod prestávky) a prevýšenie asi 1 000 m. Večer si dáme niektorí výbornú suchú saunu s ľadovou sprchou, cítim sa ako znovuzrodená.

Vodopád Prut, Hoverla

Je krásne! Máme dnes voľný program. Väčšina z nás ide lesom k vodopádu Prut, je to cesta súbežná s tou na Hoverlu. Po lese ideme pohodovo, pomaly. Ideme hore do sedla (1 500 m). Prejdeme to za necelé dve hodiny. Niektorí pokračujú na hrebeň, niektorí až na Hoverlu, zopár nás zostane, poleňošíme na slnku, napasieme sa čučoriedok a pomaly schádzame dolu. Keďže nás neinformoval náš inak dobrý sprievodca, že cestou hore asi 500 m pod sedielkom treba odbočiť doprava, aby sme videli celý vodopád, robíme tak teraz.

Zídeme zo sedielka pod vodopád, pri zberačoch čučoriedok sa zastavíme, podebatujeme, odbočíme doľava a vidíme vodopád Prut v celej jeho nádhere. Ideme do hotela, kde niektorých z nás čaká už dojednaná sauna, vyhrejeme sa a večer je taký trochu rozlúčkový, Sprievodkyňa Marienka zaspieva v ukrajinskom kroji ukrajinské pesničky, zhodnotí sa celý zájazd, odovzdajú sa nejaké upomienky najstarším účastníkom a balíme…

Jablonický priesmyk, návrat domov

Cestou naspäť sme sa zastavili na Huculskom rinku v Jablonickom priesmyku, pokupovali sme nejaké drobnosti, Zubrovku a iné tekuté ukrajinské "lieky", minuli sme posledné hrivny - veď čo s nimi u nás…? Na hranici sme prežili tých pár hodín čakania a už sme na Slovensku!

Všetko bolo krásne a dobré, pekný kraj, príjemní a ústretoví domáci…, partia dobrých ľudí Takže: Dovidenia Karpaty! O rok možno navštívime ich rumunskú časť… uvidíme… DOPORUČUJEM!