Surinam a NP Brownsberg, príroda Južnej Ameriky

V pralesoch surinamského NP Brownsberg, Surinam

Surinam - prostredná z troch "Guayán" ležiacich na severe Južnej Ameriky, ktorú sme do roku 1975 poznali aj ako Holandskú Guayanu, je pre väčšinu z nás takmer neznámou destináciou. Keď ponamáhame mozgové závity, možno si niekto spomenie, že táto krajina patrí k veľkým producentom hliníka, športovo založení si ju snáď spoja s tmavšími holandskými futbalistami (Rijkard, Gullit…).

Priznám sa, ani ja som pred cestou do týchto končín netušil, že takmer 100% obyvateľstva tu tvoria "nebelosi" (slovo "farební" používajú vraj len rasisti). Súvisí to s koloniálnou minulosťou Surinamu. Keďže pôvodní obyvatelia - indiáni, boli takmer úplne vyhubení (3 %), holandskí kolonizátori si poradili tak, že doviezli z Afriky čiernych otrokov (10 %).

Po zrušení otroctva začiatkom 19. storočia ich nahradili, resp. doplnili pracovití Aziati - Hindovia (37 %), Jávania (15 %) a Číňania (2,7 %). Napriek tomu, že dodnes existujú určité bariéry medzi jednotlivými etnikami a komunitami, postupne tu vznikol mix rás, takže dnes tvoria miešanci 31 % z celkového počtu 470 tisíc obyvateľov, kým potomkovia holandských kolonizátorov necelé 2 %.

Veru, v mnohých prípadoch sme si vôbec netrúfali tipovať predkov niektorých miešancov podľa farby pokožky, tvaru očí alebo účesu. Veľmi pestré sú v tejto krajine aj náboženské pomery, preto nie je problémom nájsť neďaleko od seba kostol, mešitu či iný svätostánok. Veľkou výhodou pre nás je, že okrem holandčiny je za druhý úradný jazyk považovaná aj angličtina, s ktorou sa tu dá obstojne dohovoriť takmer všade.

V skutočnosti ale možno počuť i rôzne iné jazyky, resp. tzv. kreolskú formu angličtiny, označovanú aj ako surinamčinu či taki-taki alebo nengre, ktorá vznikla spojením všetkých tunajších jazykov s angličtinou. Ovláda ju údajne okolo 80 % obyvateľov. Vzhľadom na dosť veľkú rozlohu (163 270 km²) je táto krajina veľmi riedko osídlená (3 ob./km²), pričom takmer každý druhý Surinamčan žije v metropole Paramaribo a zvyšok obyvateľov obýva pomerne úzky pás pri pobreží Atlantiku.

Keďže až 92% územia pokrývajú lesy, ktoré len kde-tu obývajú indiáni a tzv. černosi z buša, je Surinam považovaný za najlesnatejšiu krajinu na svete. Len úplne nevýznamným spôsobom vylepšujú ľudnatosť surinamských pralesov turisti, medzi ktorými síce dominujú Holanďania, ale nájdu sa aj Američania, Briti, Francúzi, Japonci a dokonca i takí "exoti", ako Česi a Slováci. Zväčša ich možno stretnúť v chránených územiach, ktorých tu bolo doteraz vyhlásených 21.

Aj keď najväčším z nich, s výmerou vyše 1,5 milióna hektárov, je Central Suriname Nature Reserve, asi najznámejším a najnavštevovanejším chráneným územím je Národný park Brownsberg, vzdialený cca 130 km južne od Parba, ako domáci skrátene označujú hlavné mesto. Toto chránené územie s výmerou približne 12 200 ha bolo oficiálne vyhlásené v roku 1970, no už rok predtým ho získala do správy surinamská ochranárska organizácia STINASU.

Tento NP leží na plošine Mazaroni, ktorej nadmorská výška je len čosi vyše 500 m. Z nášho pohľadu "nič moc", no vzhľadom na prevládajúce nížiny považujú domáci tieto vŕšky porastené horskými pralesmi za hory. Najvyšším vrchom Surinamu je totiž len 1 230 m vysoký Juliana Top.

Aj keď to oficiálne pramene neudávajú, mám pocit, že zriadenie NP Brownsberg predstavovalo akúsi satisfakciu za zatopenie obrovskej plochy pralesa (okolo 160-170 tis. ha) v jeho tesnej blízkosti, vrátane 43 osád indiánov a "černochov z buša", v polovici 60. rokov minulého storočia pri výstavbe priehrady Afobaka v Brokopondskom okrese. Dôvodom pre spútanie vôd rieky Surinam a vytvorenie VN Brokopondo (oficiálne "more" Prof. Van Blommesteina) bola výroba elektrickej energie, ktorá takmer všetka slúži na výrobu hliníka z bauxitu. Ten sa ťaží povrchovým spôsobom na lokalitách ležiacich trochu severnejšie.

O napúšťaní tejto obrovskej VN a akcii Gwamba, počas ktorej bolo zachránených pred utopením takmer desaťtisíc zvierat, pútavo rozpráva kniha "Času je málo a voda stoupá" od J. Walsha a R. Gannona, ktorú v roku 1970 vydala v Československu Mladá fronta. Keď som ako mládežník hltal napínavé príbehy hlavných aktérov, ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, že sa raz budem túlať v okolitých pralesoch a uvidím niektoré zo zvierat, ktoré v roku 1964 zachraňovali títo obetaví ľudia.

Je zaujímavé, a trochu aj paradoxné, že do jediného surinamského NP sa síce môže návštevník dostať z hlavného mesta asi za tri hodiny jazdy autom (najlepšie s náhonom 4x4) po červenej ceste spevnenej odpadom z bauxitových baní, no bez rezervácie nocľahu v zariadeniach STINASU sa tu nemá kde ubytovať, takže v noci by tu bol vlastne nelegálne. Preto si aj naša štvorica musela zakúpiť výlet, v cene ktorého bola spiatočná cesta a ubytovanie v kempingu.

Potešilo nás, že v kuchynke pri tzv. hamakárni, ako sme nazvali kôlňu kde si turisti vešajú hamaky, sme našli luxus v podobe variča s plynovou bombou, ba aj elektrinu, ktorú v noci vyrábal generátor. Samozrejmosťou tu boli aj sprchy a splachovacie WC, o ktoré sa starali dosť nechutné černošky. Mali sme taký pocit, že bez chudobnejších turistov, ktorí si neprenajmú bungalov a nevysedávajú pol dňa v reštaurácii, by sa tu celkom zaobišli. O pomerne značnom nezáujme pracovníkov kempingu o turistov svedčí i to, že v informačnom stredisku nemali žiadne propagačné materiály, a to ani na predaj.

Napriek obdobiu dažďov tu bolo relatívne plno, prevládali Holanďania, nechýbali ani "skautské" skupiny a študenti. Tým sme sa snažili vyhnúť, pretože dokázali poplašiť všetko živé v širokom okolí turistických chodníkov. Treba pochváliť správu NP, že značenie i stav chodníkov boli veľmi dobré, niektoré trasy boli jednosmerné, iné zokruhované.

Napriek spomínanej neveľkej nadmorskej výške je plošina Mazaroni pomerne členitá a vďaka dosť veľkým výškovým rozdielom a tropickej spare sa človek občas poriadne zapotí, kým sa dostane z hrebeňa na hrebeň. Jej rozbrázdenie spôsobila predovšetkým erózna činnosť bystrín, ktoré majú prudký spád a na viacerých miestach vytvárajú pôsobivé vodopády. Pre väčšinu turistov tu predstavujú hlavné lákadlo, musím sa ale priznať, že nás viac zaujímala tropická flóra a fauna. Tunajšie pralesy sú síce označované ako pôvodné, no v tej časti NP, ktorú sme navštívili, a prešli sme tu pekných pár kilometrov, tvorili podľa môjho názoru primárne pralesy menšiu časť porastov.

Napriek tomu sme mali množstvo pekných zážitkov z pozorovania bujnej vegetácie (rastie tu min. 1 053 druhov rastlín), aj keď nebola taká bohatá na epifyty a liány, ako v niektorých iných tropických pralesoch. Kto sa viac venuje tropickej prírode, iste vie, že pozorovať v dažďovom pralese živočíchy je dosť veľký problém, čo sa potvrdilo aj tu. Pravidelné lejaky nám síce strpčovali život, ale zároveň vyhovovali mnohým živočíchom. Videli sme tu množstvo obojživelníkov, vrátane pestro sfarbených tzv. šípových žiab, plazov - nechýbal ani jedovatý krovinár či gekony, ktoré nás v noci budili svojim "kvákaním" viac než žaby.

Podstatne horšie je to však pri pozorovaní vtákov a cicavcov. V prvom prípade zväčša počujeme vo vysokých korunách len spev, no márne pátrame po jeho pôvodcovi. Napriek tomu sme niekoľko druhov operencov nielen objavili v spleti listov, ale aj odfotili. Svojimi hlasmi, resp. padajúcimi zvyškami potravy, dosť často prezradia svoju prítomnosť na stromoch opice. Viackrát sme tu pozorovali tri druhy - hlučné vrešťany červené (Alouatta seniculus) a podstatne tichšie malpy hnedé (Cebus apella) i maličké tamaríny žltoruké (Saguinus midas), ozývajúce sa cvrlikavými zvukmi.

Netreba však chodiť stále len s hlavou obrátenou nahor, pretože aj v pralesnom podraste môžeme stretnúť zaujímavých obyvateľov. Paradoxne sme mali najlepšie "úlovky" pri kempingu, kde sú zvieratá prikrmované. A tak sa tu koncentrujú z vtákov napríklad veľmi krotké trubače agami (Psophia crepitans), občas prídu i plachí hokovia pospolití (Crax alector) a z cicavcov neodolá ryži napríklad aguti zlatý (Dasyprocta leporina) - príbuzný morčiat.

Nočné vychádzky do pralesa sú v NP Brownsberg v podstate povolené len so sprievodcom, keď sme však nahlásili presnú trasu a približný čas návratu, mohli sme si trochu dvihnúť adrenalín aj bez neho. Nič nebezpečné nás v nočnej tme neohrozilo, prales vyzeral dosť pusto, len kde tu na nás vypúlila oči žaba alebo sa na kmeni pralesného velikána mihol gekon a cez chodník prepochodovala obrovská mnohonôžka.

Pri pohľade na časť VN Brokopondo z náhornej plošiny sme si naplánovali, že pri spiatočnej ceste sa pôjdeme pozrieť k tomuto umelému jazeru, v ktorom leží turistami vyhľadávaný ostrov Tonka, no po pár dňoch strávených v horských pralesoch, hojne zavlažovaných lejakmi, sme si to rozmysleli.

Boli sme celkom radi, keď sme poriadne navlhnutí nastupovali do zablateného mikrobusu, ktorý sa s nami brodil a šmýkal červeným bahnom až do nížiny, kde nás konečne čakalo slnko a civilizácia. Tú pre nás stelesňovalo miestne pivo ParboBier - inak celkom chutné, ale aj chutná ázijská kuchyňa a internet. Treba totiž podotknúť, že Surinam je krajina, ktorá kráča s dobou, aj keď životná úroveň je tu nižšia než vo Francúzskej Guayane.

Na rozdiel od tohoto francúzskeho zámorského teritória je síce slobodný, no myslím si, a asi nie som sám, že týmto krokom bývalá holandská kolónia viac stratila, než získala. Napriek rôznym politickým kotrmelcom po vyhlásení samostatnosti v roku 1975 sa nestabilita Surinamu prejavila aj na zhoršení výkonnosti ekonomiky, ktorá sa opiera hlavne o ťažbu, resp. spracovanie nerastných surovín (hliník, zlato) a naďalej aj o výdatnú pomoc Holandska. Napriek tomu, že Paramaribo nemá povesť najbezpečnejšieho mesta, sme sa tu stretli len s príjemnými ľuďmi a ani počas večerných vychádzok sme nezaznamenali žiadne nepríjemnosti.

Jediné "vzrúšo", ak nerátame záplavy ulíc po búrke, predstavoval deň nášho odchodu, keď sa o nás i naše batohy doslova trhali viacerí konkurenční "taxikári". Nakoniec sme divokú jazdu (jazdí sa tu vľavo) po rozbitých cestách i plavbu cez kalnú Maroni z prístavu Albina do St-Laurent-du Maroni na francúzskom brehu rieky prežili bez ujmy na zdraví. Namiesto toho, aby nás s otvorenou náručou privítala EÚ, museli sme francúzskym policajtom mieriacim na nás samopalmi ukázať obsah batohov a presvedčiť ich, že nie sme drogoví díleri, ale poctiví euroobčania, ktorí prišli pozdvihnúť tunajší cestovný ruch.

Predpokladám, že masové výpravy našich turistov do Surinamu zatiaľ nehrozia, no v prípade, že si sem niekto naplánuje cestu, odporúčam, aby si našiel pár dní aj na návštevu NP Brownsberg. Určite tu musí byť pobyt v suchšom období roka (V.-VIII.) príjemnejší, čo sa však môže prejaviť na menšej vodnatosti vodopádov i v zníženom výskyte niektorých druhov živočíchov. Surinam s neustále panujúcimi horúčavami zostane pre nás Európanov určite zaujímavý počas celého roka, len škoda, že nie je ľahšie dostupný, napríklad ako susedná Francúzska Guayana.