Európski návštevníci sa obyčajne po úmornom lete cez Atlantik ubytujú, tak ako aj my, v Alajuele - satelite metropoly San José, predtým, než sa rozídu spoznávať túto rôznorodú krajinu. Rozlohou päťdesiatjedentisíc kilometrov štvorcových a populáciou len trochu prevyšujúcou päť miliónov, je Kostarika veľmi podobná našej vlasti, preto tu nie je potrebné prekonávať veľké vzdialenosti. Našincovi tu určite chýba železničná doprava, ktorú ale vcelku uspokojivo v hornatej krajine suplujú autobusy. Pri cestách na kratšie vzdialenosti ľudia využívajú mikrobusy - colectivo, v menšej miere taxíky a samozrejme osobné autá a motocykle. Medzi všetkými motorovými vozidlami len ťažko nájdeme staršie modely. Autobus, ktorý nám poskytla tamojšia "cestovka", mal výbavu, ktorú u nás vidíme pomerne zriedka.
Myslím si, že aj náš vodič Manrique bol nadštandardný, absolútny profesionál. Okrem toho, že sa perfektne staral o svoj autobus i nás, neváhal trebárs zastaviť, aby pomohol zachrániť dezorientovaného leňocha, ktorý omylom vyliezol na mostnú konštrukciu. Keďže nebol skúpy na slovo, dozvedeli sme sa od neho prostredníctvom našich sprievodcov množstvo informácií, ktoré človek nezistí z turistických bedekrov.
Ako seniora ma zaujímali kostarickí dôchodcovia. Ich dôchodky vraj predstavujú viac než deväťdesiat percent príjmu dosiahnutého pred odchodom do penzie. Na druhej strane tu ale mamičky môžu zostať s novorodencom na platenej "materskej" len tri mesiace. Medzi príjmami u rôznych profesií sú veľké rozdiely. Mnohé manuálne práce, napríklad zber kávových bobúľ, ananásov či cukrovej trstiny na plantážach robí hlavne lacnejšia pracovná sila z okolitých krajín, predovšetkým z chudobnejšej Nikaraguy.
Podobne ako vo veľkej časti sveta, aj tu je menej rozvinutý vidiek, vidno to napríklad na obydliach, ktoré sú často len z dreva. Po takmer štvrťstoročí som ihneď zaregistroval, že životná úroveň, hlavne vo väčších sídlach, výrazne vzrástla. Týka sa to rozvoja infraštruktúry v širokom ponímaní i rôznych technických vymožeností, všade vidno výsledky stavebného boomu. Veľmi dobrú úroveň má školstvo i zdravotníctvo - to sme našťastie nevyužili.
Kostarika má pomerne málo rozvinutý priemysel, je však takmer energeticky sebestačná vďaka využívaniu zelenej energie. Oproti minulosti, keď sme si museli kupovať balenú vodu, tu dnes tečie prakticky všade z vodovodného kohútika pitná voda - agua potable. Bežný turista si všíma hlavne širokú sieť supermarketov, ktoré by možno kvalitou strčili do vrecka aj tie naše.
Nakoľko sme boli vybavení americkými dolármi, boli sme milo prekvapení tým, že sme si nemuseli vymeniť "tvrdú" menu za miestne colóny, čo bývalo donedávna bežným štandardom. Ide o jeden z prejavov pokračujúcej amerikanizácie krajiny. Zopár bankoviek, ba aj dosť vzácne mince sme kde-tu získali pri platení dolármi ako výdavok. Použiť pri nákupoch euro tiež nie je problém, no jeho výmenný kurz je nevýhodný. Väčšinou sme však platili platobnou kartou.
Treba zdôrazniť, že Kostarika je pre nás pomerne drahou destináciou, aj preto býva označovaná ako stredoamerické Švajčiarsko. Ceny bežných tovarov a služieb sú plus-mínus porovnateľné s našimi, avšak zvyčajne vyššie, než v mnohých iných latinskoamerických krajinách. Trebárs kvalitnejší chlieb zo pšeničnej múky, bez prídavku sladkastej maniokovej múky, podobne ako aj dlhú "francúzsku" bagetu, som podľa ceny zaradil medzi luxusné potraviny.
Nuž a pokiaľ ide o turistický biznis, tak trebárs ceny vstupného do chránených území sú dvojaké, vyššie pre cudzincov, nižšie pre domorodcov - Ticos. Keďže zhruba tri štvrtiny všetkých návštevníkov, ktorých sa tu za rok premelú asi dva milióny, predstavujú bohatí Američania, táto skutočnosť do istej miery vplýva na cenotvorbu mnohých tovarov a služieb, hlavne tých, ktoré využívajú turisti.
Napríklad veľmi drahá je sprievodcovská služba v národných parkoch, pričom sprievodcovia si občas robia z naivných turistov doslova dobrý deň. Fešácky vyobliekaný ranger v národnom parku Manuel Antonio pomocou monokuláru síce našiel v korunách stromov vtáka i leňocha, no drahú optiku, na ktorú sme mu každý prispeli sedemnástimi dolármi, namieril aj na pavúka, pričom som sa ho mohol takmer dotknúť prstom. Nuž a na pozorovanie hlodavcov aguti či opíc málp kapucínskych, ktoré behajú popri pralesnom chodníku, nie je potrebné cvičené oko. Veľmi pozitívne ale je, že v tejto krajine hádam vôbec nenatrafíme na človeka, ktorý by nám nebol ochotný pomôcť a poradiť. Už "uniformovaných" školáčikov totiž učia, aby sa k staršín ľuďom i cudzincom správali slušne, úctivo a ústretovo.
Našinec by v Kostarike po dlhšej dobe určite dosť strádal, keďže chlieb náš každodenný tu nahrádza ryža a fazuľa, obyčajne v spoločnej zmesi označovanej ako gallo pinto - doslova bodkovaný kohút. Toto národné jedlo bolo zrejme v minulosti hlavným pokrmom, dnes sa podáva ako príloha ku všetkému možnému. Na obed k nemu stačí pridať kus kurčaťa a máme iné typické jedlo - casado. Kostarická čierna fazuľa, často ide o jedinú prílohu k mäsu, je zvyčajne neslaná, nemastná. Na dochutenie jedla sú síce k dispozícii viaceré ochucovadlá (napr. Salsa Lizano), no nie každému chutia.
Milovníci vysmážaných jedál tu nájdu reštaurácie McDonald's, no môžu ochutnať aj niečo nové, napríklad vysmážaný maniok (yucu), patacones - obdobu hranolčekov zo zeleninových banánov (platanas) alebo empanadas - vysmážané taštičky z kukuričnej múky, plnené mletým mäsom, syrom alebo zeleninou. Pre ľudí, ktorí majú v poriadku žlčník a majú radi oškvarky, predstavuje dobrú voľbu vyprážané bravčové mäso, prípadne aj bravčová koža (chicharrón). Kamarát vyskúšal aj obľúbenú surovú rybu naloženú v limetkovej šťave s korením. Ceviche síce vyzerá inak, ale chutí podobne ako naše zavináče. Kúpiť si čerstvé jedlo v pouličných stánkoch je z hygienického hľadiska úplne bezpečné. Uvedené "gastronomické okienko" ukončím nie príliš pozitívne konštatovaním, že väčšina Slovákov a Čechov považuje kostarickú kuchyňu za nevýraznú a fádnu, pivo je pomerne dobré.
Aby som iba nehanil, musím tejto miniatúrnej krajine vysloviť aj dvojnásobnú pochvalu. Okrem perfektných rumov totiž produkuje vynikajúcu kávu, ktorú si cenia baristi i bežní konzumenti v najrôznejších kútoch sveta, vrátane Slovenska. Popri banánoch, a v ostatnom čase aj ananásoch, sa už roky umiestňuje na popredných priečkach kostarického exportu. Na tunajších kávovníkových plantážach - ich návšteva je takmer povinná u zahraničných turistov, pestujú prakticky len najvychýrenejšie odrody arabiky. Okrem tropického podnebia má na jej kvalitu vplyv tunajšia sopečná pôda.
A sopiek je tu požehnane, neaktívnych viac než sto, za aktívne je považovaných len týchto sedem vulkánov, ktoré sú súčasťou národných parkov (NP): Irazú (3432 m n.m.) - najvyššia z týchto sopiek, Poás, Arenal, Rincón de la Vieja, Turrialba, Mirravales a Tenorio. Pre turistov predstavujú veľké lákadlo, my sme navštívili prvé štyri, preto neprekvapuje, že občas je na niektorých vyhliadkach tlačenica. Bez vstupeniek zabezpečených vopred cez internet by sme sa na niektorú vôbec nemuseli dostať. Pritom pred štvrťstoročím, keď bolo v Kostarike turistov podstatne menej, nám rangeri bez problémov dovolili stanovať priamo vo viacerých národných parkoch, vrátane sopky Irazú.
Nuž časy sa menia a vulkány tiež. Napríklad až v návštevníckom centre na sopke Irazú sme sa dozvedeli, že ikonické zeleno sfarbené sírne jazierko v hlavnom kráteri (Cráter Principal), ktoré sme tu fotografovali v roku 2003, sa asi pred dvoma rokmi stratilo po jednom zo zemetrasení. Takže cestovky lákajú turistov na niečo, čo už neexistuje. Najväčší dojem na nás urobili bahenné sopky, fumaroly a vývery vriacej vody v NP Rincón de la Vieja.
Najbohatšie zážitky pri pozorovaní fauny z oboch ciest mám asi z NP Cahuita na karibskom pobreží a nesklamal ani NP Manuel Antonio na pacifickej strane Kostariky, kde sú dobre vyvinuté a po drevených lávkach prístupné pobrežné mangrovy. Okrem leňochov je v korunách stromov zábavnejšie sledovať väčšie druhy operencov, napríklad tukany, papagáje a kurovité vtáky, aj na krok dva sa dokážeme priblížiť k malpám kapucínskym. Treba si však dávať na ne i medvedíky čistotné pozor, aby nám v nestráženej chvíli neukradli z batoha jedlo, okuliare alebo fotoaparát. Preto v týchto národných parkoch nesmú mať návštevníci v batožine jedlo, alkohol, cigarety, ale ani nápoje v jednorazových plastových fľašiach. Pri vstupných turniketoch je preto bežná kontrola tašiek a ruksakov, čo by bolo v Európe asi len ťažko predstaviteľné. Zrejme to súvisí aj s tým, že veľa domácich nedisciplinovaných návštevníkov sa chodí na pláže v chránenom území len okúpať.
Priamo na plážach nájdeme početné kraby, vzácne aj liahnuce sa morské korytnačky, pomerne krotké leguány i viaceré druhy vtákov, napríklad kondory havranovité. Kde-tu sa mihnú, resp. vírením krídel zabzučia kolibríky. Ich milovníci za nimi vyrážajú do hôr, najmä do oblasti Monte Verde, kde sme aj my strávili pár dní v mestečku Santa Elena. Bohužiaľ aj tu vládne komercia. Okrem fotenia kolibríkov na kŕmidlách s cukrovou vodou alebo trekov do horského hmlového lesa, aj po lávkach v korunách stromov, kde možno s trochou šťastia pozorovať tunajšieho ikonického vtáka kvesala, tu dominuje športovo-adrenalínová zábava, ziplinové dráhy.
Komercia ovládla aj ďalšiu atrakciu - krokodílie safari v ústí Río Tárcoles na pacifickom pobreží. Pozorovanie krokodílov amerických i vodných vtákov síce potešilo moje srdce prírodovedca, no plavba prebiehala v prílišnom chvate. Ani úžasné západy slnka nad Pacifikom tak nedokázali prekryť celkové rozčarovanie z meniacej sa Kostariky, kde sa turizmus zmenil doslova na priemysel.
Trochu paradoxne moje zmiešané pocity z nie celkom naplnených očakávaní pri návšteve kostarickej prírody pomohli vylepšiť tunajšie mestá. Najautentickejšiu atmosféru sme zažili v šesťdesiattisícovej Liberii, hlavnom meste provincie Guanacaste. Keďže ide o dobytkársku oblasť na severe, nebolo vôbec neobvyklé, keď sa medzi autami v centre mesta prepletali jazdci a ich kone "parkovali" trebárs pred obchodom. Pred modernou katedrálou Nepoškvrneného počatia Panny Márie, hojne navštevovanej veriacimi, bol každý večer čulý ruch, raz na pódiu hrali dychovky, potom tu prebiehala voľba miestnej miss, no a samozrejme nechýbali stánky s občerstvením. V kontraste s tunajšou katedrálou má úplne inú atmosféru Bazilika panny Márie Anjelskej v Cartágu. Je to najvýznamnejšie pútnické miesto krajiny, kde je uctievaná malá soška čiernej Madony (La Negrita), ktorá je patrónkou Kostariky.
Veľmi pozitívnou energiou ma pred odletom nabila veľakrát zaznávaná metropola San José. Nedeľné mesto v predveľkonočnom čase doslova kypelo životom, plná bola metropolitná katedrála, v parkoch sa jašili deti i psy, na uliciach ponúkali rôzni predajcovia kadečo možné, takže som sa cítil ako na blšom trhu. Keďže to nie je legálne, raz za čas prejde ulicami takmer krokom policajné auto so zapnutými sirénami, aby si mohli trhovci včas schovať svoj tovar do veľkých plastových vriec. Polícia sa snaží v Kostarike predovšetkým pomáhať a chrániť. Myslím si, že návštevník San José získa viac dojmov a poznatkov v jeho uliciach, než keď navštívi Múzeum predkolumbovského zlata hlboko v podzemí alebo Teatro Nacional. Inak historickými pamiatkami metropola neoplýva, podobne ako aj celá krajina. Do niektorých štvrtí sa neodporúča chodiť v noci, no celkovo ide o veľmi bezpečné hlavné mesto.
Nuž a ako sa najlepšie rozlúčiť s touto stredoamerickou krajinou? Napríklad v osade pôvodných obyvateľov z kmeňa Bribri, ktorú sme navštívili neďaleko Cahuity. Keďže všetko v Kostarike je podriadené turistickému biznisu, nebolo tomu inak ani v indiánskej komunite, ktorú v čase našej dohodnutej návštevy reprezentovali popri zopár havkáčoch tri, možno štyri ženy, malé batoľa a náčelník Luis. Jeho črty určite nezodpovedali čistokrvnému domorodcovi, no išlo o zábavného chlapíka, ktorý ukázal viacero zručností zdedených po predkoch i poriadnu dávku výrečnosti. Život týchto ľudí i prezentovaná kultúra majú pomerne málo spoločného s pôvodnými indiánskymi etnikami, ale boli sme radi aj za ukážky niektorých starých technológií, napríklad pri spracovaní kakaových bôbov. Kurča pripravené v banánových listoch na ohnisku chutilo všetkým a odvážnejší podstúpili aj očistný rituál v "suchej saune".
Asi sa mi to ešte nikdy nestalo, aby som neodporúčal navštíviť destináciu, o ktorej píšem. Keď však porovnám pozitíva a negatíva súčasnej Kostariky, z pohľadu nie celkom komerčného európskeho turistu, Američanov radšej ani nespomínam, tak mi vychádza, že trmácať sa sem cez polovicu zemegule nie je najšťastnejšia voľba. Myslím si, že v Latinskej Amerike sú z prírodovedného i historického hľadiska zaujímavejšie a hlavne autentickejšie viaceré iné destinácie, aj keď o niečo menej bezpečné pre vyššiu kriminalitu či výskyt malárie. Možno ešte horšie by dopadlo takéto porovnanie s niektorými krajinami Ázie a Afriky.
Mnohí domáci obyvatelia si určite uvedomujú, že hoci sa majú po ekonomickej stránke čoraz lepšie, národné heslo "Pura Vida" - čistý život, ktorým sa hrdili celé desaťročia a je ním doslova prešpikovaná celá krajina, dosť zdevalvovalo a stáva sa len prázdnou reklamnou bublinou. Ako dlho odolá Modrá zóna dlhovekosti na polostrove Nicoya a pokojný život na vidieku tlaku preplnených nákupných košíkov, ako aj čoraz agresívnejšiemu turistickému priemyslu, je otázne. Verím, že nakoniec zvíťazí zdravý rozum a pud sebazáchovy.
Pura Vida
Pura Vida, národné heslo Kostariky, znamenajúce čistý život, reprezentuje uvoľnený a radostný životný štýl bez stresu, plný optimizmu. V krajine, ktorá nemá armádu a už dlhé roky investuje veľa prostriedkov do ochrany prírody, zosobňuje tento slogan aj harmóniu s prírodou. Čoraz častejšie sa používa ako pozdrav, namiesto nášho ahoj, prípadne poďakovanie či vyjadrenie pocitu, že všetko je v poriadku. Domáci obyvatelia Ticos nápisom "pura vida" nešetria, nájdeme ho na stenách domov, autobusoch, lodiach i rôznych výrobkoch. Bežný je na tričkách, ale aj na nábytku, hrnčekoch a pod. Aký je však skutočný život Kostaričanov vedia najlepšie oni sami a či zostane aj naďalej čistý, šťastný a pohodlne pomalý, majú vo svojich rukách.
Pokud přemýšlíte, kde se na svých cestách ubytovat a chcete mít pro sebe,
pro rodinu nebo své přátele dostatek soukromí, pak pro vás máme možnost pronájmů chat
a chalup přímo od majitele. Na další stránce si vyberte
preferovanou oblast a nebo konkrétní objekt, který vás zajímá.