Nikaragua: Ometepe, Volcán Concepción a Maderas

Dva kopce v jazere - Ometepe a Volcán Concepción

Keď sme začiatkom roka odlietali do Latinskej Ameriky, vôbec sme netušili, že v najväčšom jazere Strednej Ameriky - Lago de Nikaragua (Cocibolca) s rozlohou 8 624 km², leží ostrov Ometepe. Jazero sme však chceli navštíviť, no keď sme po prekročení kostaricko - nikaragujskej hranice v Penas Blancas smerovali taxíkom po jeho brehu do mesta Rivas a v podvečernom súmraku sa v jazernom opare nejasne rysoval ostrov s dvoma vrchmi - Ometepe, bolo rozhodnuté.

V Rivase, meste ktoré si zachovalo veľa z pôvodného koloritu - zažili sme tu napríklad tradičný domorodý trh, sme sa dozvedeli, že ostrov tvoria vlastne dve sopky spojené úzkou šijou. Preto ho pôvodní indiánski obyvatelia nazvali príznačne "dva kopce" - Ometepe. Nikaragua je na vulkány chudobnejšia než susedná Kostarika, nachádza sa ich tu len 40, pričom všetky sú nižšie než 2 tisíc metrov.

Náš náhodný výber však predstavoval dobrú "trefu", pretože súmerný kužeľ Volcán Concepción, týčiaci sa do výšky 1 610 m n.m. (iné zdroje uvádzajú až 1 700 m), predstavuje najvyšší vrch tejto stredoamerickej krajiny, v ktorej sme ešte prednedávnom pomáhali budovať socializmus. Tento stále činný vulkán si stále trochu "bafká", no jeho vrchol nie je ani tak zahalený dymom, ako skôr mrakmi, ktoré sa na ňom takmer neustále prevaľujú a zväčša sa rozpýlia až v podvečer. O trochu nižší je náprotivok - Volcán Maderas (1 394 m n.m.), ktorý už vyhasol a podľahol do značnej miery eróznym procesom, preto sa na prvý pohľad ani nepodobá na typickú sopku.

Keď sme po dvojdňovej aklimatizácii v Rivase a okolí vyplávali na pomerne malej lodi na hladinu Nikaragujského jazera smerom k ostrovu a s nadšením obdivovali blížiace sa "dva kopce", boli sme rozhodnutí, že vylezieme na ten vyšší.

Po asi hodinovej plavbe a vylodení sa v prístave Moyogalpa, sme sa však presunuli až do druhej časti ostrova, pod Volcán Maderas, kde sme neďaleko osady Balgüe našli najprijateľnejšie ubytovanie priamo na brehu jazera. Keďže sa tu stretali chodníky smerujúce na túto nižšiu sopku, rozhodli sme sa, že vystúpime najprv na ňu.

Privstali sme si (4:15 hod.), akoby sme išli zdolať niektorý z andských štítov, a už za úsvitu sme sa pri tabuli označujúcej chránené územie (Parque natural) vnorili do starých opustených plantáží, ktoré sa nachádzajú na úpätí sopky. Pôvodne sa tu pestovali banány na varenie - platanas, káva i kakao, no asi nešli príliš na odbyt, preto miestni obyvatelia ponechali svoje záhumienky napospas horskému pralesu, ktorý ich postupne pohlcuje. Indiáni tu žili už dávno pred príchodom Európanov, o čom svedčia aj rytiny na bazaltových balvanoch - petroglyfy, ktoré sme našli pri "turistickom chodníku".

Ako sme stúpali smerom nahor, mohutné pralesné velikány postupne vystriedali nižšie stromy, ktoré boli čoraz viac ovešané epifytickými machmi a lišajníkmi. Darí sa im tu výborne, pretože vo vyšších polohách funguje sopka ako "lapač mrakov" a prinajmenšom mrholenie je tu na dennom poriadku, o čom sme sa mali možnosť presvedčiť aj my. Pritom v nížine panovalo obdobie sucha a vegetácia bola miestami spálená do žlta tropickým slnkom.

Bohužiaľ, žiadne turistické značenie tu neexistuje, takže teoreticky by sa tu dalo zablúdiť a preto miestni znalci odporúčajú najať si sprievodcu. Prakticky je to ale dosť nereálne, pretože pôvodný chodník sa v dôsledku ataku turistov a množstva zrážok zmenil na eróznu ryhu, ktorá bola miestami hlbšia viac než pol metra.

Miestnych sprievodcov sme preto sklamali… Čo bolo však najnepríjemnejšie, "chodník" bol vo väčšej nadmorskej výške pokrytý mazľavým ílom, takže všetci odvážlivci, ktorí sa rozhodli vyšplhať na vrchol, tu zažili poriadnu školu šmyku. Keďže niektorí z nás mali obuté len sandále, asi v polovici cesty sa museli vzdať a tak ďalej pokračovala len trojica v lepšej obuvi.

Na záver, keď sme vystúpili na okraj krátera, bolo dokonca potrebné zlaniť niekoľko metrov nadol, aby sme sa dostali na dno kaldery. Po fixnom lane, ktoré už čosi pamätalo, sme to zvládli bez problémov. Dažďová voda a zrejme aj pramene prispeli k vzniku neveľkej lagúny. Trochu sme sa v nej ovlažili - voda bola poriadne studená, no prakticky sme z nej nič nevideli pre veľmi hustú hmlu, ktorá sa prevaľovala všade naokolo.

Keď sme sa okolo poludnia začali vracať a opustili sme takmer rozprávkový hmlový prales, v nižších polohách sa odrazu vyčasilo. Bol to asi jeden z mála dní, keď sa v plnej kráse ukázal aj Volcán Concepción. Slnečné lúče vyprovokovali ku koncertovaniu nielen miestnych operencov, ale aj vrešťany, ktoré sa snažili svojimi hlasmi prehlušiť všetko živé v širokom okolí. Na úpätí menšieho z "dvoch kopcov" sme sa stretli s priateľmi, ktorí sa museli predčasne vrátiť zo svahov sopky.

Bohužiaľ, po tejto skúsenosti a ďalšej konzultácii s domorodcami, sme sa nakoniec rozhodli, že na krajší a vyšší z oboch vulkánov sa radšej nebudeme pokúšať vystúpiť. Určite sme však túto skutočnosť nebrali ako neúspech, veď naším cieľom pri návšteve Nikaraguy nebolo "dobíjať" tunajšie sopky. Tí návštevníci, u ktorých je to prioritou, nech sa poučia z našich skúseností a pribalia si kvalitnú obuv do hôr.

Ostrov Ometepe je však natoľko zaujímavý, že ho môžeme odporučiť aj tým turistom, ktorým sopky nehovoria vôbec nič. Oproti "pevninskej" časti Nikaraguy je tu extrémna chudoba, ľudia žijú často vo veľmi biednych chatrčiach, no vyzerajú byť veľmi spokojní. Hladom a zimou tu, zdá sa, netrpí nikto a honobiť hmotné majetky, po skúsenostiach s budovaním socializmu a častými hurikánmi, si Ometepčania tiež odvykli.

Keď sme v tejto ťažko skúšanej krajine stretali staré žigulíky, ba dokonca aj muzeálne nákladiaky z bývalej NDR - Ify a Robury, s nostalgiou sme si spomenuli na časy, keď aj naši zväzáci chodili pomáhať zbierať tunajším súdruhom kávu. Našťastie táto doba je už preč a aj pre Nikaragujčanov bude určite väčším prínosom, keď importovaných revolucionárov nahradia turisti.

Pre tých, ktorých som trochu navnadil na tunajšie sopky, môžem potešiť, že zaujímavé sú aj mnohé ďalšie. Len kúsok od mesta Rivas leží napríklad aktívny vulkán Masaya, na ktorý vedie pohodlná cesta - o ňom snáď inokedy. V pohorí Cordillera Los Marabios sa od severu smerom na juh tiahne celá reťaz aktívnych sopiek - Volcán San Cristobal, Volcán Sta. Clara, Volcán Telica, Volcán de Rata, Volcán de Hoyo či Volcán Momotombo. Stačí si teda len vybrať.

Nikaragua sa nám javila ako veľmi lacná a bezpečná krajina s príjemnými ľuďmi, z ktorých si ešte mnohí pamätajú priateľských Čechoslovákov, takže sú ochotní vždy pomôcť. A aj keď nepatríme medzi solventných turistov, každý dolár pomôže k rozvoju tejto ťažko skúšanej krajiny, ktorá má čo ponúknuť turistom, ktorí nehľadajú päťhviezdičkové hotely.