Malý príbeh

Úryvky zážitkov z ciest a vandrov mi pomáhajú vrátiť sa do minulosti

Zápis v cancáku: 7. - 9.5.1989, Strážovské vrchy. Účasť: Štela, Sigin a ja. 7.5. Odchod o 6. hod. vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobus do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôlka po modrej až na červenú. Po nej cez osadu Kopec chceme do Strednej Doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj a slivovicu a nocľah na sene. Paráda.

***

Toľko cancák. Úryvky zážitkov z ciest a vandrov, ktoré mi pomáhajú vrátiť sa do minulosti. Pomáhajú mi zorientovať sa v čase, v prejdených trasách, a urobiť si poriadok v hlave tam, kde sa spomienky často miešajú. Dávajú mi možnosť spomenúť si na mnohé chvíle, ktoré sa mi kedysi zdali takmer bezvýznamné či banálne, ale dnes, po rokoch, ich význam rastie. Rastie hlavne preto, lebo až dnes si uvedomujem skrytý význam a symboliku mnohých stretnutí, ktoré zanechali na nás svoj odtlačok.

Vyrazili sme z domu, aby sme využili tri dni voľna na pekný vandr. Počasie naozaj nestálo za nič, ale predpoveď hovorila o tom, že sa to zlepší. Lenže sneženie v máji a v Strážovských vrchoch sme naozaj nečakali. Keď sme schádzali z osady Kopec, zle sme zabočili a nová zvážnica vysypaná hrubým makadamom nás zviedla z cesty. V hmle, ktorá sa valila z doliny a v prívaloch mokrého snehu sme si vyvracali členky na makadame a pomaly stúpali kamsi, kde sme nemali byť. Nepočítali sme s takým počasím. Bundy aj boty sme už mali riadne premočené a vedeli sme, že musíme nájsť nejaký suchý nocľah. Lenže u cesty nebola žiadna búda, žiadna šopa, žiadny prístrešok.

Hlavy máme sklonené proti studenému vetru a len občas zahliadneme pod sebou lesnú stráň bez lúk a senníkov. A keď už toho máme naozaj dosť, hmla sa pretrhne a mi vidíme priamo pod sebou akúsi samotu a tak neváhame ani okamžik a spúšťame sa zo zvážnice strmo dolu. Zdá sa, že počasie sa začína umúdrovať. Alebo je to len tým, že už nie sme tak vysoko a osada je terénom čiastočne ukrytá pre zlobou počasia.

Klesáme prudko dolu, potom sa terén začína čiastočne vyrovnávať a o pätnásť minút sme u osady. V slivkovom sade hraje nejaký pán so svojim synom futbal a my, stelesnená pokora a premočená, vyzimená trampská pýcha, nesmelo sa pýtame, či by sa pre nás nenašiel v ich hospodárskej budove nejaký nocľah, kde by sme sa aspoň trošku posušili. Vyzeráme naozaj veľmi biedne. Samota sa totiž skladá z murovaného domu, kde sa dymí z komína a z veľkej stodole.

Muž sa len mrkne na nás a keď vidí náš stav, bez váhania nám ponúka povalu stodole, ktorá je naprataná voňavým senom. Ešte nás upozorní na to, že tam nesmieme fajčiť a ani robiť nejaký oheň, ale my sme nefajčiari a bez čaju sa budeme musieť minúť. Rýchle lezieme rebríkom do sena, rozbaľujeme bágle, vyťahujeme jedlo a kŕmime sa ostošesť. Všetko mokré sme vyzliekli a hoci ešte ani zďaleka nie je tma, zaliezli sme do spacákov.

V sene sme si urobili pekné závrty a tak nám je úžasne. A zrazu začujeme, že niekto lezie po rebríku za nami. Otvoria sa dvierka na povale a pán domáci hovorí: "Chlapci, videl som, akí ste premočení, tak poďte sa trošku posušiť a dať si aspoň horúci čaj v chalupe." Tak toto naozaj nemôžeme odmietnuť.

Vyliezame zo spacákov, drkotajúc zubami naťahujeme si studené a mokré háby na seba a o pár minút už sme v chalupe. Stará murovaná pec vydáva úžasné teplo a pán domáci nám predstavuje svojho syna, svoju manželku a aj babku, ktorá tu na tejto samote žije. Až teraz sa dozvedáme, že sme v Hornej Strednej. Predstavujeme sa a babka, vysušená a tenučká ako prútik, sa živo zaujíma o nás. Nuž nie každý deň tu stretáva ľudí, s ktorými by si pohovorila.

Všetci traja dostávame do ruky poriadny pollitrový hrnček lipového čaju s medom a sama babka nám do neho poriadne hrkne slivovice. Lenže akej slivovice? To nie je obyčajná slivovica, to je hotový medokýš. Ťahá sa ako olej, vonia ak rajská záhrada a chutí ako život. Jednoducho, kondenzované slnko. Popíjame horúci čaj a rozprávame sa. Teplo čaju a slivovica uvoľňujú naše zmysly a tak sa rozhovor pekne rozprúdi. Dozvedáme sa, že babka má už 88 rokov a že žije na samota úplne sama a že by sa ani za nič neodsťahovala.

"Veď ja by zomrela tam dolu. Čo by som tam robila? Tam to je len pre starých ľudí a to ja veru nie som", hovorí na námietku svojho syna a nevesty a na ponuku, aby sa ku nim presťahovala. A ešte sa dozvedáme, že tu hore sú najlepšie zemiaky, pretože tu niet mandeliniek a tak netreba žiadnou chemikáliou ošetrovať, a tiež aj to, že tu hore sa slivky na slivovicu neoberajú ale zbierajú , až sladučké ako med popadajú do trávy. A to je veru na tej slivovici vidieť aj cítiť. A potom sa nás babka spýta, vraj odkiaľ že to sme.

"Ja som zo Skalice", hovorím, " a títo moji kamaráti z Břeclavi." Babke sa rozžiari úsmev na tvári a hovorí: "Breclav, tam to poznám, tam som bola". "Ale mama, kedyže ste tam boli," hovorí jej syn, "veď to je v Čechách."

"A veruže som bola", nedá sa babka. "Keď som mala trinásť rokov, išla som slúžiť do panského domu do Viedne. No a v Breclave sme presadali na viedenský vlak. Jój, ale tam vám tak pršalo, no hrôza". "No a dokedy ste slúžili vo Viedni," pýtame sa. "Až do svojich osemnástich rokov. A potom som išla domov. Už som mala našetrené na veno a otec po mňa poslal, že mi našiel ženícha a tak som sa vrátila a vydala sa sem. Muža som mala dobrého, tu som ho aj pochovala a deti sa rozleteli. Tak tu teraz žijem sama."

Popíjame čaj a usmievame sa na seba a ten pán nám hovorí: "No toto som doteraz ani ja nevedel, veď to ste mi mama nikdy nepovedali. Ale som naozaj rád, že to z nej vyšlo", dodáva. A tak pomaly z babky vyťahujeme jej tajomstvá z mladosti, smejeme sa, prikyvujeme a atmosféra večera je takmer dôverná. Úžasný večer. A ešte pred poldruha hodinou to vyzeralo hrozne. Dostávame druhú dávku čaju a aj slivovice a je nám naozaj veľmi dobre. A keď babka pomaly začína skláňať hlavu a zaspáva uprostred hovoru, je nám jasné, že je čas poďakovať za teplo a pohostenie a pobrať sa do sena.

"Poviem vám", prihováram sa tomu pánovi domácemu, "že tá vaša babka, hoci má 88 rokov, má veľmi dobrú pamäť". "Ale kdeže", smeje sa, "to čo sa jej stalo pred sedemdesiatimi rokmi, to vie úplne presne. Ale spýtajte sa jej, čo mala na obed, to si už vôbec nepamätá".

Ešte raz ďakujeme, prijímame pozvanie na ranný čaj a už aj lezieme rebríkom do sena a do tepla spacákov. Ale sme plný emócií. Rozprávame sa o živote tej starej ženy, ktorá asi nikdy nepoznala prebytok a pohodlie, ktorá sa ani dnes, keď sa jej to núka, nechce vzdať rodného hniezda s ktorým ju isto spájajú celoživotné spomienky. Prežíva tu v osamotení stále ten tvrdý život, na ktorý si zvykla. Sama si rúbe drevo, kúri v peci, varí, perie, pestuje zemiaky a zbiera slivky a asi aj páli slivovicu. Žiadny telefón, len starý televízor, ktorý si možno ani nevie pustiť. A žiadni susedia, žiadni priatelia. Povedzte mi, čo je to v nás, ľuďoch, že tak lipneme na svojich hniezdach?

V tichom večere pomaly strácame niť rozhovoru a ukolísaní medovým lipovým čajom, fantastickou slivovicou a teplom kachľovej pece a neskôr spacákov, zaspávame v teple sena.

Ráno je ako vymenené. Už včera nám v chalupe poschla väčšina vecí, len topánky sú stále ako špongia. Ale nevadí. Balíme a schádzame rebríkom dolu. Domáci pán aj s babkou už nás očakávajú a tak raňajkujeme v ich izbe, kde sme včera posedeli a potom sa zasa vydávame na cestu. Lúčime sa so všetkými a najmä z babkou, ktorá nás pozýva, aby sme sa vraj u nej zasa zastavili, že lipiny aj slivovice je dosť a že nám zasa navarí ten čaj, ktorý nám tak chutil.

Do Strážovských vrchov sa dostávame až o štyri roky. Znovu prechádzame osadou Kopec a teraz už zámerne ťaháme ujazdenou zvážnicou a v príhodnej chvíli sa spúšťame do Hornej Strednej. Nesieme babke pár fotiek z Břeclavi a tiež z nášho vandru pred štyrmi rokmi. Lenže dom je už opustený. Humno je síce vykosené, seno na sušiakoch, ale stodola zavretá na zámky a babka je preč. Či si ju nakoniec syn odviezol do Pružiny, alebo zomrela, to sa už asi nikdy nedozvieme.

Strkáme obálku s fotkami do dverí a máličko ťapnutí melanchóliou či sentimentom, ideme ďalej. Ale navždy nám zostala spomienka na obyčajnú a milú babku, ktorá nechcela opustiť miesto, kde žila so svojím manželom, kde rodila svoje deti, kde prežila väčšinu svojho života. A kde chcela asi aj zomrieť. Dúfame, že sa jej to podarilo.

***

Ten príbeh skončil tak, ako skončí väčšina príbehov každého z nás. Ale keď sme premrznutí a nachladení, vždy vyťahujem nasušenú lipinu a med, varím ten voňavý čaj plný leta a nalievam doň tú najlepšiu slivovicu, len aby som neurazil našu spomienku na babku z Hornej Strednej.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.