Spomienka na Horehronec

Unikátny vlakový spoj

"Vstávajte, chalani, rýchlo. Musíme na vlak". Všetci sa bez frflania rýchle balíme, skáčeme do topánok a už aj sa berieme na stanicu. Vonku je ešte tma a nočný chlad s nami trasie. Ale dobré tempo nás o chvíľu rozohreje a na stanici v Břeclavi sme dobrých desať minút pred príchodom rýchliku. Nástupište je prázdne a okrem nás asi nebude nikto nastupovať.

O chvíľu sa vynoria z tmy svetlá a nočný rýchlik Horehronec s piskotom zastavuje tak, ako mu prikazuje cestovný poriadok, t.j. o 3.45 hod. Je to typický nočný vlak. Takmer všetky svetlá vo vagónoch sú zhasnuté, posádky spia, len sem tam si nejaký fajčiar otvoril okno a puká svoju cigaretku.

Letíme okolo vlaku a hľadáme nejaké voľné kupé. A zrazu sa rozletia dvere na jednom vagóne a so smiechom sa na nástupište vysype asi desiatka vojakov. Tak tam by mohlo byť voľné kupé, hovoríme si. A aj je. Rýchle ho obsadzujeme, telata a usárny letia do sieťok nad sedačkami a vlak sa pohýna. A my s ním vyrážame na svoj prvý osadný Veľký Vandr.

Čtěte také: Vander na Orave, spomienka na takmer pokazený vander

Náš cieľ (ako inak) je Slovenský raj. Veď sme sa o ňom toľko napočúvali, o divočine tohto kraja, toľko obdivovali čiernobiele fotky kaňónov, roklín, vodopádov s rebríkmi a takmer nepriechodné tiesňavy, že sme si predsa nemohli vybrať nič iné. A teraz sedíme v rýchliku Horehronec, ktorý nás unáša k nášmu vytúženému cieľu.

Hrkot vlaku a koľajníc nás pomaly uspáva a budíme sa až o 5.30 hod. v Bratislave. Ľudia vystupujú a nastupujú a o desať minút zasa vyrážame. Po Záhorskej nížine prechádzame teraz cez nekonečné polia kukurice, slnečníc a pokosených obilných lánov. Krajina je nudná, nezaujímavá.

Fotogalerie

Zobrazit fotogalerii

Už v Bratislave sme zistili že vo vlaku cestujú desiatky a desiatky českých trampov a turistov. Tí skúsenejší stále driemu, tí neskúsení, ako aj my, netrpezlivo vyzerajú, že kde len sú tie slovenské hory, tá divočina za ktorou cestujú. Až za stanicou Kozárovce sa začnú z obidvoch strán trate dvíhať prvé kopce.

Je cca 8.40 hod. a náš rýchlik duní dolinou. Napravo od nás máme Štiavnické vrchy, naľavo Inovec. A k trati sa ešte pripojilo aj koryto rieky Hron a vlak upaľuje hore, proti jeho toku. A bodaj by aj nie, veď je to Horehronec. U okien vlaku začína byť tlačenica. To vzrušenie a nadšenie by sa dalo krájať. A je to stále lepšie. No a keď sa na hladine Hrona zjavia prvé kanoe, letí z vagónov mohutné Ahóooj a my máme zimomriavky po tele.

Rýchlik sa prešmykne pod Kremnickými vrchmi a o 10. hodine zastavujeme vo Zvolene. Časť osadenstva vystupuje. Sú to tí, čo mieria zväčša na Poľanu, či do Kremnických alebo Štiavnických vrchov. Vlak prepriaha a dostávame akúsi obrovskú a silnú lokomotívu. Netrvá to dlho a už aj zasa trielime na sever do Banskej Bystrice. Tu zasa vystupujú tí, čo idú na Veľkú Fatru, a aj tí, čo idú na hrebeň Nízkych Tatier z Donovál, či z Korytnice. My však ideme ďalej a sme na to akosi podivne hrdí.

A Horehronec zasa vyráža smerom na východ. Okná vlaku sú preplnené. A bodaj by neboli. Vľavo našu cestu lemujú Nízke Tatry, vpravo Veporské vrchy Slovenského rudohoria. A Hron, tá krásna rieka, sa nám motá pod koľajnicami, raz vpravo a o chvíľu zasa vľavo. Vidíme vodákov na hladine rieky a je nám fajn. Krajina je stále krajšia a krajšia.

Už sa vo vlaku takmer všetci poznáme. Vieme, kto kde bude vysadať a trampské Ahóóój zasa letí z okien vlaku na pozdrav tím, čo vysadajú a vyrážajú do hôr za svojim cieľom. A potom je tu Brezno a za ním začína úplný sen, krajina zasľúbená. Nestačíme behať od jedného okna k druhému a nevieme čo skôr obdivovať. Či hrebeň Nízkych Tatier s dominantnou Kráľovou hoľou alebo temné, hlboké lesy Muránskej planiny.

V rýchlosti čítame názvy dedín, ktorými prechádzame: Beňuš, Bacúch, Polomka, Závadka, Heľpa. Vlak zastavuje v stanici Červená Skala a je pravé poludnie. Z Hrona sa stal už iba potôčik. Tu vystupujú tí, ktorí idú hore na Kráľovu hoľu a na hrebeňovku Nízkych Tatier a aj tí, čo sa berú na juh do kopcov Slovenského rudohoria do Stolických vrchov či na Muránsku planinu. A ešte tí, ktorí si počkajú na osobák, aby ich zaviezol do zastávok, kde rýchlik nestojí.

Náš Horehronec ako by sa nadychoval. Lokomotíva hukoce a my vyrážame do riadneho stúpaku. Míňame Švermovo, dnešný Telgárt a potom už vlak s rachotom vkĺzne do najväčšej atrakcie tejto trate, do slučky Telgártskeho tunela. U okien sú úplne všetci. Každý chce vidieť ako sa pod nami zjaví vchod do tunela a ako vysoko sme sa prejazdom slučky dostali. O pár minút sme vonku a všetci si s radosťou potvrdzujú, že to konečne zažili. Prechádzame jedným kratším tunelom a vidíme smerovku k prameňu Hrona.

Lokomotíva duní ako hrom a vlak sa len tak pomaly vlečie poriadnym stúpakom až k ústiu Besníckeho tunela. Rachot lokomotívy v tuneli je takmer neznesiteľný, ale zrazu lokomotíva úplne stíchne a my tušíme, že sme sa práve "prevalili" cez vrchol stúpania cez sedlo Besník, a začíname klesať do stanice Dobšinská ľadová jaskyňa.

K trati sa pripája riečka Hnilec a nádherná krajina nám berie dych. Celkom dosť turistov a trampov vystupuje a my vieme, že ďalšia zastávka sú Dedinky a tam budeme vystupovať aj my. Balíme si rozhádzané veci v kupé a potom už iba niekoľko tunelov a divokých zákrut a zrazu vyrazíme z tunela a koryto Hnilca mohutnie a rastie a nám je jasné, že toto je už ústie priehrady Palcmanská Maša u osady Dedinky. Priehradné jazero nám svojou krásou ihneď učaruje.

Vlak brzdí a takmer všetko trampské osadenstvo sa vyrojí na malé nástupište. Je asi tak 13.50 a my sme konečne tu. Horehronec sa pohýna ďalej už bez nás a my sme nekonečne vďační, že existuje taký vlak, ktorý vozí ľudí do krásna.

Takto nejako si pamätám môj prvý zážitok s vlakom Horehronec. Bolo to v roku 1965. V tých časoch bolo dobrým trampským zvykom, že takmer každá osada sa aspoň raz do roka vybrala na svoj tzv.Veľký vandr". Skupiny trampov sa túlali slovenskými horami, ktoré pre nich boli symbolom divočiny a rýchlik Horehronec bol tým najlepším dopravným prostriedkom, ktorý ich tam dopravil.

Naša osada jeho služby použila najmenej 30krát a je zaujímavé, že sme s ním nikdy nešli domov, ale vždy len "tam". Zvyčajne sme prešli hory či už na sever alebo na juh a potom sme využívali iné trate pre cestu domov. Horehronec však zostal a zostane pre nás tým najlepším vlakom všetkých čias, pretože nám bude navždy pripomínať naše začiatky, našu mladosť a päťdesiat rokov vandrovania po Slovensku.

Bohužiaľ však trampská sláva sa kdesi stratila. Naposledy už krčma na stanici Červená Skala, ktorá bývala plná trampov, len tak tak prežívala. Skupiny trampov už na chodníčkoch rudohoria či Slovenského raja vôbec nestretnete, opustené salaše a senníky sú zarastené a pomaly ich ničí zub času. Ako keby naša generácia bola tou poslednou, čo ešte dokázala žiť v prírode.

Toto leto som si sľúbil, že sa s Horehroncom vyberiem zasa na cesty a že si užijem spomienok. Zistil som však, že tento rýchlik bol od 1.1.2015 zrušený. Už dávnejšie bola zrušená jeho trasa z Prahy, ale stále ešte premával podľa starého harmonogramu zo stanice Bratislava. Ale aj táto verzia už bola zrušená. Preto som sa rozhodol, že pamiatka na tento bezvadný vlak, na rýchlik Horehronec, by nemala len tak zaniknúť a že by bolo vhodné ho pripomenúť aspoň starým trampom a tulákom. Preto som aj napísal tento článok. A nakoniec pridám ešte pár informácií pre tých, čo mali Horehronec radi.

Horehronec vyrážal s Prahy o 22.15 hod. a tzv. južným ťahom išiel do Košíc, kam dorazil o 14.34 hod. Jeho opačná verzia štartovala s Košíc o 13.10 a do Prahy dorazil o 5.31 hod. Železničiari nazývali tento spiatočný vlak aj ako Dolehronec, avšak oficiálny názov bol Horehronec. Celková dĺžka trate bola 840 km.

Atrakciou trasy bol práve už spomínaný tunel Telgártska slučka. Výškový rozdiel medzi vjazdom a výjazdom je 31 m. Stúpanie na trati v tomto úseku je až 17 promile. Na úseku medzi Telgártom (880 m)a výškovým zlomom v Besníckom tunele (955 m) je rozdiel 75 výškových metrov. Besník je zároveň najvyšším bodom normálnorozchodnej trate na Slovensku. Na úseku Červená Skala a Dobšinská Ľadová jaskyňa je výškový rozdiel 171 m a to je úsek dlhý iba 12,2 km. Na záver prikladám ešte pár fotografií z trasy tohto vlaku (viz fotogalerie, pozn. red.).

Další související články: