Vianočné výstupy ako národný šport na Slovensku?

Vianočné horské výstupy

Stačí pohľad na koniec kalendára podujatí ktoréhokoľvek turistického oddielu a pri dátume 26.12. nájdeme či už Vianočný, Štefanský alebo dokonca Svätoštefanský výstup na niektorý z blízkych či obľúbených vrchov. Niektoré majú už niekoľkodesaťročnú tradíciu. Zúčastňujú sa ho nielen tí organizovaní turisti, ale aj tzv. sviatoční. Je to vítaná príležitosť znovu rozhýbať telo, odísť od obrazovky televízora, či lákavými dobrotami prestretého stola. Príležitosť stretnúť sa možno po roku so stálymi účastníkmi, priateľmi, kamarátmi, alebo len tak hoci s úplne neznámymi ľuďmi. Organizátori často pre zúčastnených pripravia pamätný list, odznak či kalendárik.

Nie inak tomu je aj pri Vianočnom výstupe na Vápeč v Strážovských vrchoch. Tohtoročný (2010) ročník už po 35.krát zorganizoval Odbor Klubu slovenských turistov v Košeci v okrese Ilava.

Účastníci výstupu na tento výhľadový vápencový vrch majú tradične možnosť zvoliť si niekoľko nástupových miest a trás. Či je to už obec Horná Poruba (najčastejšie) a červeno alebo modro značený turistický chodník, chata Homôlka s prechodom po hrebeni a peknými výhľadmi modro značeným chodníkom, Košecké Podhradie s kombináciou zelenej a žltej turistickej značky a napokon aj červeno značený chodník z obce Kopec.

Organizátori uvedomujúc si rôznu zdatnosť účastníkov, extrémne miesta vybavia istiacimi lanami a ak sa k akcii pridá aj pekné počasie, teda v slnečných lúčoch trblietajúca sa zasnežená príroda a teploty mierne pod nulou, podujatiu nič nechýba. Ideálna predstava. Až doteraz by bolo všetko v poriadku.

V nadpise sa však skrýva záľudnosť, je dvojzmyselný. Pokiaľ prívlastok "národný" priradíme k takto vykonávanému športu, aj keď mu k tomu určite ešte niečo chýba, nemožno namietať. Avšak v súvislosti so Slovákmi (a asi nielen s nimi) má spojenie "národný šport" inú príchuť, alkoholickú. A touto nelichotivou pečaťou je poznačené aj toto podujatie. Nebudem citovať kolegov z turistického klubu ako ho nazvali, stačí keď uvediem, že posledné ročníky vyškrtli zo svojho zoznamu a sami si našli alternatívny vrchol. Vlaňajšieho som sa už ani ja nezúčastnil a bol by som tak urobil aj posledne. Len raňajšia ospravedlňujúca SMS-ka od kolegu-vodiča rozhodla, že som sa na poslednú chvíľu rozhodol pre organizovaný výstup.

Rozhodne lepšie ísť hoci aj na Vápeč ako sedieť doma. Tradičný skorší autobusový spoj bol už preč, na internete som však našiel iný, hoci s prestupom. Na autobusovej zastávke som už našiel "turistov" podávajúcich si poldecák. Treba sa zohriať, bolo -6 °C. Pri čakaní na prípoj v prestupnej stanici sa rituál opakoval. V nevetranom autobuse pocítili "arómu" všetci cestujúci. Bolo to inak aj v skorších autobusoch? Kiežby! Prejdem radšej na chodník. Nijak zvlášť som neponáhľal, aj tak som predbiehal skupinky, ktoré na stanovištiach "tankovali".

Mnohým už šmykľavý terén robil problémy. A to mali pred sebou ešte kus cesty a najmä cestu späť. Na vrchole, ale najmä v sedielku tesne pod ním bolo živo. Určite boli medzi prítomnými aj takí, ktorí si so želaniami do nového roku pripíjali symbolicky.

Pri návrate som stretol ešte len hore idúcu, teraz už aj hlučnú skupinku z autobusu. Bol som svedkom mnohých pádov, určite nie všetky boli vplyvom alkoholu. No nad studničkou si podgurážená partia skracovala dolu svahom cestu. Jednému to na nohách už nešlo, tak sa šmýkal po chrbte. Jednému stromu sa však nevyhol a ten ho otočil hlavou smerom dolu. Takto preletel aj križujúci serpentínový chodník (ľudia na ňom sa snažili odskočiť) a zastavil ho až ďalší strom. To nepotrebuje komentár.

Od puritánstva mám ďaleko, ak ma aj na vrchole niekto ponúkne kalíškom, neodmietnem. Ale ísť na vrchol s tým, že po mne zostane prázdna fľaša, to nie. Žiaľ, aj taký bol XXXV. Vianočný Vápeč. Ničím výnimočný… Na záver všetko dobré v novom roku a - Nazdravie!