Hrad Čeklís u Bernolákova je takmer zabudnutý

Takmer zabudnutý hrad u Bernolákova

Vo vzťahu k tomuto hradu sa musím priznať, že aj ja som sa nechal presvedčiť poznámkami typu "zaniknutý hrad" a vôbec ma nenapadlo po ňom pátrať. Lenže! Ak cestujete vlakom, ktorý prechádza stanicou Bernolákovo upúta vašu pozornosť vodárenská veža – nádrž dnes už nepoužívaného obecného vodovodu.

A práve o nej píše Ľudovít Janota v Slovenských hradoch I. (str.150): "Na vrcholci bývalého hradného vrchu je dnes štýlove postavená (ako stredoveká hradná bašta) vodná veža (nádrž obecného vodovodu)." Zanikol či nezanikol Čeklís? Nezanikol! Teda nie až tak úplne!

Najskôr k trochu exoticky znejúcemu menu Čeklís. Ťažko povedať od čoho je tento názov odvodený, známe je len, že v roku 1209 kráľ Ondrej II. daroval správcovi kráľovských pivníc Šebešovi panstvo Svätý Jur, ktorého súčasťou bola dedina Čeklís, teda villa Ceki. O dobrých 700 rokov neskôr, presne v roku 1948 sa z Čeklísu stalo Bernolákovo.

Na konci 13. storočia syn pezinského grófa Kozmu, Pavol, sa pýšil prídomkom svojho mena znejúcim "de Chekluez", čo znamená "z Čeklísa" a podľa tohto historici usudzujú, že na dôležitom cestnom ťahu medzi Bratislavou a Nitrou už stál zárodok budúceho hradu. Historické pramene, ktoré som mal k dispozícii, o staviteľovi hradu a čase jeho vzniku mlčia.

Na prelome 13. a 14. storočia vstúpil na scénu starý známy Matúš Čák Trenčiansky. Tento si pravdepodobne vraždou dvoch bratov majiteľa hradu Abraháma Vereša, prezývaného Rufus a vypálením dediny Červeník zaistil úspešnosť kúpno – predajnej transakcie, ktorou prešiel hrad do jeho vlastníctva. Dva roky po smrti "pána Váhu a Tatier", kráľ Karol Róbert, vrátil hrad pôvodnému majiteľovi Abrahámovi Verešovi. V darovacej listine nesie stavba presnú identifikáciu ako "castrum Chekles".

Teda hrad. Nie je jasné o akú veľkú nehnuteľnosť sa jednalo, čím všetkým sa mohla pýšiť, ale na konci 14. storočia, po vymretí mužskej vetvy Verešovcov – Rufusovcov, tri dedičky hradu Angela, Margita a Anna vymenili Čeklís za hrad Oponice. Ten bol majetkom kráľa Žigmunda. A Oponice neboli len tak hocijaký hrad. Jeho veľmi výrazné pozostatky do dnes nájdete na úbočí pohoria Tribeč.

15. storočie zaznelo ako labutia pieseň tohto (ne)zaniknutého hradu. V roku 1426 sa majiteľmi hradu stali Juraj a Štefan Rozgoniovci, bratislavskí župani. Rozgoniovskí páni veľmi úspešne rozpútali dohady a šarvátky o čeklíske panstvo. Najskôr dali hrad do zálohy svätojurským a pezinským grófom a aby to nebolo málo, v polovici 15. storočia dostala časť hradu ako veno Helena, dcéra Juraja Rozgoniho. Nič tak nepomohlo k zániku hradu, ako nejasný vzťah vlastníckych práv. Každý po hrade túžil, nikto sa oň nestaral. A hrad pustol a pustol. Pravdepodobne! Pretože takto popísal jeho koniec Jaroslav Nešpor.

Ľudovít Janota tvrdí, že Čeklís ľahol popolom počas rákocziovského povstania. To by znamenalo zánik hradu až v roku 1704, čo je málo pravdepodobné. V rokoch 1714 až 1722, Esterházyovci v Bernolákove postavili barokový kaštieľ, ktorý sa v prvých rokoch po "Veľkej nežnej novembrovej revolúcii" (1989) tešil obľube rodiacej sa slovenskej "novo"smotánky, pre ktorú sa tu organizovali golfové turnaje. Znalcov sakrálnej architektúry poteší skôr tunajší pôvodne gotický kostol zo 14. storočia. Hoci bol v 18. storočí upravený, svoj stredoveký charakter nestratil.

Ešte raz sa vrátim k hradu. Počas tureckých nájazdov sa hradu vraj zmocnil mladý Kujan paša. Spolu s hradom mu padla do zajatia istá Mária, snúbenica Kozmu z Bieleho Kameňa. Ako vraví povesť, Kujan k nej zahorel hlbokou láskou.

Romanticky založený gentleman za svitu mesiaca na hradbách žobronil o jej priazeň. Na dôkaz hlbokej oddanosti ukázal Márii na nebi hviezdu svojho života. Nebol to ten najlepší nápad, pretože hviezda sa akosi na nebeskej klenbe neudržala a začal padať. A ako padla hviezda, padol aj roztúžený paša. Zasiahnutý šípom v tme ukrytého snúbenca, pána z obce Svätý Jur.

K hradu, správnejšie k jeho nevýrazným zbytkom, sa dostanete pokiaľ zamierite ku kostolu. Po jeho pravej strane uvidíte nepoužívanú vodárenskú vežu a prakticky v jej areáli nájdete to málo, čo sa nájsť ešte dá. Kaštieľ, hrad – vodárenská veža a kostol ležia v zdanlivej priamke na hrebeni jedného kopca.

Jednu poznámku o inom naozaj zaniknutom hrade si neodpustím. Je to hrad s najkurióznejším názvom na Slovensku: Kokot. Aspoň tak je uvedený v publikácii Slovenského úradu geodézie a kartografie vydanej v Bratislave v roku 1990, kde sa na str. 22 o ňom dočítate: zaniknutý hrad, zbúraný pri vpáde Turkov v r. 1543, Nové Zámky, Štúrovo. Aká škoda! Slovenčina by sa musela popasovať s problémom spisovnosti vulgárnej nadávky!