Výstup na Veľký Milič, Slanské vrchy

Každý turista, najmä v pokročilejšom veku, príde do stavu, kedy pri plánovaní svojich aktivít nehľadá už len najvyššie vrcholy, namáhavé výstupy. Uvažuje o niečom príťažlivom, výnimočnom, atraktívnom. Medzi takéto vrcholy sa radí aj Veľký Milič v sopečných Slanských vrchoch. Leží priamo na hranici Slovenska s Maďarskom, naviac je najvyšším vrcholom tejto našej najdlhšej hranice.

Z kalendárov podujatí uverejnených v časopisoch venovaných turistike sme sa dozvedeli, že koncom apríla sa koná Pochod priateľstva Miličom. Nebolo viac treba, boli sme rozhodnutí. Presunúť sa zo stredného Považia na východné Slovensko znamená vstávať uprostred noci. Z rôznych dôvodov sme ako dopravný prostriedok zvolili vlak (ideme vo dvojici, cena cestovného, bezpečnosť - možnosť dospať zvyšok noci).

V sobotu ráno sme už vystúpili na železničnej stanici Slanec, spolu s nami aj ďalší účastníci. Tu bol oficiálny zraz. Z uvítacích slov organizátora podujatia vyplynul cieľ - stretnutie slovenských a maďarských turistov na Veľkom Miliči, čím sa položia základy pre pravidelné stretávanie. Nechtiac sme sa tak stali spoluúčastníkmi prvého ročníka tohto podujatia.

Spoločne sme sa presunuli do obce Slanec. Tu sme sa od skupiny oddelili. Dôvodom bol náš výstup k zrúcaninám Slaneckého hradu, od čoho organizátori upustili. Vzhľadom na zloženie skupiny turistov (mladí i starší) a doterajšie tempo chôdze predpokladali sme, že nám neurobí problém ich ešte dostihnúť. Z hlavnej cesty vedie odbočka k zrúcaninám pred pamätníkom osloboditeľom obce počas poslednej svetovej vojny. Chodník nie je značkovaný, avšak je, až na záver pred prudkým výstupom, zreteľný. Hrad Slanec postavili v rokoch 1270 - 1281. Prvým známym majiteľom bol krajinský palatín Finta, neskôr sa hradu zmocnil kráľ Ľudovít IV. V r. 1601 sa jeho majiteľmi stali Forgáčovci.

Počas protihabsburských povstaní hrad cisárske vojská v roku 1679 zbúrali. V 19. storočí Forgáčovci zrekonštruovali strážnu vežu a umiestnili v nej rodový archív. V súčasnosti sú hradné objekty značne zvetrané, čím sa stali nebezpečnými, aj preto k hradu nevedie turistický chodník. Relatívne najzachovalejším objektom v ruinách hradu je práve strážna veža, vyčnievajúca nad okolie. Po severozápadnom svahu hradného vrchu schádzame na turistický chodník, ktorý vedie okolo Trstinového jazera.

Slanský hradný vrch a Trstinové jazero sú prírodnými rezerváciami. Pri upravenom prameni pitnej vody sa napojíme na štátnu cestu, ktorú neskôr opustíme odbočením vľavo. Červene značkovaný turistický chodník vedie po lesnej ceste, ktorá traverzuje východné svahy Dobráka (820 m). Pomerne jednotvárnu a zdĺhavú chôdzu spestria len miesta posiate skalnými moriami. V oblasti Panského lesa poteší nás časový údaj, že od smerovníka Dobrák je to ku križovatke turistických ciest Veľká Márovka len päť minút.

Na lúke Veľká Márovka dobiehame ostatných účastníkov, odpočívajú a dopĺňajú kalórie využívajúc skládku kmeňového dreva na posedenie. Krátko sa k nim pridáme aj my. Tu sa z turistov vytvoria dve skupiny. Prvá pokračuje na Veľký Milič, druhá končí trasu v obci Vyšná Myšľa. Druhú skupinu tvoria prevažne mladšie ročníky, ktoré obdržali účastnícku listinu akcie "Okolo Dobráka". Keď sa pridávame k odchádzajúcej prvej skupine, zbadá Maroš známu tvár. Okamžite si spomenie aj na meno: Béla! Je už v rokoch a odchádza ešte s niekoľkými rovesníkmi s druhou skupinou.

Keď počuje niekoľkokrát svoje meno, zastaví sa a obzrie sa. Spoznáva aj on Maroša a už sa vítajú, objímajú, potľapkávajú po pleciach. Pospomínajú spoločné akcie, turistické zrazy. Keď sa rozlúčia, prvá skupina je už dávno preč. Aj keď sme sa stihli opýtať na ďalšiu cestu, veľmi istí sme si neboli. Na vrchol Veľkého Miliča nevedie zo slovenskej strany žiadny turistický chodník! O pol hodinu na lúke Malá Márovka začalo naše pátranie.

Chodník s červenou značkou sa skrúca vľavo do lesa (vedie cez Malý Milič - 765 m), nad ním neznačkovaná lesná cesta tiež. Naviac ho pretína turistický chodník so zelenou značkou. Po neustálom hľadaní stôp a vracaní sa (dali sme sa pomýliť aj stopami po lesnej zveri), ideme okrajom lesa nad lúkou až po najbližší hraničný kameň, potom prudkým stúpaním po štátnej hranici.

Zisťujeme, že na maďarskej strane priam žiari novotou zelená turistická značka, prirodzene, na mapách zatiaľ nezakreslená. Strmé stúpanie končí na skalnej vyvýšenine (hraničný kameň 19/6) s pomerne dobrými výhľadmi. Volíme krátky odpočinok venovaný pohľadom na Slanské vrchy na slovenskej strane a na pohorie Zempléni hegy na strane maďarskej (v neďalekom lese ukrytá lovecká chata).

Odtiaľto je už chodník zreteľný, vedie neustále po štátnej hranici. Pri hraničnom kameni XVII/20 s dobrým výhľadom sa zalomí vpravo takmer do pravého uhla. Posledné metre do vrcholového cieľa vedú krátkym zostupovým oblúkom vľavo do sedielka, kde sa pripájajú aj maďarskí turisti od Kastélyszalló a Hollóházy, a následným prudším priamočiarym stúpaním. Na priestranstve vo výške 895 m nad morom je pri železobetónovom monolite takmer stovka ľudí. Odznejú oficiálne prejavy v obidvoch rečiach, zaspievajú sa štátne hymny Maďarska a Slovenska. Tí, čo sa dohovoria v jednej z rečí si pred rozídením sa určite sľúbili, že o rok zase…

Počkali sme, kým posledná noha opustí vrcholové miesto, aby sme si mohli zvečniť aj samotný vrchol a naše maličkosti pri monolite. Konečne som z batoha vytiahol a vypil plechovku piva. Vyššie sa už nedá a ja som si zaumienil, že ju otvorím až na vrchole.

Opäť problém ako pri výstupe. Zostali sme sami dvaja a zostupový turistický chodník na slovenskej strane neexistuje. Po krátkej chôdzi po hrebeni a pohľade na mapu rozhodneme sa zostúpiť pri hraničnom kameni 25/8. Ideme dolu po spádnici, kým nenatrafíme na turistický chodník s červenou značkou. Ten nás privádza k chránenému územiu vodnej plochy a prírodnej rezervácie Malá Izra. Jazierko postupne zarastá, pripomína skôr mokrinu. Určite zaujme odborníka na vzácne druhy močiarnej flóry a fauny, než radového turistu. Chodník sa ďalej kľukatí, robí oblúky a niekoľkokrát pretne horské potôčiky. Je ich tu odrazu neúrekom. Ich spleť končí až pri vodnej ploche Izra s hladinou v nadmorskej výške 434 m.

Ako v rozprávke, jazero uprostred bukového lesa! Vzniklo zahradením zosuvom východného svahu pohraničného vrchu Veľký Milič. Jeho vody sú slané, pretože prítoky prinášajú so sebou rozpustenú kamennú soľ. A práve ona nás spolu s povesťou privádza ku vzniku zaujímavého názvu tohto soľného jazera. Povesť siaha do obdobia nájazdov kočovných Avarov na slovanské územia, kedy si pyšná avarská kňažná Izra dala z kvádrov kamennej soli postaviť hrad. To však rozhnevalo slovanských bohov, ktorí na jagavý skvost zaslali trojdňový dážď. Hrad lejak nevydržal a spolu s troskami avarskej pevnosti sa zrútil do doliny a zahradil ju, čím pochoval aj kňažnú Izru. Zakrátko na tomto mieste vzniklo jazero, ktoré po nej dostalo názov.

O pôvode mena jazera koluje aj iná povesť, z neskoršieho obdobia, kedy už jazero existovalo. V čase ťaženia tureckých vojsk cez toto územie, zastavil sa tu aj veliteľ vojsk - veľkovezír so svojou dcérou Izrou. Tej padol do oka tunajší uhorský gróf. Sám veľkovezír dvojicu sledoval a keď sa člnkovali na jazere, z luku vystrelil na grófa. Ten zasiahnutý šípom spadol do vody a Izra zo zúfalstva skočila za ním. Nad obidvoma sa hladina jazera navždy zatvorila. Tak ktorú povesť si vybrať?

Pri jazere dostihujeme štvoricu starších turistov. Nad vodnou plochou jazera je niekoľko chát, nechýba ani reštaurácia a bufet. Na príchod smädných turistov neboli vôbec pripravení, vraj keby vedeli, aj pivo by priviezli… Charakteristický obraz oblasti, ktorá bola kedysi vyhľadávaným centrom turistického ruchu. Dnes okrem služieb chýba propagácia, lepšia prístupová cesta, turistické značenie.

Po nevyhnutných fotografických záberoch treba sa obzrieť po smerovke so žltou značkou. Takto vyznačený turistický chodník končí po dvoch hodinách pri železničnej stanici Kalša (oči treba mať skutočne "na stopkách", kvalita značenia nie je dobrá a križujúce chodníky môžu ľahko zviesť z cesty). Vlakmi cez Košice sa presúvame do Turne nad Bodvou. Na sklonku dňa dosahujeme Turniansky hradný vrch, kde pod hradom bivakujeme. Zajtra nás čaká Veľký Ščob a Krkavčie skaly spolu s prechodom Zádielskej tiesňavy.

• Mapa: Turistický atlas Slovenska 1:50 000, VKÚ, a. s. Harmanec, list č.266, 267

» Nejnovější články, archiv