Hrebeňovka Vtáčnika v zime, snežnicová túra par excellance

Na Slovensku máme zopár vychýrených hrebeňoviek, ktoré stoja v centre pozornosti, pričom občas sa neprávom zabúda na menej populárne, napriek tomu však čarovné horstvá, v ktorých sa dá zažiť kopec dobrodružných príhod a ktoré krásou a divokou prírodou prekvapia i scestovaných horalov. Takým pohorím je i Vtáčnik, do ktorého sme sa vo dvojici rozhodli vypravit po prvýkrát práve v zime. Vzišla z toho snežnicová túra, na ktorú len tak ľahko nezabudneme.

Po obvyklých prípravách už čoskoro vystupujeme z autobusu aj s dvadsaťkilovými batohmi na chrbtoch v starom baníckom meste Handlová, kde nás v tunajších potravinách akoby vystríha istý miestny obyvateľ že vraj toto nie sú Tatry. Až neskôr pochopíme, ako sa tento výrok hodil k nášmu fyzicky namáhavému pochodu.

Keďže celé mesto Perinbabka riadne zasnežila, nečudujeme sa, keď sa zabárame v hlbokom prašane počas prvého ostrejšieho stúpania na Veľký Grič. Máločo rozprúdi krv lepšie ako zhruba 550 metrov prevýšenia v týchto podmienkach. Zaujímavosťou je, že tento vrch je cieľom zimných lezcov a nachádza sa tu i reťazami odistená via ferrata. My však po krátkej úvahe nasadíme snežnice a plnou parou vyrazíme v smere Vtáčnik, čoby najvyšší vrch tohto pohoria.

Čtěte také: Vtáčnik, zapomenuté pohoří Slovenska nebo Sám na Vtáčniku

Pôvodne sme plánovali prespať v akejsi útulni kus cesty pod Vtáčnikom, to sme ale ešte netušili, aké prekážky nám zimný Vtáčnik pripraví.

Príroda Vtáčniku

Príroda tu vo Vtáčniku je v zime nádherná, veľmi pekný les, meter hlboký panenský prach, z ktorého len kúsok vytŕčajú červené značky hrebeňovej trasy. Človek pocíti radosť, keď si takto razí cestu nepoškvrnenou prírodou, kde nieto okrem nás dvoch ani živej duše.

Biela hmota pod našimi snežnicami príjemne vrždí, zmäkčuje krok, no čoskoro pociťujeme, že či už stúpame do kopca, šliapeme po rovine, či klesáme, takáto turistika si vyžaduje slušnú fyzickú zdatnosť.

Míňame Biely kameň, Jarabú skalu a blížime sa k Trom chotárom. Síl rýchlo ubúda, prestávame dordržiavať na mape stanovené časy a postupne sa pochod mení v namáhavé plahočenie sa bielym nekonečnom. Trasa je dobre značená, no v zasneženom lese, bez prešľapanej stopy máme občas ťažkosti nájsť správny smer.

Sneží a my stále jasnejšie pociťujeme silu prírody zdanlivo neškodného Vtáčnika, ktorý nám vysáva aj posledné zvyšky energie. Veru, nakoniec budeme radi, ak to dnes dobojujeme na Tri chotáre. Zasnežený les nám v tom zabráni a takmer nevládne sadáme obaja do snehu.

Bolo by pohodlné len tak ležať, treba však ešte postaviť stan, navariť si a premyslieť ďalší postup. Zajtrajší plán je jasný. Prebiť sa cez vrchol Vtáčnika a čím skôr sa dostať do dediny Veľké Pole.

Bivak

V noci je riadna zimisko a tak dlho nevyspávame a rýchlo sme opäť na nohách, lepšie povedané na snežniciach. Oddýchnutí naplno vnímame krásu prírody tohto kúta našej rodnej hrudy. Ukáže sa, že sme táborili iba zhruba sto metrov od Troch chotárov a tak sa plnou silou vrhneme hore na Vtáčnik. Čím bližšie k vrcholu, tým je zimná rozprávka krajšia. Sme tu celkom sami a to celý dojem divokosti prírody iba umocňuje.

Spoza zakrpatených, snehom odetých stromov, čo vyzerajú ako biely trpaslíci, sa vynorí vrcholový trojuholník Vtáčnika. Je to nádherný pohľad, pretože je krásne počasie. Hore sa vyteperíme len s námahou, nakoľko naše snežnice sú na takéto strminy priveľké. Výhľad spôsobí chvíľkové zabudnutie na všetku doterajšiu námahu, ale zakrátko už myslíme na ďalšiu cestu, ktorú bude treba prekonať.

Smer Kláštorská skala

Vyrazíme a zaraz sa vnoríme do mistického lesa v smere Kláštorská skala, ktorá sa ukáže byť veľmi pekným zoskupením skalných veží, podobných tým českým, pieskovcovým. Čo to pofotíme a už upaľujeme v smere Veľké Pole. Snežnicová túra začína byť natoľko namáhavá, až si uvedomíme, že v horšom počasí by sme ani v takomto, pomerne nízkom pohorí, nemali veľkú šancu vydržať šliapať.

Kilometre pochodu sa zdajú nekonečné a za každou zákrutou trasy sa ukazujú iba ďalšie a ďalšie metre snehu, ktoré treba prebrodiť. Máme toho skutočne dosť a netrvá dlho, kým sa nám z termosiek minú tekutiny a už nám zostáva iba modliť sa a napredovať do dediny. Naozaj už s vypätím posledných síl premeriavame stále kratším krokom posledné snehové pláne tohto horstva. Našťastie stihneme ukonaní hoci nadmieru spokojní posledný autobus.

Veľké pole je pekná kopaničiarska oblasť (miestnym označením - štál), ale dopravné spojenie je vskutku biedne. To je potrebné zohľadniť aj počas plánovania najmä zimnej túry.

Vtáčnik v zime na snežniciach možno odporúčať každému, kto si chce otestovať svoju kondíciu a pritom spoznať ďalší krásny kút našej drobnej krajiny. A navyše, jedná sa o pomerne nízkonákladový výlet.