Peši z Prahy do Prahy

Osemnásť dní, osemnásť účastníkov diaľkového pochodu, osemnásť pestrých pováh a vekových kategórií prekonávalo nielen samých seba ale aj 580 kilometrov dlhú trasu s jedným cieľom - dôjsť peši do stovežatej Prahy.

Nápad prejsť po vlastných zo slovenskej Prahy do českej Prahy sa zrodil v hlave Tomáša Medvéša z Lučenca. Dňa 30.4.2004 v podvečer vstupu Slovenskej republiky a Českej republiky do Európskej únie z obce Praha v okrese Lučenec v spoločnosti niekoľkých priateľov štartuje osemnásť turistov, z toho štyri ženy, z Klubu slovenských turistov Lampáš Lučenec a Javor Divín.

Je koniec apríla, teplota okolo 23 °C. V malebnej obci Praha pri Lučenci sa schádzajú členovia výpravy, pre ktorých starosta Ján Karman pripravil pohostenie. Nadšenie a dobrú náladu zaznamenávajú aj televízne štáby, prostredníctvom ktorých nás počas diaľkového pochodu poznajú ľudia nielen zo Slovenska ale aj Moravy a Čiech. Povzbudzujú nás a vyzvedajú, odkiaľ sme, a prečo to robíme. Niektorí sa dokonca pýtajú, či sa tým živíme.

Prvý deň prechádzame cez obec Políchno na Ábelovské lazy, kde nocujeme. Na druhý deň si začíname zvykať na každodenný budíček o piatej ráno. Rannú rozcvičku poskakovaním po rosou ovlaženej tráve praktizuje najstarší účastník pochodu šesťdesiatosemročný Július Bella z Divína. Včera sa na Blýskavici blýskalo, dnes sa blýska na lepšie časy, ubezpečuje nás cestou miestny chalupár, ktorý nás ponúka teplým čajom.

Tanec s diaľkoplazmi

Vzápätí nás čaká nezabudnuteľný zážitok. V obci Sása nás víta jej starosta a folklórny súbor Sasanka. Nechýba ani tanec s diaľkoplazmi, spev a hojné pohostenie. Miestni nás odprevádzajú cez úrodné polia, kde práve do žlta zakvitla repka olejná. V Štiavnických vrchoch sa zbiehajú hrozivé čierne mraky. Čo nás to len dnes čaká? Pršiplášte máme preto stále v pohotovosti.

Bez topánky sa ísť nedá

Cestou zisťujem, že mi chýba o vak uviazaná turistická topánka. Vraciam sa preto poklusom skoro o štyri kilometre späť, ale nikde nič. Kto by už chcel jednu topánku? - myslím si a hľadám ďalej. Mám ju! Vidím ju z diaľky ležať na obrubníku chodníka. Budem ju ešte potrebovať, veď ďalší deň nasleduje strmý výstup na Vtáčnik. Šplháme sa stále vyššie, pod ťarchou batohov ubúda síl.

Pri zostupe do Lehoty pod Vtáčnikom dokonca kráčame po drobných ľadovcových krúpoch. Až vo večerných hodinách sa blížime k Diviackej Novej Vsi, kde sme si romantickú noc dopriali v spacákoch pod hviezdnatou oblohou a Martin pod rebriňákom. Naším želaním je dobre sa vyspať, pretože nás čaká najťažšia tzv. horská etapa, prechod Strážovskými vrchmi na Homôlku.

Turecký kúpeľ

Ubolené nohy a otlaky si po týždni liečime v tureckom kúpeli v Trenčianskych Tepliciach, ktorý nám sprostredkovala členka expedície Anetka. Tento deň sme mali voľno, keďže sme prešli "iba" 22 kilometrov. Zábaly a oddych nám dodávajú nové sily. A ráno to všetko pokračuje odznova. Vyrážame zavčasu pomerne rýchlym krokom, lebo naším želaním je stihnúť ďalších 35 kilometrov. V meste Trenčín pod hradom Matúša Čáka sa zastavujeme len na chvíľku. Zbohom rodné Slovensko, týmito slovami prekračujeme slovensko-českú hranicu v Drietome.

Zo Starého Hrozenkova pokračujeme do moravskej obce Polichno, kde odovzdávame pozdrav od starostu slovenského Políchna. "Nevipijó?" "Když dajó, čo by nie?" smiali sme sa na Slovácku. Dobré vínko, slivovičku dostali sme do batôžku pri Uherskom Hradišti od starého pána, ktorý si odslúžil vojnu na Slovensku. Po krátkom občerstvení prichádzame asfaltovou cestou do pútnického miesta Velehrad. Smútok v našej výprave nastáva po prehre slovenských hokejistov s Kanadou.

Stretnutie s barónom

Keďže sme na našich chrbtoch niesli batohy s hmotnosťou cca 15 kilogramov, tvrdým orieškom pre nás bolo zdolanie rokliny baróna de Trencka v Moravskom krase. Do obce Dolní Loučky prichádzame neskoro večer. "Už se tešíme, až se zase spojíme," vítajú nás holky v hostinci U Suchánků. Privítali nás ako svojich bratov: "Dej si ještě piva sklenku, kdo ví, co tě čeká venku!"

A naozaj! Na tento deň pochodu tak skoro nezabudneme. Pre niektorých to je najnepríjemnejší zážitok. V hasičskej zbrojnici majú plno a tak spíme na zastávke železničnej stanice. "Nedá sa tu spať!" sťahuje spacák na uši Jano. "Ide vlak!" "Ako to vieš Jano?" pýtame sa ho všetci. "Cítim tlak," odpovedá a s úsmevom dodáva, že ten nasledujúci bude mať meškanie.

Ticho noci v pravidelných intervaloch prehlušujú rútiace sa vlaky. "Zažili sme aj lepšie noci!" Skoro ráno opúšťame nádražie. Všetci Moraváci sú k nám milí. Zdravia nás stojac pri ceste a mávajú z prechádzajúcich áut. Dokonca nás miestny podnikateľ v obci Radešínska Svratka pozýva k sebe domov na raňajky. Na cestu nám pribalí meruňkovicu, sme dojatí.

Pohled a Závist

Pri Žďári nad Sázavou sa naša skupina delí na dve časti. Jedna prechádza pomyselnú moravsko-českú hranicu už na turistickom chodníku Sázavská stezka. Piati máme namierené na Zelenú horu. Kostol sv. Jana Nepomuckého so zvláštnou architektúrou gotizujúceho baroka je zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Večer sa opäť stretávame a ráno z mesta Přibyslav pokračujeme do obce Pohled. Navštívili sme aj ďalšie miesta so zaujímavým názvom, napríklad Závist, Rozkoš, Salaš, Stvořidlá či Jedovice. Cez visutý ľanový most prechádzame do Světlé nad Sázavou. Pätnásty deň míňame starobylé mestá Havlíčkuv Brod, Ledeč a Zruč nad Sázavou.

Prší a skoro sa stmieva. V hostinci v Kacove nám radia, že možno prenocovať v medzinárodnom tábore. Ešte pol hodiny po koľajniciach a sme v Masarykovom tábore na Sázavě u Soběšína. Večer o pol desiatej sme poriadne vyhladnutí a vysmädnutí. Tento deň sme vytvorili osobný rekord 50 kilometrov. Praženica, zapražený čaj a opäť ubytovanie pod strechou a s teplou sprchou sú našou zaslúženou odmenou.

Šestnásty deň sa objavujú nové pľuzgiere, začínajú nás bolieť nohy. Preto si spoločne zaspievame: "Co bolí, to přebolí…". Cesta do Českého Štenberku s majestátnym hradom nám pripadá nekonečne dlhá a únavná. Keď sme prechádzali okolo dvora v osade Ledce, padal drobný dážď, svietilo Slnko a nad údolím, ktorým sme prechádzali sa klenula dúha. "Kéž i vám toto znamení naděje připomína skutečnosť, že naděje neumíra nikdy," napísal nám do denníka Petr a nechal nás prenocovať v stodole.

Konečná pri orloji

Svitá, prestáva pršať, balíme si veci. O šiestej ráno vyrážame a po 500 kilometroch nás už nebolí nič. Ďalší deň sa zastavujeme v Davle pri sútoku riek Sázavy s Vltavou. "Tak přidej," znejú povzbudzujúce slová okoloidúceho tesne pred Prahou. Posledný z výpravy mu s úsmevom odpovedá: "Mám zodraté nohy až po kolená." Konečne v Prahe, hlavnom meste Českej republiky! - vydýchli sme si všetci.

Radosť z príchodu umocňuje aj slnko, ktoré nás začína zohrievať. "Ako sa, prosím vás, dostaneme najkratšou cestou na Karlov most?" opýtali sme sa okoloidúceho. "Metrom," odpovedal. "Ale my tam chceme ísť peši." "No, tak to je strašne ďaleko, štyri kilometre." Zasmiali sme sa a odpovedáme: "Prvých 580 kilometrov bolo najťažších, tie štyri už nejako zvládneme." Blížime sa k centru mesta. Tu si každý všíma niečo iné, niekto Karlov most alebo Hradčany, iní malebné pivárničky či okoloidúce pražské holky.

Na Staromestskom námestí nás dňa 18.5.2004 popoludní víta poslanec parlamentu Českej republiky František Beneš, ktorý neskrýva nad symbolickou akciou a športovým výkonom obdiv. Na pražskej radnici pod orlojom nás privítal pán radný: "Jako jsme se v míru před pár lety rozešli, tak jsme se nyní pod hlavičkou Evropské unie sešli v jedné integrované Evropě. Nechť nám tato vzájemnost vydrží!"

Posledný deň pobytu v Prahe nás starosta Prahy 8 Josef Nosek uvítal v Libeňskom zámku, v bývalom letnom sídle pražských primátorov. Poďakoval sa nám za úspešné reprezentovanie a poprial mnoho šťastia Slovákom i Čechom, aby spoločne prešli do budúcnosti bez hraníc.