Hrebeňovka na Mont Blanc / Monte Bianco

Druhý krát bolo počasie ideálne (až na tie davy turistov), na vrchole som bol o 7. hodine presne pri východe slnka. Tento rok som sa rozhodol vystúpiť na Mont Blanc náročnejšou a zaujímavejšou cestou hrebeňom z vrcholu Aiguille du Midi. Chuť na zmenu mali aj iní účastníci zájazdu - Jožo Podskoč a Jano Doležal a postupne sa pridala partia mladíkov, ktorí si chceli na svoju prvú štvortisícovku vystúpiť náročnejšou cestou.

Všetko začalo vo štvrtok 22. augusta. Najskôr autobus zaviezol hlavnú skupinu vedenú Jožkom Zábojníkom z campu Miage do dediny Les Houches, odkiaľ začala ich púť na Mont Blanc. Potom zaviezol nás ôsmich do Chamonix, kde sme si vystáli hodinovú frontu na lanovku, ktorá nás za 28 Euro dopravila na vrchol Aiguille du Midi (3 776 m). Táto lanová dráha je ojedinelým technickým dielom. Je rozdelená na dva úseky, prvý z Chamonix (1 037 m) vedie na medzistanicu Plan de l´Aiguille (2 310 m).

Jazda trvá 8 min. Druhý úsek vedie priamo na vrchol bez jedinej podpery. Jazdná doba je tiež 8 minút. Vrcholová stanica je zložitý komplex stavieb, je rozmiestnená na dvoch skalných masívoch spojených krátkym mostom. Okolo 14:00 hod sme sa ocitli na vrchole spolu so stovkami turistov.

Počasie bolo prekrásne – nemohli sme sa vynadívať na scenériu, ktorá nás obklopovala. Na jednej strane bol skoro letecký pohľad na Chamonix a nad ním Brevent, na juhu sa týči mohutná skalná bašta Grandes Jorasses, kde sme mali stráviť ďalšiu časť zájazdu.

Najviac nás upútal pohľad na cieľ našej zajtrajšej cesty. Rovno pod nami sa vinul výrazný chodník dolu do sedla Col du Midi a ďalej celý hrebeň od Mont Blanc du Tacul, cez Mont Maudit na najvyšší vrchol . Celé poobedie sme strávili obdivovaním a fotografovaním neopakovateľnej panorámy, ktorú večer doplnil úchvatný západ slnka nad morom mrakov v dolinách.

Po ukončení prevádzky lanovky sme sa presunuli do druhej časti vrcholového masívu – kde je východ na hrebeň. S dovolením zamestnancov sme prespali v teple a suchu na chodbe lanovkovej stanice. Budíček sme si dali o pol druhej a odchod mal byť o hodinu neskôr. My starší páni sme termín bez problémov dodržali, ale naši mladí potrebovali o štvrť hodinu viac. Hneď sme vybrali mačky a naviazali sme sa do troch lanových družstiev.

Cesta do sedla Col du Midi je dosť strmá a úzka, ale pri svetle čeloviek sa javila ako bezproblémová. Na oblohe svietil Mesiac, no o chvíľu ho zatienili mraky a po chvíli šlapania začalo drobne snežiť a postupne silnel vietor. Zatiaľ sa nám išlo príjemne, nebola veľká zima. Po prekonaní niekoľkých odtrhových trhlín sme sa dostali na rameno hrebeňa vedúceho k vrchu Taculu. Tu sme začali stretávať vracajúcich sa turistov, ktorí tvrdili, že na hrebeni je silný vietor a preto pre dnešok končia.

Vzhľadom na to, že nebolo ešte ani šesť hodín, bol to veľmi skorý navráť z túry. Po krátkom odpočinku sme pokračovali smerom na vrchol. Vietor naozaj zosilnel, aj sneženie bolo intenzívnejšie, ale to nás neodradilo a tak sme okolo siedmej boli vo výške 4 240m na skalnom dvojvrchole so železným krížom. Po povinnom vrcholovom fotografovaní sme sa vrátili na začiatok nástupu, kde sme sa rozhodli vyčkať na zmenu počasia. Sneženie stále hustlo a čas sme si krátili kopaním záhrabov.

Trochu vzrušenia priniesol iba pár mladých Japoncov, ktorí sa nás pýtali, či sú už pod vrcholom Mt. Blancu. Jožo ako skúsený inštruktor rozhodol, že počkáme do deviatej, kedy sa láme počasie a vtedy sa rozhodneme ako ďalej. Nikoho nenadchýnala predstava stráviť celý deň vo výške nad 4 000 m v hmle a snežení a postupne sme sa rozhodovali pre návrat. Preto sme poslali SMS-správu Jožkovi Zábojníkovi, aby nám nenechávali na Goutri stany. Ako zázrakom sa pred deviatou hodinou mraky nad nami roztrhali a na chvíľu sa objavila modrá obloha. Toto vylepšenie počasia trvalo iba par minút, ale stačilo na získanie optimizmu a chute na ďalší postup.

Cesta viedla pod hlavným hrebeňom, najskôr mierne klesala a po prekonaní niekoľkých trhlín, sme sa dostali pod sedlo Col du Mont Maudit. Tu nás už bolo o jedného menej. Jožo od mladých horolezcov to vzdal a vracal sa na Midi. Podľa turistického sprievodcu, mala byť pred nami najnáročnejšia časť výstupu. Dokazovalo to aj množstvo alpinistov pod sedlom a hlavne v ľadovcovej stene zo sklonom 50 stupňov, ktorou sa dalo zostúpiť len zlaňovaním. Po chvíli čakania sa Jožo rozhodol zaistiť stenu.

Najskôr vyšiel po lade 40 m (dlhšie lano sme nemali) a počkal, kým som mu nevyniesol 30 m lano na zaistenie zbytku cesty do sedla. Pomocou prúsiku sme s Janom vyšli za ním a čakali na našich parťákov. Kvôli zlomu svahu sme na nich nevideli, čo sťažovalo komunikáciu a predlžovalo čakanie. Ešte pred našimi mladými vystúpili do sedla Japonec s Japonkou, ktorí hrdo nepoužili naše lano, ale sekali cepínmi stupy na nohy.

Okolo dvanástej sme boli v sedle (4 354 m) a uvažovali ako ďalej. Počasie sa nezlepšovalo, chodník bol už len ťažko badateľný, boli sme zhruba v polovici cesty. Vzhľadom na to sme sa rozhodli nevystúpiť na Mt. Maudit a pretraverzovať do sedla Col de La Brenva (4 303 m). Tu sme došli pred štrnástou hodinou prenasledovaní vytrvalými Japoncami. V širokom sedle sme úplne stratili stopu a začali uvažovať ako ďalej. Podvedome sme si predstavovali, ako kopeme záhraby a čakáme na zlepšenie počasia.

Jožo so Simonom vytiahli mapu a kompas a pokúsili sa určiť, ktorým smerom je Mt. Blanc. Po určení azimutu sme pomaly začali stúpať zo sedla, ale istota o správnosti postupu chýbala všetkým. Po krátkom čase tápania sa stalo to, na čo sme čakali od rána – mraky sa začali trhať a postupne sa nám odkrýval výhľad. To nás utvrdilo v správnosti určeného smeru.

S modrou oblohou nad hlavami sme začali stúpať do strmého ľadového svahu, ktorý akoby nemal konca. Svah mal sklon okolo 45% a otestovali sme tu hroty mačiek a kvalitu cepínov. Po prekonaní hrany svahu sme sa dostali do schodnejšieho terénu a konečne sme uvideli pred nami vrchol Monarchu. Tento pohľad nám vlial nové sily a odhodlane sme začali vystupovať po jednotvárnom firnovom svahu.

Konečne po desiatich hodinách som sa mohol odopnúť od lana a voľne vystúpiť na vrchol, kde som bol po 16. hod. Tesne za mnou došiel Juro, ktorému sa tiež nepáčilo na lane. V priebehu pol hodiny sme stáli na vrchole Mt. Blancu vo výške 4 807 m všetci siedmi.

Boli sme tu sami, ako pred 4 rokmi, prekrásny výhľad bol odmenou za ťažký výstup. Teplomer ukazoval -9 °C. Tak sme sa tu dlho nezdržiavali a začali sme zostupovať znovu na lane smerom ku chate Vallot. Za hodinu sme stáli pred plechovou búdou vo výške 4 300 m, v ktorej sme chceli stráviť noc.

Tešil som sa, ako po 15 hodinách pochodu s dvomi tatrankami a litrom vody konečne príde čas oddychu. Malým nepohodlným otvorom sme sa postupne nasúkali do chaty, kde už boli všetky prične obsadené a v strede chaty bolo obrovské smetisko, ktoré tu zanechali naši predchodcovia. Chvíľu sme tu zúfalo postávali, keď sme si povedali, že takýto krásny deň si nepokazíme nocľahom v plechovom smetisku. Rozhodli sme sa zostúpiť ešte 500 výškových metrov na Dom du Gouter. Naši mladí vyhlásili, že na dnes stačilo a zostali na Vallotke.

My traja "starí" sme boli po 19. hod. na ľadovci nad chatou Gouter. Najskôr sme si vyhľadali dostatočne veľký záhrab, kde sme si uložili spacáky. A potom sme začali variť. Príliš nám nechutilo, najlepšie padla plechovka piva, ktoré sme si tiež prihriali na plynovom variči. Za chvíľu sme zaliezli do spacákov s hlavami pod ľadovým výklenkom, ktorý som vyhĺbil cepínom.

Spal som skoro do polnoci, kedy ma zobudil Jano, aby ma informoval, že začalo snežiť. Rozmýšľali sme, či sa zbaliť a zbabelo zostúpiť do chaty. Keďže Jožo neprejavil žiadne vzrušenie, rozhodli sme sa zostať. Spánok to už nebol moc príjemný.

Nohy som mal v batohu a zo zbytku spacáku som musel striasať sneh. Nad ránom som cítil, že mi je akosi chladnejšie. Chvíľu som pátral po príčine a zistil som, že mám premočený spací vak od snehu, ktorý sa mi topil pod chrbtom. Chcel som sa zohriať slivovicou, ktorú som si položil večer vedľa seba, ale ploskačku som nemohol nájsť v hrubej vrstve snehu, iba čo so som si premočil rukavice. Mal som dojem, že už moc nespím, ale ráno mi Jano rozprával, ako videl po zobudení, nad našim záhrabom skupinu turistov, ktorí nás fotografovali.

Po rozvidnení sme dlho neleňošili v spacákoch a vybrali sme sa na čaj do chaty. Keď sme sa trochu zohriali, začali sme zostupovať v čerstvom snehu dolu pilierom ku chate Tete de Rose. Pod chatou sme osušili premočenú výstroj a stretli sme sa zo zbytkom našej skupiny. Tí prežili o niečo pokojnejšiu noc ako my a stretli aj vyčerpaných Japoncov. A ráno ešte stihli poblúdiť v hmle pri zostupe z Vallotky.

Okolo 16:00 sme došli do stanice zubačky Cole de Voza, odtiaľ sme sa odviezli do St. Gervais a potom ešte niekoľko kilometrov do kempingu. Unavení ale šťastní sme sa zvítali s ostatnými kamarátmi, ktorí sa vrátili deň predtým z Mont Blancu.

Mont Blanc, turistická mapa