Výstup na Gerlachovský štít (2 655 m) v Tatrách s horským vodcom

Vvysokohorská turistika na Slovensku, Gerlachovský štít s vodcom

Tatry sú obrovské. Značkované trasy, zopár turisticky prístupných vrcholov, to je príliš drobné sústo na zasýtenie duše po horskej romantike prahnúcej. Každá bytosť, ktorá pocíti lásku k malým Alpám, k tomuto poznaniu čoskoro dospeje. Turistiku a horolezectvo v týchto parhboch delí iba tenký špagát povrazolezca. Podchvíľou hrozí strata balansu a prehupnutie sa do ríše nepoznaných a bežne neprístupných tatranských chodníčkov, či skalných ciest. Mnohých veľmi skoro zláka túžba odbočiť z chodníka.

A tak aj my - v našich najvyšších horách sme prechodili, čo sa dalo, nuž a celkom prirodzene vyvstala otázka, čo ďalej, ako sa dostať Tatrám hlbšie do duše? Problém riešiacu cestu sme videli v najatí si vodcu. Komercia, vraví sa. Vraj vodcovia si zo zdolávania tatranských kopcov urobili biznis.

Som toho názoru, že vo všetkom je najlepšie získať vlastnú skúsenosť. Chcem spoznať, ako chutí svet. Preto som chcel vedieť ja i moji spolupútnici, ako to s tou komerciou na Gerlachu vlastne je. Vybrali sme sa teda s vodcami na pahrb Gerlachom zvaný, preskúmať ako to mimo značených chodníkov v Tatrách vyzerá a akí sú to v skutočnosti ľudia.

Vyrážať za tmy na pochod po dvojhodinovom "spánku" je strašná drina, ale okúzlený horami všetko vydržíš. Po zhruba dvojhodinovom výšľape z Tatranskej Polianky za neustálej hrozby, že si z nás veľká, hnedá ruka urobí toaletný papier sa na Sliezskom dome vynoríme z lesného šera celí prepotení.

Jediní sme vystúpili pešo, ostatní klienti volili luxusný dovoz autom. Poznámka: Na Sliezskom dome sa dá objednať auto zhruba za sedemsto korún, ktoré vás vyzdvihne v doline resp. dá sa prísť vlastným autom, ale v tom prípade je potrebné zaplatiť si aj nocľah na Sliezskom dome. No áno - biznis.

Tak teda, prvý úsek našej trasy sa nič zvláštneho neudialo a zakrátko sa už stretávame s Erom Veličom a Tiborom Hromádkom. Hádam to nie sú úplní magori a o horách niečo vedia, hovorím si. Pevný stisk ich ruky mi do podvedomia bleskovo vnesie pocit dôvery.

Z Ervína - šťúpleho mužíka s dokonalým chrupom - vyžaruje dnes už tak vzácny kľud a charizma. Z jeho hlasu vnímam upokojujúce tóny. Je to vyrovnanosť a pokoj, vlastnosti, ktoré boli v meste pochované tonami železobetónu ako úbožiaci pod masami lávy v Pompejách a ktoré márne hľadáme. Ero sa na nás usmieva a my mu uveríme. Tibor Hromádka pôsobí športovo, cestou vtipkuje s našimi dievčatami.

Od Sliezskeho domu chodník vedie k Batizovskému plesu no a my stúpame v husom zástupe až k miestu, kde sa chodník oddeľuje od Tatranskej magistrály a smeruje pod stenu Gerlachu. Trasa naberá na strmosti. Môžeme vidieť čierne škáry vyplnené snehom, zdá sa, že vrch je iba poprášený, akoby obliaty mliekom. Ihneď však zistíme, ako sa s nami hory pohrávajú. Sneh má pätnásť miestami dvadsať centimetrov, občas sa prepadáme do podradných dier medzi skalami. Po prekonaní krátkeho svahu nad plesom vodcovia zastanú a naväzujú si nás po dvoch na lano.

Počas letných podmienok vodca berie maximálne štyri osoby na jedno lano. Cena na jedného je vtedy nižšia. Počasie je… no slnko zrovna nesvieti, prihodí sa nám niečo? "Dnes máš premiéru v mačkách?", pýta sa ma Tibor a nenápadne tak zisťuje, čo za klientov to má dnes na lane. "Hej, hej", vravím "ťaľká starostlivosť", podotknem, keď mi pozorne nasadí železá ako svojej milovanej.

Vyrazíme. Odtiaľto vedie žľab skoro priamo až na vrchol a je celý vysnežený. Tibor a Ervín stúpajú vpredu a určujú primerané tempo. Na chôdzu v mačkách treba privyknúť. Žľab predstavuje pomerne rovnomerné stúpanie s niekoľkými skalnými výšvihmi, zabezpečenými kramľami a oceľovými okami, cez ktoré sa istíme. Pomaly vkĺzneme do vrcholovej hmly a strácame spojenie s údolným svetom. Prekvapuje ma ako pevne mačky držia na mokrej skale, a tiež ako vytrvalo stúpajú dievčatá. Každá skupina na lane má svoje tempo, čo môže niekomu z pochopiteľných dôvodov prekážať. Skupinky rovnomerne vystupujú, mačky na skalách pekne mňaukajú.

Naši vodcovia sú trpezliví, no neustále nás pobádajú k nepretržitej chôdzi. Musím zastaviť, napiť sa, zjesť kúsok čokolády. Prekvapí ma, keď Tibor hlási, že vrchol je už len asi dvadsať minút vzdialený. Obdivujem stúpanie v zasneženej stene, ani nevnímam, koľko sme už v zovretí žľabu. Cesta je plná nových zážitkov.

Sneh je pomerne mokrý, predstavujem si aký by bol žľab nebezpečný, keby mrzlo a bola zlá viditeľnosť. V hmle sa tu dá isto jednoducho zablúdiť a zrútiť sa. Pozitívne je, že zastavíte až na Sliezskom dome, kde podávajú Horec, len neviem, či to postačí aj na rozchodenie zlámaných väzov.

Naozaj nečakane sa ocitneme na nie veľmi rozľahlom vrchole tvorenom skalnými výstupkami. Nasleduje rýchle foto a už nás z vrcholu vytláčajú ďalší, dnes hore vystúpivší a tiež silný vietor. Zostup v mačkách je pre nás taktiež neprebádaná pôda, vodcovia nás však usmerňujú a tak postupne ukrajujeme z výškových metrov.

Hory, okolité steny, sneženie, víchor, to všetko ma nadchýna a preto mi zostup ubehne veľmi rýchlo. Pod stenou zrušíme našu pupočnú šnúru a smerujeme dať bodku za vydareným výstupom. Veľa rozprávam s Tiborom. Je to človek, ktorý patrí do hôr, veľa sa pýtam, on priateľsky odpovedá. Je to akoby som viedol dialóg s dobrým vínom.

Možno stojí za zmienku, že na celý výstup a zo Sliezskeho domu a späť treba počítať s ôsmimi hodinami, teda pokiaľ vás práve nenaháňajú divé zvery tatranské, je to čas zodpovedajúci pohodovému tempu, záleží na kondícii. Záverečnú reč má Ervín. "Bol to pekný deň, držali ste sa dobre." Pomaly sa lúčime, nie na dlho.

Čo dodať na záver? Určite sa netreba báť odbočiť zo značkovaných tatranských trás smerom k skvelým zážitkom. Ten, kto v Tatrách nie je doma, nech neváha osloviť vodcu. Minimálne pri výstupe na Gerlach to má význam. Z dôvodu bezpečnosti. A navyše, vodcovia sú predsa skvelí chlapíci.