Tarnica (1 346 m), výstup na najvyššiu horu v Bieszczadoch

Bieszczady - poľské poloniny: Výstup na horu Tarnica

Čas v kalendári 2008 ukrojil prvé jesenné dni a tým nás postavil pred termín poslednej tohtoročnej zahraničnej turistickej cesty. V určený deň sa náš trenčiansky autobus uberá nocou pod Duklu, aby po poľskej strane dorazil ráno do Bieszczad.

Po vlaňajších poloninách na Ukrajine čakajú nás teraz tie poľské. Domov sme opúšťali s náznakom konečne pekných dní, verili sme v ne aj na východe. Brieždenie nás však nielen prebudilo zo skutočného, ale aj zo želaného sna a vrátilo do reality. Zachmúrená obloha neveštila nič dobré, kvapky dažďa boli na spadnutie. Ak to dnes nevyjde, veríme ďalším trom dňom.

Smerek a Polonina Wetlińska utrpením

Je sedem hodín ráno a autobus zastavuje pri smerovníku s červenou turistickou značkou, práve uprostred medzi obcami Kalnica a Smerek. Kto nestihol v autobuse, raňajkuje pri balení sa na túru. Vodič pokračuje do miesta s názvom Brzegi Górne, kde nás na parkovisku počká a zároveň si konečne odpočinie, pospí.

Po skupinkách vyrážame. Prístrešok s výberom poplatku za vstup do národného parku je zatvorený. Po blatistom chodníku vstupujeme do lesa. Naberáme výšku a teplo, zhadzujeme vrchnú časť oblečenia. Po chvíli nás pokropia prvé kvapky, pridá sa hmla a nepríjemný vietor. Z batohov vyťahujeme nepremokavé bundy a pláštenky s kapucňou. Viditeľnosť je len na pár krokov.

Na blatistom chodníku a mokrej tráve aj napriek paliciam len ťažko udržujeme rovnováhu. Kto má, vyťahuje rukavice, tým druhým krehnú prsty. Prudší výstup na hrebeň je lemovaný menšími skalnými moriami, ich jedinečnosť nemáme možnosť úplne vychutnať.

Kráčame mlčky po hrebeni, aj tak by sme sa nepočuli. Bočný vietor nás núti k rôznym technikám chôdze, každý sa telom natáča, aby mu mohol čo najlepšie vzdorovať. Vrcholový kríž Smereka (1 222 m) sme dosiahli o dvadsať minút skôr ako uvádzal smerovník na začiatku cesty. Málokto fotí, zábery budú len dokumentom, nie zážitkom. Prakticky bez zastávky pokračujeme ďalej.

O polhodinu dosahujeme sedlo Orlowicza, križovatku turistických ciest. Nasleduje hrebeň s mierne zvlneným terénom, občas popretkávaný vrcholovými skalkami. Najvyššie z nich sú na vrchole Osadzki Wierch (1 253 m), čo je zároveň najvyšším bodom Wetlińskej poloniny. Nasleduje mierny a teda pohodlný zostup k očakávanej chate Chatka Puchatka. Teplý čaj, prípadne aj polievka urobia zázrak. Zberatelia pečiatok si tiež prídu na svoje. Vedúceho staršie topánky nevydržali, s kúskami drôtu sa ich snaží udržať pohromade.

Počas naberania fyzických a duševných síl sa aj počasie mierne zlepšilo. Hmla vystúpila vyššie, obnažila vrcholy okolitých kopcov. Slnečným lúčom však naďalej nedovolí preniknúť. Klesanie je prudšie, za necelej poldruha hodiny ubudne asi päťsto výškových metrov.

Na parkovisku v Brzegoch Górnych je síce náš autobus, vodičovi do "budíčka" zostávajú však ešte dve hodiny. Len zopár členov výpravy sa pridržiava pôvodného plánu a pokračuje do Ustrzyk Górnych cez Poloninu Caryńsku. Ostatní vyčkajú a do známeho turistického strediska sa nechajú doviesť autobusom.

Nocľah si volí každý samostatne, väčšina sa rozhodne hľadať ho v súkromí, aby mohla osušiť mokré veci a aj telo dať do kultúrneho stavu. Asi desiatka stanuje v opustenom kempe, kde zaparkuje aj autobus.

Na najvyšší vrchol Bieszczad

Náš druhý deň pobytu v národnom parku (Bieszczadzki Park Narodowy) je venovaný výstupu na Tarnicu. O siedmej ráno sa schádzame pri autobuse. Takmer každý je už po raňajkách, balí len nevyhnutné veci na celodennú túru. Autobus sa presunie bližšie k ukrajinským hraniciam a bude čakať na parkovisku v obci Wołosate.

Červená TZ vedie spočiatku po asfaltovej ceste, po asi dvoch kilometroch odbočí vpravo do lesa. Stanovište BPN opäť zatvorené, usporíme ďalšie 4 złote na vstupnom. Počasie neisté, zamračené. Čím vyššie stúpame, tým s hustejšou hmlou sa stretávame. Po vyjdení z lesa pridáva sa k nej vietor. Pri smerovníku preťahujeme cez hlavu kapucne. Kráčame pomedzi skalky po hrebeni na Szeroki Wierch (1 268 m).

Oproti včerajšiemu dňu jediná zmena, neprší. Okolo vrchu už hmla nie je súvislá, hnaná vetrom sa prelieva cez kopce a údolia, občas sa objaví otvor, cez ktorý na okamih preniknú aj slnečné lúče. Vďaka tomu sa nám naskytol nádherný pohľad osvietenej obce Wołosate. Pri slnečnom svite aj modrá farba poniklecov ožila. Hôľny hrebeň končí skalnatým vrcholom, z ktorého padá do sedla s križovatkou turistických ciest. Hmla sa pohráva aj s predvrcholom Tarnice, v sedle vietor ukazuje svoju silu.

Zo sedla široký kamenistý chodník vyústi na skalnatú plošinu, ktorej dominuje mohutný vrcholový priehradový kríž. Veterno a hmlisto, obmedzené výhľady. Pätnásť minút chýba do jedenástej hodiny a my sa pri kríži na vrchole Tarnice (1 346 m) fotíme. S nádejou hľadíme po okolí, hmla sa pomaly dvíha a rozplýva, odkrývajúc nádherné hrebene polonín. Občas vykukne aj vzdialený a majestátny ukrajinský Pikuj. Najviac sa naše zraky opierajú o vrcholy Halicz a Rozsypaniec, kadiaľ je plánovaná cesta okolo Tarnice do obce Wołosate.

Hlad nás na vrchole trochu zdrží, po doplnení kalórií odpočinutí schádzame späť do sedla. Tých, ktorých uspokojil výstup na najvyšší vrchol Bieszczad, schádzajú po modrej značke priamo do obce. My použijeme rovnakú značku, len opačným smerom - do sedla Goprowska a k vrcholu Krzemień. Tento 1 335 m vysoký skalnatý vrchol a jeho hrebeň nás zaujal už pri pohľade z Tarnice. Pod vrchol prídeme po zdolaní prudkého stúpania, aby sme zistili, že na vrchol i hrebeň nie je dovolené ísť, aj keď akýsi chodník sa ním vinie. Kým si rozmyslíme, čo ďalej, zájdeme na blízky výbežok pozrieť si z diaľky vrcholy a hrebeň včerajšej túry.

Na hrebeň s cieľovým Haliczom vedie zo sedla Goprowska červeno značený chodník, ktorý celý hrebeň Krzemieńa podchádza. Rozhodneme sa porušiť zákony národného parku a použiť niekdajší chodník hrebeňom a na jeho konci napojiť sa na tento turistický chodník. Prechod pomedzi šikmo naklonené skalné platne, vytvárajúce miestami bizarné tvary, výčnelky a previsy, kamenné stoly, ako sme neskôr konštatovali, bol z celého dňa najkrajší.

Na Haliczi (1 333 m) je okrem vrcholovej trojnožky jednoduchý kríž z oceľových trubiek. Pár pohľadov po okolí a ich zachytenie na digitál nezabralo veľa času. Vedomie, že sme poslednou skupinou, ktorá sa vybrala po absolvovaní Tarnice týmto okruhom, nás hnalo vpred. Nevyhnutnú prestávke sme si dopriali až v sedle Bukowska. Ešte zvečnenie neďalekých hraničných stĺpikov a poberáme sa spevnenou cestou na posledný, nezáživný dvojhodinový úsek do Wołosate. Na parkovisku na nás čakal autobus a zvyšok výpravy.

V autobuse pred odchodom vedúci rešpektuje záujem rôznych skupín a ponechá čas na spresnenie zajtrajšej akcie. Hlavným cieľom je Wielka Rawka a Kremenec, líšia sa však nástupy a ukončenia. Pri ceste na parkovisko v sedle Wierch Wyźniański časť výpravy vysadá v Ustrzykach Górnych.

Najvýchodnejšie miesto SR

Po noci strávenej na chate PTTK "Pod Mala Rawka" a jej okolí vraciame sa k autobusu, treba sa vystrojiť na cestu. Štvorčlenná skupina sa rozhodla bivakovať pod Kruhliakom a následne cez Jaslo zísť do Cisny. Tri skúsené ženy, Danka, Zuzka a Monika, nahovorili na túto akciu mladíka, Lukáša. Štvorica, s ktorou som včera išiel zakázanú hrebeňovku. Vedúcemu výpravy, ktorý topánky definitívne "odpísal", som požičal svoje náhradné, aj keď trekové a o číslo väčšie.

Opäť cesta okolo chaty a stúpanie lesom k rázcestníku na Malej Rawke. Niektorí sa po dosiahnutí Wielkej Rawky, resp. Kremenca budú sem vracať, aby cez hrebeň Działu čo najskôr prišli do Wetliny. V blatistom sedle medzi Rawkami stretávame skupinu, ktorá dosiahla Kremenec a W. Rawku z Ustrzyk Górnych. Tiež mieria na Dział. Wielka Rawka je mohutný masív, ktorého najvyšší bod 1 307 m je pri betónovom pylóne, o niečo ďalej za smerovníkom je už ukrajinská hranica.

Prepletajúc sa pomedzi červenobiele a modrožlté hraničné stĺpiky najskôr zostupom a následným stúpaním dosahujeme Kremenec (Krzemieniec, Kremenaros). Najprv vrchol (1 221 m) a za ním trojmedzie (1 207 m), ktoré je súčasne najvýchodnejším bodom Slovenska. Trojboký mramorový pylón nesie štátne znaky a názvy všetkých troch republík.

Krátky odpočinok a doplnenie minutej energie. Pár metrov pod týmto miestom na slovenskej strane je prameň vody. Do pravého poludnia chýba poldruha hodiny a my sa vydávame po slovensko - poľskej hranici. Odteraz nás budú sprevádzať bieločervené kamene. Občas spätne pozeráme vpravo na vzďaľujúci sa masív Wielkej Rawky, ktorý sa nám vstupom do lesa stratí.

Minieme pamätník ruskému pilotovi z čias vojny a na poludnie v sedle pod Čierťažou stretávame odpočívajúcich turistov. Idú opačným smerom. Zo sedla za Borsuckým vrchom nasleduje v lese tiahle stúpanie na Čelo (1 159 m). Na jeho vrchole lapáme po dychu, po krátkom odpočinku pokračujeme ďalej. O necelé dve hodiny dosahujeme začiatok NPR Jarabá skala a kocháme sa pohľadom z vyhliadkovej plošiny.

O päť minút sme pri smerovníku Riaba skala (1 167 m), odkiaľ odbočuje žltá značka do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska. Pred nami je mierne stúpajúci hrebeň, ktorého stráne sú posiate čučoriedkami a brusnicami. Neustále ochutnávame, hoci už majú svoje obdobie za sebou, sú ešte stále dobré. Čochvíľa sme na poslednom bode putovania pohraničím. Na Rabej skale (1 199 m) smerujeme po žltej TZ do vnútrozemia Poľska.

Od 1 021 m vysokého Jawornika pokračuje značka zelená a nekonečným prudkým klesaním nás privádza na okraj Wetliny. Prekročíme koľaje už neprevádzkovanej úzkorozchodky, minieme hrdzou poznačené výhybkové návestidlo a sme na hlavnej ceste. Tu mobilným telefónom dostávame správu, že čochvíľa príde náš autobus a zvezie nás do centra obce.

Naša skupina sa ubytovala v Szkolnom schronisku młodzieźowem (Szkoła podstawowa) za 18,20 zł. na osobu s poschodovými posteľami, spoločným WC, teplou vodou a sprchou, rozsiahlou kuchyňou. Ešte pred spaním odskočíme do štýlovej krčmy na niekoľko pív zn. Żywiec.

Drevené a pancierové symboly kraja pod Duklou

Odchod autobusu z Wetliny je plánovaný na pravé poludnie. Na nejakú túru po okolitých kopcoch príliš málo času, zvlášť keď si trochu pospíme. Raňajkujeme teda pohodlne ešte v ubytovni. Parkovisko, kde je náš autobus, je vybudované kvôli priľahlým obchodom. Viac ako v predajni potravín sa zdržíme v predajni kníh a turistických sprievodcov a máp. Výber je skutočne veľký. Úspech u nás majú mapy Bieszczad, tým rozumieme bez problémov. Niekto sa od domácich dozvedel, že v obci je aj vodopád. Náš záujem sme teda upriamili na koniec obce nazvanej Stare Siolo. Pravostranný prítok riečky Wetlina tu pred ústím prekonáva niekoľkometrový skalný prah.

Opúšťame kraj pod Bieszczadmi. Cestou v Cisne ešte priberáme spomínanú štvoricu a náhlime k priesmyku pod Duklou. Konečne máme príležitosť počas cesty aspoň pohľadmi ohmatať aj kultúrne objekty v podobe ľudovej architektúry, jedinečné drevené kostoly, pravoslávne cerkve. Hneď dva z nich sú v Komańczi, na poľskej strane ešte vo Wisłoku Wielkim, neskôr na našej vo Vyšnom i Nižnom Komárniku, Hunkovciach a Ladomírovej. Sú typickými symbolmi tohto regiónu, pokračovaním rusínskej kultúry zo Zakarpatia.

Iným druhom symbolov sú pamätníky v podobe tankov, diel a kanónov, pripomienka ukrutných bojov počas druhej svetovej vojny. Je len prirodzené, že zastávku robíme aj pri pamätníku pod Duklianskym priesmykom. Miesto je vhodné aj na spoločné foto bojovníkov zájazdu.

Autobus postupne na trase opúšťajú skupinky účastníkov tak, že do cieľa v Trenčíne prídu už len vodič a vedúci zájazdu. A to pred 21. hodinou, aby sa dodržala európska norma pre dĺžku jazdy a odpočinok pre vodiča. V novembri ešte zhodnotíme všetky zahraničné cesty, vrátane poľských polonín.