Albánske hory, hory a more

Albánsko je najizolovanejšia krajina Európy. Práve pre svoju izolovanosť je pre mnohých ľudí tajomná a zaujímavá zároveň. Naša túžba spoznať túto krajinu víťazí nad obavami a strachom. Je rozhodnuté.

V Čiernohorskom mestečku Tuzi, ležiacom približne 15 km od jedného z dvoch hraničných prechodov zháňame vodiča s dodávkou ochotného odviesť nás do albánskeho mestečka Koplik. Okrem cesty pešo, alebo stopovania, to je jediný spôsob ako sa dostať za hranice, žiadna oficiálna autobusová, alebo železničná linka cez hranice nepremáva. Nakoniec nám so zohnaním dodávky pomohol miestny kňaz a my môžeme vyraziť.

Hraničné formality trvajú prekvapujúco krátko a po 20 minútach čakania sme za čiarou. Vozovka na albánskej strane je paradoxne kvalitnejšia ako tá v Čiernej Hore. Lemuje ju množstvo čerpacích staníc, pripomínajúce svojim vzhľadom tie naše spred 20 rokov. Okrem čerpacích staníc si na niekoľkých miestach všímame malé bunkre, pozostatky obranného systému vybudovanom v 70. a 80. rokoch minulého storočia.

Koplik a cesta do hôr

Náš príchod do Kopliku, ospalého prihraničného mestečka vyvolal rozruch medzi miestnymi vodičmi mikrobusov. Čochvíľa sa pri nás zastaví dodávka, trúbením a pokrikmi sa našu skupinu s krosnami snaží vodič presvedčiť, aby sme využili jeho služby do Shkoderu, Tirany, Lezha… Bohužiaľ žiadny z vodičov nemá namierené do pohoria Thethi, nášho cieľu. Zohnať tam odvoz sa ukazuje ako mierny problém, väčšina vodičov tam odmieta ísť pre zlý stav vozovky, alebo požadujú za odvoz nehorázne vysoké ceny.

Čtěte také: Albánske Alpy, cesta do tajomných hor

Po hodine vyjednávania o cene sedíme v dodávke smer Bogë. Z Bogë, horskej dedinky, tiahnucej sa pozdĺž vyschnutého koryta rieky, pokračujeme ďalej už po vlastných. Postupne za sebou nechávame aj posledné z tradičných kamenných domčekov, po ceste už nebehajú deti, psy a malé ošípané. Strmý výstup nám spríjemňujú nádherné výhľady do údolia a stretnutia s miestnymi pastiermi kôz.

Približne po štyroch hodinách stojíme v Šikmom priesmyku - Qafa e Tërthores vysokom 1 630 m n.m. Nasledujúci deň schádzame serpentínami do dedinky Thethi. Na malom námestíčku, či skôr strede dediny, nás vítajú miestne babičky vystrihnuté ako z rozprávky.

Pokúšame sa zistiť, kde sa dá zakúpiť chleba a kozí syr typický pre túto horskú oblasť. Komunikácia je však komplikovaná, naša slovná zásoba v Albánčine je minimálna. Zachraňuje nás až okoloidúce auto s turistami a hlavne miestny vodič, ktorý ovláda angličtinu. Ochotne pomôže s prekladom a jedna z babičiek vyberá zo zatvoreného hrnca veľký kus syru. Od hladu neumrieme.

Po chutnom obede navštevujeme miestne múzeum a blízke vodopády. Nájsť k ním cestu však nie je vôbec jednoduché, v horách neexistujú turistické chodníky, ako ich poznáme zo slovenských alebo českých kopcov, sú tu iba pešinky vychodené miestnymi obyvateľmi bez akéhokoľvek označenia a smerovníkov.

Po prehliadke vodopádov si na záhrade miestnej krčmy staviame stany. Krčmár je na prítomnosť turistov evidentne zvyknutý, ovláda na rozdiel od zvyšku dediny základy angličtiny, ruštiny a dokonca aj češtiny. Dlho do noci nám nalieva pivo a albánske špeciality pálenku rakiu a koňak.

Albánske Alpy

Ráno nás čaká náročný výstup. Kým trasa z Bogë do Thethi viedla po kamenistej ceste, na našej ďalšej trase vedú len vyšliapané chodníčky, často končiace uprostred lesa.

Postupne zdolávame veľmi prudké stúpanie, približne po dvoch hodinách chôdze definitívne strácame vyšliapaný chodník, pokračujeme ďalej roklinou, miestami musíme liezť pre prudký svah a ťažké batohy po štyroch. Energia spotrebovaná pri celodennom výstupe sa nám vráti v podobe nádherného pohľadu na okolité vrcholky hôr. Schádzame do údolia v kraji Tropojë na druhej strane hrebeňa.

Naším ďalším cieľom je zdolať najvyšší vrchol Albánska 2 694 metrov vysokú Jezercu. V osade Rrogami si najímame "horského vodcu" 13 ročného chlapca. Naše obavy o rýchlosti jeho chôdze spoľahlivo zaženú prvé minúty výstupu, aj napriek svojmu nízkemu veku je výrazne rýchlejší ako my, a každú chvíľu nás čaká.

Terén je náročný, rozhodne nič pre neskúsených ľudí s horskou turistikou, pevná a kvalitná obuv je nutnosť. Pri výstupe niekoľko krát prechádzame cez kamenné polia, zvýšená opatrnosť je nevyhnutná. Po náročnom šesť hodinovom výstupe stojíme na vrchole. Pred nami sa rozprestiera dramatická krajina s údoliami, skalami, horami.

Údolie rieky Valbonë

Nasledujúci deň sa z Rrogami vydávame dole do údolia po vyschnutom koryte rieky. Približne po troch hodinách chôdze do osady vchádzame do dediny Valbonë. Už z diaľky vidno polorozpadnuté torzo bývalého hotela, zničeného v občianskej vojne v druhej polovici 90. rokoch. Okolité domy na tom nie sú o moc lepšie. Opravená je iba dolná časť dediny, horná časť je zanechaná napospas osudu a času. Dedina na nás dojem príliš neurobila, zato nasledujúci úsek cesty áno.

Pokračujeme ďalej dolu údolím pozdĺž rieky. Naskytujú sa nám pohľady na nádherné strmé rokliny, vodopády a divo tečúcu priezračnú vodu. Príjemná scenéria zostáva až do dediny Dragobië, kde nás upúta polorozpadnutý visutý most. Vyzerá, že každú chvíľu spadne, to však neprekáža miestnym deťom, ktoré sa na ňom prechádzajú z jedného brehu na druhý.

Tropojë - kraj riek a jazier

Administratívnym centrom kraja je malé podhorské mesto Bajram Curi. Miestna architektúra je ideálnou ukážkou Albánskeho socialistického realizmus. Pokiaľ však nepatríte medzi obdivovateľov strohých panelákov a priemyselných budov, môžete si pozrieť miestnu mešitu a námestie so sochou Bajram Curriho, národného hrdinu - bojovníka za nezávislosť Albánska spod tureckej nadvlády.

Po jednej z mála asfaltových ciest v severovýchodnom Albánsku sa presúvame k brehu jazera Komanido. Nasledujúce ráno nás čakalo skoré vstávanie. O siedmej hodine štartoval náš trajekt, ktorý nás dopravil približne 40 kilometrov na juhovýchod. Táto plavba je považovaná za jednu z najkrajších na svete.

Z brehov jazera sa dramaticky dvíhajú útesy a prudké svahy, miestami sa zdá, že celkom obkolesia loď a v tom sa v jednej zo skál objavuje otvor, ktorým naša loď prepláva ďalej. Občas sa na niektorom zo zarastených svahov objaví vo veľkej výške nad hladinou dom so záhradou. Život tu pre miestnych ľudí nie je jednoduchý.

Dvojhodinovú plavbu si chvíľami spríjemňujeme v lodnom bare. Náš scénicky zážitok sa nekončí vylodením sa v osade Komani, ale pokračuje ešte ďalšie dve hodiny cestou v mikrobuse. Kľukatá horská cesta sa tiahne ponad brehy jazera, jedna serpentína strieda druhú. Po päť hodinovej ceste nás mikrobus vysadí v blízkosti Skanderbergovho námestia v Tirane a tu sa naše putovanie Albánskou prírodou končí.

Praktické rady

Albánskou menou je Leka, v čase našej návštevy (7/2007) bol kurz 1 Euro = 122 Leka. Peniaze sa dajú vo väčších mestách vymeniť v bankách, alebo malých zmenárňach. Prakticky v každom obchode, aj v horských dedinách, akceptujú Euro ako plnohodnotné platidlo s kurzom 1 Euro = 120 Leka.

Pred platením si však treba nechať uviesť cenu v miestnej mene, a až následne ju prepočítať do Euro a platiť. V opačnom prípade majú obchodníci tendenciu cenu v Eurách zvyšovať, niekedy až na dvojnásobok ceny v Lekoch. Pri platení za akékoľvek služby platí pravidlo, že na cene sa treba dohodnúť vždy dopredu a netreba sa báť zmlúvania.

V ČR, alebo na Slovensku je v špecializovaných obchodoch k dispozícii automapa krajiny s mierkou 1:500 000. Táto mapa je na turistiku prakticky nepoužiteľná. Na turistiku sú vhodné staré ruské mapy zo 70. rokov minulého storočia v mierke 1:50 000. Jediný spôsob ako ich zohnať je nájsť ich na internete. Pri ich používaní však treba počítať s ich nepresnosťou. V niektorých prípadoch boli do mapy zakreslené cesty, ktoré boli len plánované, ale nikdy neboli postavené.

Absolútna väčšina miestnych obyvateľov ovláda iba albánsky jazyk, preto je vhodné so sebou mať aspoň malý slovník pre základnú konverzáciu, napr. zakúpenia potravín. V horských dedinách niektorý miestny ľudia ovládajú obmedzenú základnú slovnú zásobu angličtiny, alebo ruštiny - niekoľko desiatok slov, rozhodne je však jednoduchšia dohoda pomocou albánskeho slovníku.