Mikušovské bradlá

Západné Karpaty tvorí výrazné tektonické pásmo s výskytom pevných, hlavne vápencových nad okolitý terén vyčnievajúcich skalísk - bradiel. Tvoria prirodzene ťažko dostupné miesta, preto boli v minulosti využívané ako sídla, v stredoveku obľúbené hrady.

Pomenovania mnohých z nich vošli do povedomia turistov, ale aj širokej verejnosti. Niektoré sa svojou výnimočnosťou dostali aj pod štátnu ochranu prírody. Takými sú napr. Vršatské bradlá, Červenokamenské bradlo, Lednické bradlo. Len málokto vie, že v ich blízkosti sa nachádzajú aj Mikušovské bradlá. V minulosti zohrali tiež významnú úlohu, dnes nimi vedie od októbra 2009 aj náučný chodník. Ich súčasťou je aj prírodná pamiatka Skalice.

Ten, kto prvýkrát zavíta do tejto oblasti, mieri hneď na z diaľky sa vynímajúce Vršatské bradlá s Babkami a hradným bralom. Naviac, ak táto lokalita je pohodlne dostupná autom. Prítomnosť iste využije aj na výstup na druhý najvyšší vrch Bielych Karpát, Chmeľovú (925 m). Zvyšok času strávi pri občerstvení v horskom hoteli, príp. na chate. Náročnejší voči sebe pokračujú do Červeného Kameňa, prípadne do Lednice, iní smerujú na Moravu.

Málo využívanou možnosťou je vystúpiť na neďaleký Chotúč (795 m) a po zelenej turistickej značke (TZ) pokračovať do obce Pruské k autobusu (v obci je aj vlaková zastávka, trať Trenčianska Teplá - Lednické Rovne je však od februára 2003 mimo prevádzky). Ocitnú sa tak v peknom prostredí Mikušovských bradiel tiahnúcich sa od Chotúča juhovýchodným smerom k doline Váhu. Oddeľujú od seba Podhradskú dolinu s Podhradským potokom od Tovarského potoka v Červenokamenskej doline.

Od autobusovej zastávky v obci Vršatské Podhradie (650 m) je len pár metrov ku križovatke a turistickému smerovníku. Po odbočujúcej ulici pokračuje modrá TZ, chodník má asfaltový povrch až do obce Červený Kameň, takže ho s obľubou využívajú aj cyklisti a tiež vodiči osobných áut si takto skracujú cestu medzi spomenutými obcami. V sedle Chotúč sme za dvadsať minút, naskytá sa nám nádherný pohľad na Červenokamenské bradlo pod nami. Odtiaľto budeme pokračovať vpravo po zelenej TZ.

Doporučujem predtým vystúpiť na vrchol Chotúča. Vstúpime do lesa na lesnú cestu, z ktorej mierne vpravo odbočuje ďalšia menej výrazná lesná cestička. Na vrchol turistický chodník nevedie, ale táto cestička stúpajúca ľavotočivým oblúkom po jeho južnej strane nás naň spoľahlivo dovedie. Najmä ak je vyznačená osobitnými značkami na kmeňoch stromov. Značky majú tvar štvorca oranžovej farby, zrejme iniciatíva miestnych organizátorov pravidelných zimných výstupov. Z časti odlesneného vrcholu a vďaka polomu sú pekné pohľady na Vršatské bradlá a Vršatské hradné bralo.

Z vrcholu Chotúča sa vrátime až na križujúcu lesnú cestu a môžeme po nej pokračovať na juh (turistický chodník ide súbežne pod ňou, čochvíľa sa na ňu napojí). Kvalitnú lesnú cestu môžeme využiť až po skládku dreva, ku ktorej zídeme. Na turistický chodník sa v tomto mieste napája aj náučný chodník (NCH Mikušovské bradlá, informačný panel č. 6). Na konci lesa je ďalší informačný panel (č. 7) a rozsiahle lúky. Chodník nás privedie na skalnatý vrchol Veľké Hradište (525 m, N 49°03,07´, E 18°11,27´). Je tu prístrešok a pomerne široký stôl s lavicami. Pod východným svahom je riedkym borovicovým lesom obklopená Mokrá skala. Spolu s Veľkým Hradišťom bola miestom nerentabilnej ťažby mangánovej rudy. Stopy vidno dodnes: zasypané jamy, kamenné moria, okná. V okolí sú dva panely NCH (č. 4, 5). Pod Mokrou skalou je zastrešená studnička s pitnou vodou.

Z týchto miest je na dohľad Malé Hradište. Vrchol je síce vyšší, ale nie tak rozsiahly ako jeho väčší brat. Preto ten skromný prívlastok a zrejme aj chodník nemá dôvod, aby nás tam vyviedol. Zato nás vedie miestami, kde možno badať zvyšky zemných valov. Ako už názvy obidvoch vrchov naznačujú, v dávnej dobe ich polohu a vlastnosti ľudia využili aj na osídlenie. Schádzame do odlesneného sedla, pričom vpravo míňame predposledný nepomenovaný vrchol Mikušovských bradiel. Posledným je rozľahlá Kalvária (470 m), popod ktorú opúšťame pásmo CHKO Biele Karpaty. Predtým sme mali ešte možnosť zájsť na trochu bokom ležiaci masív a prírodnú pamiatku Skalice, ktorú máme teraz už za chrbtom. Stojí zato obzrieť sa na červenohnedo sfarbené steny skál. Predmetom ochrany sú vápencové bralá s výskytom mangánovej rudy s príslušnými minerálmi (pyroluzit). Informuje o tom aj panel č. 2 NCH na vrchole masívu.

Pokračujeme otvoreným terénom popod vedenie vysokého napätia, neskôr vstúpime opäť do lesa. Lesnou cestou pomaly sa zvažujúcou prídeme až ku koncu murovaného oplotenia parku bývalého kaštieľa v Pruskom, dnes je v ňom odborné učilište. Do centra obce s kostolom je to už len päť minút. V okolí je niekoľko možností sa občerstviť nielen kávou, ale aj penivým mokom a počkať tak na prípadný autobusový spoj.

V závere článku uvádzam turistickú mapu, kde možno popísané bradlá nájsť. Avšak nie všetko v nej zakreslené odpovedá skutočnosti. Farba zelenej TZ je v poriadku, vedie zo sedla Chotúč naznačeným oblúkom lesom, po dosiahnutí jeho hranice však pokračuje po jeho okraji priamo na vrchol Veľkého Hradišťa. Malé Hradište obchádza (nejde na vrchol), ale nie po juhozápadnom, ale severovýchodnom úbočí. V tomto mieste sú aj smerové šípky (nie ako je v mape vyznačené miesto Kalvária) s časovými údajmi Sedlo Chotúč 0:55 h, Pruské (vlak) 1:00 h. Podobne aj nepomenovaný vrchol hneď za M. Hradišťom obchádza po východnom svahu. Vedenie trasy pod kótou 470,2 (Kalvária) a ďalej už odpovedá skutočnosti.

• Mapa: Turistický atlas Slovenska, 1:50 000, VKÚ Harmanec 2005, list 80, 81