Veľmožský dvorec Kostolec-Ducové z obdobia Veľkej Moravy

Kostolec-Ducové v Ducovom, hradisko na Slovensku

Históriu Veľkej Moravy si väčšina z nás spája s veľkými osobnosťami - Svätoplukom, Rastislavom, Pribinom či Koceľom. O bežnom, každodennom živote veľkomoravských kniežat, veľmožov i prostého ľudu, toho však vieme už menej.

Niektoré informácie sme získali zo starých písomností, mnohé poznatky odkryli a nám, bežným smrteľníkom, sprístupnili archeológovia na troch najvýznamnejších lokalitách - v Nitre, Mikulčiciach, a Starom Meste pri Uherskom Hradišti. Drobnými čriepkami do mozaiky o živote našich predkov na konci 1. tisícročia n.l. však prispeli aj menej známe veľkomoravské sídla.

Patrí medzi ne aj veľmožský dvorec z druhej polovice 9. storočia v Ducovom pri Piešťanoch. Keďže sa nachádza na výbežku Považského Inovca, ktorý odnepamäti volajú miestni obyvatelia Kostolec (kóta s nadmorskou výškou 240 m), celkom prirodzene dali tento názov archeológovia aj veľmožskému dvorcu. Ten definitívne rozpoznali až v roku 1972, hoci o zvyškoch starobylého hradiska vedeli už dávno predtým. Plošina skalného ostrohu vypínajúceho sa nad vážskou nivou (prevýšenie 60 m), sa stala útočiskom pravekých ľudí už v staršej dobe kamennej pred vyše 20 tisíc rokmi.

Toto bezpečné miesto si obľúbili ľudia aj neskôr, o čom svedčia bronzové predmety i formy na odlievanie bronzu z rokov 1300 - 1100 pred n.l., ako aj množstvo ďalších artefaktov datovaných na začiatok nášho letopočtu, keď sa táto časť Slovenska stala súčasťou kráľovstva významného kvádskeho kráľa Vannia. Od 6. storočia sa aj v tejto časti Karpatskej kotliny začali usadzovať naši slovanskí predkovia, ktorí si v okolí Piešťan vybudovali viacero hradísk.

Centrom osídlenia v druhej polovici 8. storočia sa tu stalo mohutné nížinné hradisko v Pobedime. V úrodnej nive ho obklopovali viaceré menšie poľnohospodárske a remeselnícke osady. V tomto ranofeudálnom období poverovalo veľkomoravské knieža správou určitých území veľmožov - vladykov, ktorí so svojou vojenskou družinou zabezpečovali správu i ochranu daného regiónu.

Veľmož s jazdeckými bojovníkmi si obyčajne budoval menšie sídlo - dvorec, ktoré bolo opevnené, takže pre elitu vtedajšej spoločnosti predstavovalo relatívne bezpečné útočisko. Z dvorca v Ducovom mal veľmož výhľad na celé spravované územie, o čom sa môžeme presvedčiť i dnes, aj keď okolitá krajina sa dosť podstatne zmenila.

Meno veľmoža nepoznáme, no názov obce Ducové (v stredovekých listinách Ducrew i Ducibrod) je údajne odvodený z koreňa "dux - (duces)" - teda vodca, veľmož, čo naznačuje, že historické povedomie sa v okolí Kostolca udržalo aj potom, keď toto sídlo okolo polovice 10. storočia zaniklo pod tlakom starých Maďarov. Stopy po veľkom požiari svedčia, že koniec veľmožského dvorca bol náhly a definitívny. Treba tiež podotknúť, že Váh v tom čase tiekol tesne na úpätí predhoria Považského Inovca, takže Ducové sa nachádzalo na brehu rieky v mieste, kde bol brod.

Poďme sa teraz pozrieť na skalnú plošinu, ku ktorej sa dá dostať pohodlne po ceste z Ducového - auto odporúčam zaparkovať pri rozprávkovej chalupe so smerovníkom "Kostolec". Mladší a vyšportovanejší sa sem môžu vyšplhať aj po strmom chodníčku od hlavnej cesty Piešťany - Ducové. Kto navštívil rozsiahle veľkomoravské archeologické lokality, napríklad v Mikulčiciach, môže byť sklamaný, veď areál tunajšieho veľmožského dvorca zaberá plochu len okolo 0,7 ha.

Pôvodne mal tvar nepravidelného lichobežníka, bohužiaľ ho trochu narušila ťažba v priľahlom kameňolome. Proti nepriateľom bol chránený mohutnou palisádou z dubových kolov (dĺžka 3 m, priemer 22-24 cm, hmotnosť 120-160 kg), ktoré dávni majstri zapustili meter do skalného podložia. Zo severnej, najľahšie prístupnej strany, bola kolová hradba dlhá asi 90 m zdvojená, pričom jej budovatelia využili praveký hlinený val.

Medzi dvomi radmi kolov bola v tejto časti palisády ubitá hlina, takže tu vznikla vnútorná ochodza. Odhaduje sa, že pri stavbe palisádovej hradby bolo použitých asi 1 700 dubov, ktoré museli doviezť zo vzdialenejšieho okolia, nakoľko v blízkosti vhodné stromy nerástli.

Aby mal návštevník lepšiu predstavu o drevenej pevnosti a nemusel zbytočne púšťať uzdu svojej fantázii, v polovici 70-tych rokov minulého storočia bola podstatná časť palisád zrekonštruovaná, pričom sa tu použilo 350 m³ dubového dreva. Návštevník tu môže zažiť neopakovateľný pocit, keďže na dvorec sa dá vstúpiť otvorom v hradbe, kde bola pôvodná brána (šírka 160 cm), ktorou sem vchádzali naši predkovia, vrátane veľmoža, pred viac než tisíc rokmi.

Veľmožský dvorec bol členený na viacero častí so špecifickými funkciami. V obytnej časti boli odkryté základy viacerých zrubových stavieb. Väčšina mala rozmery 14 × 4,8 m a pozostávala z troch miestností, pričom v jednej z nich stál štvorcový kozub zo štiepaného kameňa. Ďalšia stavba mala vežovitú nadstavbu, ktorá slúžila ako pozorovateľňa. Kolmi odčlenená plocha v západnej časti areálu bez stavieb zrejme slúžila na voľné ustajnenie koní a dobytka.

Z historického hľadiska má veľký význam tá skutočnosť, že v južnej časti veľmožského dvorca archeológovia odkryli zvyšky kostolíka - románskej rotundy s kruhovou loďou a podkovovitou apsidou. Dĺžka celej stavby je viac než 12 m, vnútorný priemer lode je 7,3 m. Kostolík, podľa ktorého dostal zrejme názov celý skalný ostroh - Kostolec, vybudovali naši predkovia z kameňa.

Snáď najpozoruhodnejšie je to, na zvyškoch vnútorných omietok sa našli nástenné maľby, ktoré svedčia o umeleckej výzdobe tejto vzácnej veľkomoravskej sakrálnej pamiatky. Okrem rekonštrukcie základov dvoch obytných stavieb boli zakonzervované aj zvyšky pôvodného muriva rotundy do výšky 40 cm, takže návštevník má celkom dobrú predstavu o vnútornom členení dvorca.

V porovnaní s podobným veľkomoravským dvorcom na Pohansku pri Břeclavi možno konštatovať, že má tie isté základné prvky typické pre feudálne sídla z tejto doby - opevnenie, vežu, obytné stavby a kostol. Líši sa však od neho svojou výšinnou polohou a absenciou výrobných zariadení. Určite každého návštevníka napadne otázka, koľko mohlo žiť na tomto dvorci ľudí.

Na základe veľkosti areálu a príkostolného pohrebiska s rozlohou 22 × 15 m, kde archeológovia odkryli 27 hrobov, je možné usudzovať, že tu žilo asi 12 - 15 stálych obyvateľov. Tunajšia populácia nemala prirodzenú štruktúru, výrazne tu prevládali muži, čo je nakoniec logické, keďže tu sídlila vojenská družina veľmoža. Tiež je zaujímavé zistenie, že výška mužov - bojovníkov, sa vymyká z bežného priemeru vtedajšieho slovanského obyvateľstva.

Ten, komu nebudú stačiť informácie, ktoré sú uvedené v slovenčine a nemčine priamo na paneloch v areáli Kostolca - archeologickej lokalite v prírode, a chcel by vidieť napríklad predmety nájdené na tejto lokalite počas archeologického výskumu, môže navštíviť Balneologické múzeum v Piešťanoch. Tu sa dozvie aj o niektorých zvykoch obyvateľov - napríklad o stravovaní či pohrebných obradoch, ale aj o ďalších bežných aktivitách. Podľa nájdených predmetov vieme napríklad aj to, že družina veľmoža nebrúsila len meče, ale čas si krátila napríklad aj hrou na hudobné nástroje (píšťalu).

Strategicko - vojenský význam veľkomoravského veľmožského dvorca v Ducovom teda zanikol spolu s Veľkomoravským kniežatstvom a len v 15. storočí sa tu na veľmi krátky čas usídlilo husitské vojsko. Povedomie o dôležitej sakrálnej stavbe však pretrval aj v ďalších storočiach. V blízkosti kostolíka obyvatelia z okolia (Ducové, Hubina) naďalej pochovávali svojich mŕtvych až do konca 14. storočia a táto tradícia pokračovala znovu od 16. až do polovice 19. storočia.

Pre tých návštevníkov Kostolca pri Ducovom, ktorí majú radi nielen históriu, ale dokážu sa nadchnúť aj vzácnou flórou a faunou, odporúčam navštíviť veľmožský dvorec v mesiacoch máj - jún, keď tu kvitne najväčšie množstvo zástupcov teplo a suchomilnej kveteny viazanej na karbonátový podklad. Viaceré druhy rastlín, vyskytujúce sa na lokalite Kostolec, patria medzi chránené druhy, resp. vzhľadom na svoju vzácnosť a ohrozenosť boli zaradené do "Červeného zoznamu flóry Slovenska". Milovníkov živočíchov tu určite potešia pestré motýle, napríklad vidlochvosty, ako aj čiperné jašterice zelené.