Hrad Zborov

Ak budete hľadať na Slovensku hrad najväčšmi zarastený pŕhľavou, navštívte Zborov! Ak sa budete chcieť zbaviť reumy, oblečte si pred návštevou tohto hradu krátke nohavice. Návšteva Zborova sa potom pokojne môže zmeniť na krížovú cestu. Zastavení nebude trinásť ako v Novom Zákone, ale len jedno. Bez pohybu. Ani dopredu, ani dozadu. Všade to pŕhli! Poslúchnite preto moju radu: oblečte si dlhé nohavice, obujte si dobré topánky a navštívte jednu z najkrajšie zachovaných slovenských hradných ruín.

Boli časy, keď bol Zborov známy ako Makovica. To sa pravdepodobne viaže k jeho prvému písomne doloženému majiteľovi, ktorým bol Mako de Tarcza. Zborov, či Makovicu, dostal v roku 1241 ako dar od kráľa Bela IV. Hrad bol postavený na mieste starého hradiska na ochranu uhorsko - poľskej cesty. Ešte v polovici 14. storočia neohuroval žiadnou architektonickou vyspelosťou. Šlo o jednoduchú gotickú pevnosť s palácom a štvorbokou vežou v čele opevnenia.

Veci sa však menia a od roku 1364 do roku 1470, keď na hrade fungoval rod Cudarovcov (v roku 1470 vymreli po meči, aj po praslici), tu vybudovali rozlohou impozantné feudálne panstvo. Zabralo prevažnú časť severovýchodného Šariša. Ale až Serédyovci, ktorým hrad patril v rokoch 1548 až 1601, prebudovali gotický hrádok na reprezentačné šľachtické sídlo a mohutnú renesančnú pevnosť s dvoma výškovo diferencovanými prstencami obranného systému. Hoci sa poloha hradu vysoko na severe Slovenska zdá byť trochu "od ruky", Serédyovcov k prebudovaniu hradu viedlo nebezpečenstvo tureckých vpádov.

Ošemetnou záležitosťou sa stal predaj hradu Žigmundovi Rákoczimu v roku 1601. Rákocziovskej famílii sa s čiastočnou úspešnosťou darilo po dve storočia bojovať proti Habsburgom. Všetko začalo asi Jurajom I. Rákoczim (1593 – 1648). Ten sa spojil s Francúzmi a Švédmi proti Habsburgovcom. Ako cenu za mier dostal do dedičnej držby nemalé pozemky v Uhorsku. Juraj II. Rákoczi (1621-1660) mal tiež snahu spojiť sa so Švédmi, v pláne mal však aj spojenectvo s Cromwellovým Anglickom do protihabsburskej koalície. V radoch svojich fanúšikov mal aj pána Jána Ámosa Komenského. Žiaľ, osmanský sultán urobil všetkým škrt cez rozpočet a Juraja II. Rákocziho v boji zabil.

František I. Rákoczi (1645 – 1676) sa zúčastnil Wesselényiho sprisahania proti tradične nenávidenému monarchistickému rodu. Po jeho prezradení ho však cisár Leopold I. omilostil. Že jablko nepadá ďaleko od stromu, platilo aj v našej dávnej minulosti. František II. Rákoczi (1676 – 1735) bol od roku 1700 v priateľskom spojení s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a už v roku 1703 sa postavil do čela protihabsburského povstania. V roku 1704 ovládal celé dnešné Slovensko a väčšiu časť Uhorska. V roku 1707 na sneme uhorskej šľachty boli Habsburgovci zbavení trónu a Rákoczi najbližší rok mohol excelovať. Len jeden rok.

O rok bol porazený v bitke pri Trenčíne. Habsburgovci sa vrátili na trón v roku 1711 a František pôsobil až do roku 1717 v zahraničnom exile, kde aj zomrel. To bolo trochu mimo Zborova. Preň ostáva zaujímavý rok 1684. Vládla na ňom Ilona Zrinská a hrad obliehal cisársky generál Schultz. Na jeseň hrad dobyl a zrúcal. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že jeho práca nebola dôsledná, ako som v úvode uviedol, ruiny sú rozsiahle a dojem z nich je veľmi dobrý. Predaj hradu rodine Rákocziovcov som nazval ošemetnou záležitosťou. Okrem toho, že tento prevod nehnuteľnosti bol neskôr dôvodom jeho zániku, viaže sa k nemu aj zvláštna historka.

Ešte za čias Juraja Rákocziho bol pánom zborovského hradu vtedy už dosť starý Gašpar Serédy. Rytierske vojny, stavovské povstania, alkohol a ženy mu už neprinášali dostatok potešenia do života, tak sa stal vychýreným zberateľom umenia. Veľmi ním prikrášlil svoj hrad, čo zaujalo aj knieža Rákocziho, ktorý Serédymu ponúkol, že hrad kúpi. Serény, vedomý si svojho veku a túžby dožiť život na hrade, ponuku odmietol. Dohadovanie nebralo konca - kraja, až si Serédy vymyslel podmienku. Rákoczi mal zaplatiť 30 000 sedmohradských dukátov vyrazených v jednom roku a na všetkých musel byť jeho obraz. Nádejný kupec odišiel s dlhým nosom.

O rok však čakalo Gašpara nemilé prekvapenie. Do dvora mu s vozom prišiel jeho kamarát Naláczy a doviezol mu celý poklad 30 000 sedmohradských dukátov z jedného roka a každý s obrazom Rákocziho. Podľa povesti po prepočítaní posledného z nich Serédyho porazilo. Splnila sa mu aspoň jedna jeho túžba: zomrel na svojom hrade. Poniže Dlhej Lúky, neďaleko cesty do Bardejovských kúpeľov, stojí renesančný pomník Gašpara Serédyho. Niektorí tvrdia, že to je práve to miesto, kde vypustil dušu na hromade dukátov.

Prístup na hrad je možný z obce Zborov po žltej značke (asi 30 min.), len si treba dať pozor a za mostom cez potok ostro zahnúť doľava. Cesta neskôr pokračuje najskôr poľnou, potom lesnou cestou hore na hrad. Ak neodbočíte, dostanete sa na hrad asi za 15 minút po neznačkovanej ceste, ale za cenu takého prudkého stúpania, že ho zvládnete, len ak pôjdete bez batožiny. Z obce Dlhá Lúka vedie na hrad tiež žltá značka (asi 1 hod.).