Považie: Dubnica nad Váhom, pamiatky a história

Dubnica nad Váhom, dubnické zastavenia - 820 rokov prvej písomnej zmienky

Severovýchodne od sídelného mesta Trenčianskeho kraja leží Dubnica nad Váhom. Viac ako dvadsaťšesťtisícové mesto sa počtom obyvateľov radí na 27. miesto v Slovenskej republike, hoci tento štatút získalo len relatívne nedávno, v roku 1960. Písomná zmienka je však oveľa staršieho letopočtu. V listine z roku 1193 sa spomína Dubnica ako majetok dedične užívaný bratmi Vratslavom a Priskinom.

Pamiatky, ktoré navštívime, sa však vo väčšine spájajú s rodom Ilešháziovcov, ktorí od prelomu 16.-17. storočia celých 250 rokov ovplyvňovali kultúrno-politický a duchovný život Uhorska. Od roku 1600 do roku 1835 vlastnili Trenčiansky hrad, vybudovaním kaštieľa si čoskoro za sídlo zvolili Dubnicu nad Váhom.

Mestu chýba typické námestie, aj keď niektoré plochy sa tak nazývajú. Problém nevyriešila ani masívna paneláková výstavba v období 60.-80. rokov minulého storočia. Naopak, necitlivo jej padli za obeť pôvodné domy v okolí Dubnického potoka. Zachovalo sa ich len pár na Námestí Matice slovenskej. A práve tam začneme.

Čtěte také: Grotta s vyhliadkovou vežou. Nová turistická atrakcia na Považí

Zastavenie prvé. Koncom 60. rokov 18. storočia dal Ján Baptista Ilešházi (1737-1799), jeden z najbohatších zemepánov Trenčianskej stolice a veľký podporovateľ cirkvi a chudobných, postaviť sochu Panny Márie. Na pomerne vysokom volútovom podstavci sa našlo miesto pre erby tohto mecenáša a jeho manželky. Pri stvárňovaní podoby Márie sa kamenársky autor inšpiroval obrazom hlavného oltára miestneho kostola. Mariánsky stĺp bol reštaurovaný v roku 1996.

Na túto historickú časť nadväzuje plocha zelene, ktorá ju oddeľuje od vydláždenej pešej zóny s oddychovými miestami. Spolu s fontánami, lavičkami a priľahlými kaviarničkami plní pre návštevníkov relaxačnú funkciu. Pod touto časťou námestia je zraku ukryté rozsiahle podzemné parkovisko.

Zastavenie druhé. Keby nebol potok prekrytý, jeho vody v smere toku by nás priviedli k súsošiu sv. Jána Nepomuckého. Takto sa podchodom pod hlavnou cestou a popri obchodoch presúvame po Námestí 1. mája až pred Dubnický kaštieľ.

Priamo pred jeho vchodom na malom návrší v zajatí líp je svätec na najvyššom, strednom stĺpe. Po stranách sú sošky dvoch anjelov. Túto podobu dostalo súsošie v roku 1773, avšak pôvodne bolo pravdepodobne priestorovo rozvinuté na všetky svetové strany. Tak ho dal v roku 1727 postaviť Jozef Ilešházi. Podľa spoločných prvkov na podstavcoch sa predpokladá, že mariánsky stĺp a súsošie sú dielom toho istého autora. Pôvodné sochy však vytesal Dávid Ignác Zim.

Do priestoru pred kaštieľom boli z iných častí námestia premiestnené dva objekty. Kamenný pranier, alebo tiež stĺp hanby. K nemu sa železnými obručami pripútal previnilec a bol tak verejne vystavený k fyzickej i duševnej potupe. Druhým objektom je hranolovitý pamätník pripomínajúci vznik spoločnej ČSR.

Pozornému oku neujde, že odtiaľto už je terén o poznanie nižší, končí tu takzvaná terasa. Voľakedy sa až sem zatúlal Váh pri hľadaní svojho konečného koryta. Pri povodniach v minulosti si na to občas spomenul a prišiel sa pozrieť k bývalému brehu. Pamätníci si iste spomenú na mlyn, ktorý tu stával pri potoku, a na jeho stenu s čiarou najvyššej hladiny.

Zastavenie tretie. Aj keď najbližšie je to ku kaštieľu, prednosť dostane ďalšia cirkevná pamiatka, kostol sv. Jakuba. Je za cestou na druhej strane, popri katolíckom dome a fare začína samostatný vstupný portál. Listina ostrihomskej kapituly z roku 1276 je najstarším archívnym dokladom, v ktorom sa spomína pôvodný dubnický kostol.

V 20. rokoch 18. storočia v ňom slúžieval omše farár Ján Baltazár Magin, autor známej Apológie. K radikálnej prestavbe kostola, ktorú financoval župan Jozef Ilešházi, sa pristúpilo v apríli 1754. Hlavný oltár so sochou Madony nadobudol konečnú podobu v roku 1776, teda 20 rokov po ukončení stavby kostola. Následne sa v lodi kostola postavili dva bočné oltáre, oltár sv. Jána Krstiteľa a oltár sv. Antona Paduánskeho.

Pôvodnú podobu kostola narušili dva požiare, v roku 1814 a najmä v roku 1882. Do prvej svetovej vojny bolo všetko opravené a vynovené, v nej však kostol zrekvirovaním pre vojnové účely prišiel o zvony. Posledné väčšie úpravy v interiéri kostola prebiehali v polovici 20. storočia (farebné sklomaľby, vitráže), menšie v poslednom desaťročí.

Zastavenie štvrté až šieste. Vrátime sa ku kaštieľu, z ktorého veže sa počas dňa pár minút pred celou hodinou vinú do okolia príjemné melódie. Renesančný kaštieľ plánovaný ako reprezentačný talianskeho typu s nárožnými vežami a dômyselným systémom opevnenia začal budovať v 40. rokoch 17. storočia Gašpar Ilešházi (1593 - 1648). Stavbu však v pôvodnom rozsahu nedokončil.

V dostavbe pokračoval jeho syn Gabriel, po ňom Juraj. Dobudovalo sa východné krídlo a stavebne sa uzatvoril centrálny dvor kaštieľa. Jurajov adoptívny syn Mikuláš mal tú smolu, že musel po spustošení kaštieľa rákociovskym vojskom pristúpiť k jeho generálnej prestavbe. V roku 1723 kaštieľ ako dedičstvo prevzal Mikulášov syn Jozef Ilešházi (1700 - 1766).

Počas jeho pôsobenia dosiahlo panstvo vrchol rozkvetu. Jeho nasledovníkovi Jánovi Baptistovi zanechal už vynovenú kaštieľsku kaplnku. Posledným majiteľom kaštieľa a zároveň príslušníkom rodu Ilešháziovcov bol Štefan, syn Jána. Podporoval bernolákovcov a bohatá knižnica kaštieľa obsahovala aj stredoveký kódex s textom Kroniky uhorských kráľov, ktorá dostala pomenovanie Dubnická.

Aj keď pôvodne renesančný kaštieľ prešiel barokovou i klasicistickou úpravou, architektonicky patrí medzi významné kaštiele Slovenska. V súčasnosti prebieha rozsiahla rekonštrukcia kaštieľa, zrekonštruované priestory sa postupne otvárajú verejnosti. Na nádvorí sa premietajú filmy, uskutočňujú koncerty. Viac o histórii nielen kaštieľa poskytne Dubnické múzeum, ktoré je v jeho A-krídle.

Dubnica bad Váhom, turistická mapa

Záhradu pri kaštieli pretvoril Jozef Ilešházi na francúzsky park s jazierkom medzi dvoma alejami. Postupne park doplnil o oranžériu (citrusové plody sa vyvážali až do Bratislavy) a zoologickú záhradu. Posledný z rodu Ilešháziovcov Štefan II. išiel s módou a parku dal podľa anglického vzoru prírodno-krajinársky vzhľad. Rozšíril ho o skleník na pestovanie ananásov a bažantnicu. Pred smrťou ho v roku 1835 predal viedenskému bankárovi Jurajovi Sinovi, po ňom ho zdedila dcéra Šimona Sinu, Ifigénia.

Park dostal romantický nádych, pribudol čínsky altánok. Od roku 1942 je park chránenou pamiatkou vo vlastníctve mesta. Na ploche viac ako 49 tisíc m2 rastie viacero drevín, napr. lipa malolistá (Tilia cordata) a veľkolistá (T. platyphylla), platan javorolistý (Platanus acerifolia), magnólia opadavá (Magnolia obovata), dub letný (Qercus robur), duglaska tisolistá (Pseudotsunga menziesiii), buk lesný (Fagus sylvatica), hrab obyčajný (Carpinus betulus), cyprištek hrachonosný (Chamaecyparis pisifera Squarossa), tis obyčajný (Taxus baccata), jaseň štíhly (Fraxinus excwlsior), pagaštan konský (Aesculus hippocastanum). Dnes park nesie meno známeho dubnického dejateľa J. B. Magina.

Ako súčasť francúzskeho parku bola vybudovaná umelá jaskyňa (grotta) s vyhliadkovou vežou. Takmer z hromady kamenia sa ju mestu podarilo v roku 2010 zrekonštruovať do pôvodnej podoby. V jej útrobách sú ukryté kľukaté tmavé chodby vo forme bludiska. Každá z nich vedie do inej miestnosti osembokej veže. Z veže je pekný pohľad do údolia Váhu a na vrcholky Bielych Karpát, z ktorých Stavba sa okamžite stala ojedinelou turistickou zaujímavosťou Trenčianskeho regiónu.

Na konci parku stojí bývalý záhradnícky dom, postupne prestavaný na hotel Astória, dnes Chateau Mignon.

Zastavenie siedme, v meste posledné. Na okraji mesta za priemyselnou zónou (bývalé ZŤS) na svahu výbežku Strážovských vrchov stojí kalvária. Jej výstavbu financoval v roku 1770 opäť Ján Ilešházi. K trom krížom a kostolíku na pahorku vedie od úvodnej kaplnky striedavo 14 zastavení krížovej cesty.

Zastavenia v okolí. Po severozápadnom okraji mesta vinú sa takmer súbežne dopravné tepny: dvojkoľajná železnica, diaľnica, Nosický kanál a rieka Váh. V tesnom susedstve diaľnice, čiastočne už aj v katastrálnom území obce Borčice, je chránené vtáčie územie Dubnické štrkovisko s plochou 40,77 ha. Tento štatút dostalo v roku 2009 za účelom zachovania biotopov rybára riečneho (Sterna hirundo), ktorého populácia tu vtedy dosiahla 287 hniezdiacich párov.

Tento počet predstavuje historicky najväčšiu kolóniu tohto druhu na Slovensku (30 % z celkového počtu). V kontraste s bielym telom vyniká čierny vrch hlavy doplnený oranžovočerveným zobákom s čiernym koncom a červené nohy. Ako hniezdo im slúžia plytké jamky v piesku alebo štrku. Na vajciach sedia obidvaja partneri.

Zaujímavé je sledovať ich pri love drobných rýb plávajúcich tesne pod hladinou. Trepotavé vznášanie sa nad hladinou sa zrazu zmení na strmhlavý let do vody. Okrem nich na území hniezdia čajky smejivé (Larus ridibundus), žltonohé (L. michahellis), čiernohlavé (L. melanocephalus) a sivé (L. canus), chavkoše nočné (Nycticorax nycticorax) a desiatky iných druhov. Celkom bolo na území zaevidovaných 169 vtáčích druhov, z nich 62 tu aj hniezdi.

Presuňme sa na druhú stranu Váhu, mimo mesta. Aeroklub Dubnica tu pri obci Slávnica prevádzkuje letisko. Okrem vlastnej činnosti ponúka návštevníkom vyhliadkové lety po okolí a tandemové zoskoky padákom. Na výstavnej ploche je niekoľko historických strojov, ako sú Mig-15, Li-2, Il-14 (Avia), najnovšie TU-134A (premiestnený z Piešťan). V areáli je k dispozícii reštaurácia Pilot bar, jedlá sú na vynikajúcej úrovni a prostredie príjemné.

Na dohľad od letiska ako osamelý vojak v poli stojí kostolík. Je jediným objektom s priľahlým malým cintorínom, ktorý tu zostal po zániku obce Pominovec. Ľudia neustále sužovaní vodami Váhu sa presťahovali na úpätie Bielych Karpát do novozaloženej obce Sedmerovec.

Kostolík pochádza z pol. 12. storočia, a preto sa radí do skupiny najstarších kostolíkov na Slovensku (ako je napr. kostolík sv. Michala Archanjela v Dražovciach pri Nitre). Je postavený z lomového kameňa a zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Od roku 1965 kultúrna pamiatka. Ožíva každoročne v poslednú augustovú nedeľu, kedy k nemu prúdia cykloturisti zo širokého okolia (aj z Moravy), aby si po omši dali požehnať svoje dvojkolesové tátoše.

Viac o bohatej histórii Dubnice nad Váhom a okolí sa možno dozvedieť na 464 stranách monografie, ktorú vydalo mesto ešte v roku 2010 pri príležitosti 50. výročia priznania štatútu mesta. Na záver niečo pre filatelistov. K 820. výročiu prvej písomnej zmienky bola dňa 30.8.2013 použitá špeciálna pečiatka s týmto dátumom.

Další související články: