Bratislavský hrad

Hrad, ktorý má veľa spoločného s bájnym vtákom Fénixom. Padol popolom a znova z neho povstal. Hrad, pri ktorom sa uvažovalo o jeho úplnom zničení v 30. rokoch 20. storočia. Hrad, ktorý ako hrad väčšina bratislavčanov ani nevníma. Hrad, ktorý sa opakovane zapisoval do histórie. Hrad, ktorého význam a históriu málokto oceňuje. Taký asi je Bratislavský hrad.

S Bratislavským hradom to začalo ísť z kopca 30. mája 1811. Slúžil ako ubytovňa pre vojakov – valónskych pešiakov - a ľahol popolom spolu s priľahlým Podhradím. Na rozdiel od roku 1797, kedy horelo na hrade vo veľkom po prvý krát, tentokrát to bol dôkladný požiar. Z hradu ostala zrúcanina a čo sa z neho dalo použiť poslúžilo ako väzenie a popravisko. 24. mája 1849 tu popravili bratislavského podžupana Juraja Petócza, 10. júna 1918 príslušníkov 72. pešieho pluku vojenskej posádky v Bratislave, Martina Jurzu a Jána Škapíka.

Už dva roky po poprave prišiel Janko Alexy s návrhom hrad opraviť. V roku 1926 vydalo Ministerstvo školstva memorandum, ktoré malo hrad zachrániť. Na konci 30. rokov 20. storočia to isté ministerstvo rozhodlo o zbúraní hradu a výstavbe budovy Krajinského úradu. Vojna urobila svoje. Demolácia, ani výstavba sa nezačali. V roku 1942 vypísali medzinárodnú súťaž zameranú na vybudovanie univerzitného mestečka na Hradnom vrchu. Víťazný projekt talianov La Padulovcov opäť počítal so zbúraním hradu. Našťastie koniec vojny opäť urobil svoje. Plány ostali na papieri a hrad chátral ďalej.

Roky 50. oživili myšlienky na záchranu aj na búranie. Kuriózne pôsobí rozhodnutie, ktorým v roku 1953 hrad pridelili SĽUK-u pod podmienkou, že tento do konca roka hrad zrekonštruuje. SĽUK mal šťastie, nezmyselný príkaz bol zrušený a ako sídlo mu pridelili kaštieľ v Rusovciach. V roku 1958 sa rekonštrukcia naozaj rozbehla. Napriek tomu, že súdruh prezident Antonín Novotný, ktorý mal mať Slovákov tak rád ako hrdzavý drát v oku, sa proti rekonštrukcii ostro postavil. Naši predkovia snahou o záchranu vraj prejavili prílišnú mieru nacionalizmu. Hrad, ktorého písané dejiny začínajú v roku 907 bol zachránený.

Bellum pessimum fuit apud Brezalauspurc – Veľmi nešťastná bitka pri Bratislave – myslí sa tým viac hrad, ako mesto, začala 4. júla 907 a stretli sa v nej starí Maďari s vojskom bavorského vojvodu Luitpolda. Tak je to zachytené v Salzburských análoch nájdených v roku 1921. Zaujímavé je, že niektorí historici ešte dnes s touto bitkou spájajú zánik Veľkej Moravy. Napriek tomu, že z iných prameňov vyplýva, že niekedy medzi rokmi 902 až 904 prebehla iná bitka, na neznámom mieste, pri ktorej zahynul Mojmír II. s ďalšími významnými veľmožmi. A práve táto udalosť mala znamenať koniec tak oslavovanej Veľkomoravskej ríše.

Dôležité je, že Maďari bitku vyhrali a o pár sto rokov neskôr mohol pán Jakubisko nakrútiť Tisícročnú včelu, aby nám dokázal, že ani tísícročná maďarská poroba neudusila slovenského ducha. V súvislosti s iným obliehaním Bratislavského hradu je zaujímavý príbeh o prvom použití vojenského potápača na našom území. V roku 1052 Henrich III. osem týždňov márne obliehal hrad aj mesto. Za mier sa mal zasadiť aj pápež Lev IX., ale veci vyriešil náš "žabí muž". Akýsi Zothmund v noci preplával k cisárskym lodiam, navŕtal ich a potopil.

K dnešnej podobe sa hrad priblížil po prestavbe začatej v roku 1427. Za kráľa Žigmunda Luxemburského k pôvodne obdĺžnikovej pevnosti pripojili zvyšok opevnenia starej obytnej veže a vybudovali mohutný dvojposchodový palác v neskorogotickom duchu. K opevneniu pribudli bašty a vstupná brána známa ako Žigmundova. Štvoruholníkový pôdorys s ústredným nádvorím je výsledkom stavebnej činnosti v období renesancie a ranného baroka. Taliani sa postarali o prestavbu vďaka, ktorej vzniklo sídlo hodné korunovačných slávností uhorských kráľov.

Z posledných výrazných úprav hradu sa mohli bratislavčania, správnejšie prešpuráci tešili ešte v 18. storočí. Tí, ktorí hrad po prestavbe navštívili sa pokochali pohľadom na rozsiahlu obrazáreň, knižnicu, zbierky vzácnych umeleckých predmetov, reprezentačné schodištia a najmä nový palác tzv. Terezánium. Neskôr zbúrané a ešte neskôr opäť postavené z peňazí daňovníkov Slovenskej republiky, slúžiace voleným zástupcom občanov SR – teda poslancom Národnej rady Slovenskej republiky ako kancelárie a ubytovňa.

90. roky 20. storočia dokázali, že nič staré, nie je zabudnuté. Už prvému prezidentovi samostatnej SR nebol hrad dostačujúcim sídlom a musel sa presťahovať do exkluzívnejšieho paláca v strede mesta. Presne tak ako jeho feudálni predchodcovia. Posledná parková úprava obrala areál hradu o zákutia, ktoré využívali asi všetci dospievajúci bratislavčania k viac či menej intenzívnej výmene intímností. Pribudla však socha sv. Alžbety Uhorskej (Durínskej) v nadživotnej veľkosti s extra nevkusným doplnkom obsahujúcim popis k tejto osobnosti, ktorý pripomína vztýčenú kobru.

Taký je a taký bol Bratislavský hrad. Určite stojí za návštevu a určite stojí za to pozrieť si jeho muzeálnu expozíciu. Pokiaľ sa nemýlim tak vstupné do hradu sa z roka na rok zvyšuje, ale ešte vždy nedosahuje európsky priemer. Vidieť napríklad paleolitickú Venušu z Moravian, fragment lebky neandertálca zo Šale, alebo zlaté šperky z Barce sa oplatí.