Nízke Tatry a Cesta SNP - trasa v smere Devín - Nová Sedlica

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (7)

Streda 12. august 2015 (Chopok - Čertovica - Ramža)

Ani netuším, ako noc ubehla. Zobúdzam sa až ráno na budík. Doma v pohodlnej posteli by som sa nevyspal lepšie ako na tomto luxusnom tatranskom trávniku. Batolím sa von zo stanu. Je krátko pred východom Slnka. Pobalím stan a veci, nech ma tu dakto nepristihne.

Vychádza slnko spoza Ďumbiera. Sledujem toto úchvatné divadlo - zrod nového dňa je vždy povznášajúci, v horách zvlášť. Neraňajkujem, najem sa pohodlne na chate MRŠ. Vydláždeným žulovým chodníkom zbieham do Demänovského sedla, následne stúpam do sedla Krúpového.

Tu robím prestávku - ranné svetlo je perfektné a foteniu okolitých scenérií neviem odolať. Spoločnosť mi robia tri svište sediace na skale opodiaľ. Dovolia mi priblížiť sa k nim, takže mám možnosť si ich zvečniť. Jedna z výhod, že je človek ráno v horách úplne sám - má možnosť dôverne spoznať ich domácich obyvateľov.

Čtěte také: Předchozí část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (6)

Na Ďumbier sa mi nechce. Jednak som už hladný a teším sa na raňajky, jednak som bol na tomto kopci veľakrát, naposledy dva mesiace naspäť. Mierim dolu traverzovým chodníkom na Štefáničku. Odrazu ma ktosi potľapká po pleci. Obzriem sa a kamarát Peťo Bilík, bežec a stovkár v jednom. S rodinou dovolenkuje na chate, nuž vybehol privítať východ slnka na Ďumbier. Spolu ideme na chatu a debatujeme. Dlho sme sa nevideli.

Na chate zrovna vkĺznem do jedálne za stôl. Žiaľ raňajky si objednať nemôžem - majú pripravené iba pre ubytovaných hostí. A nič naviac. Nuž si objednávam aspoň kávičku a raňajkujem z vlastných zásob. Nič to, aspoň mi odbudne dačo z batoha.

Za pol hodinku prichádza Marián. Nevrlý a uhundraný. Na Kamienke sa ani zamak nevyspal - celú noc tam údajne dakto buntošil, vďaka čomu oka nezažmúril. Poznám Mariána už nejaký ten rok a čo sa týka spánku, toto tvrdí takmer vždy. Avšak nevyzerá trikrát čerstvo, tak mu radšej ani nevravím, ako som spal ja. Načo provokovať. Dominika zostala na Kamienke - ďalej pôjde kľudnejším tempom - cieľ má v Levoči.

Po raňajkách je najvyšší čas vyraziť na cestu. Plán dnešnej etapy je v sedle Priehyba. Najprv nás čaká Králička na rozohriatie. Míňame vrchol Malého Gápľa - je bokom chodníka. Nad Kumštovým sedlom stretáme dvoch Nemcov z Chemnitzu (kedysi to býval Karl Marx Stadt). Pohovoríme o horách a povysvetľujem im, čo navôkol vidia. Trekujú pohodovo z Telgártu a sú unesení z divokej východnej časti nízkotatranského hrebeňa. A nemyslia to vôbec ironicky. Akurát sa obávajú medveďov.

Nasledujúci úsek po Lajštroch patrí k k najkrajším častiam Nízkych Tatier. Zelené oblé kopce sú posiate všemožnými mozaikami kosodreviny. V pozadí im dominuje rozložitý masív Ďumbiera. Posledné krátke stúpanie je na Lajštroch. Kopec poskytuje pekné výhľady na celé Vysoké i Západné Tatry. Nasleduje klesanie na Čertovicu, v poslednom úseku strmo popri zjazdovke. Kolená dostávajú pekne po papuli, našťastie to máme rýchlo za sebou.

Cez sedlo Čertovica vedie hlavná cesta spájajúca Brezno s Liptovským Hrádkom. Je tu viacero ubytovacích zariadení, možno sa tu i najesť. Potraviny tu však nenakúpite. Čas máme dobrý, nuž sadáme do reštaurácie. Objednáme si kávu, pivo a niečo malé pod zub. A potom nasledujú moje obvyklé reštauračné rituály - nabiť mobil, fotoaparát, potom sa idem na WC poumývať a skultúrniť.

Vonku na terase sa vyzúvam a uľavujem unaveným nohám od ťažkých bagandží. Aké príjemné je chodiť chvíľu len tak naboso! Prestávka sa nakoniec pretiahne na hodinu a pol. Krátko pred poludním sa dvíhame na ďalšiu cestu. Stúpanie do sedla za Lenivou po zvážnici je iba mierne. V sedle sa chodník láme v ostrom uhle doľava.

Nasledujúce kilometre vedú prevažne krajinou zdevastovanou polomami a ťažbou. Zamýšľam sa nad tým, ktorá z týchto položiek prispela k devastácii viac. Niet tu veľmi čo fotiť ani obdivovať, tak napredujeme rýchlo. Sme vďační aj za malé fliačiky lesa, ktoré nám aspoň na chvíľu uľavia od páliaceho slnka. O pol druhej prichádzame na Ramžu - zatiaľ tu niet ani nohy.

Počasie však začína štrajkovať. Nielenže sa kompletne zatiahlo, ale dakde pred nami tlmene hrmí. Mraky nad nami sú tehotné dažďom. Asi dve hodiny čakáme, ako sa situácia vyvinie. Čas si zatiaľ krátim počítaním prejdených kilometrov a porovnávam to so vzdialenosťou do cieľa. Zisťujem, že som tesne pred polovicou pochodu - ešte 15 km a budem priamo v polčase. To by po Priehybu mohlo vyjsť.

Okolo pol štvrtej sa situácia lepší, tak sa rozhodujeme vyraziť vpred. Do večera máme ešte 4 hodiny, to by sme do Priehyby stihli prísť ešte za svetla. Pre istotu prezliekam nepremokavé nohavice, v prípade náhlej búrky či prehánky budem pripravený. Asi pol hodinu za Ramžou sa pristavujeme pri studničke a naberáme vodu. V tej chvíli mi trkne - kraťasy! Zostali na útulni!

Keďže sú jediné, ktoré so sebou mám, nedá sa nič robiť - nadávajúc na svoju zábudlivosť vraciame sa späť na Ramžu. To už je dobrých 5 hodín a Priehyba prestáva byť reálna. Ani mne sa už nikam nechce, nuž zostávame.

Útulňa i jej okolie sa plní nocľažníkmi. Prichádza Marián (alias Humík), ktorý putuje z Dukly na Devín. Rozpráva svoje zážitky z východu Slovenska. A prichádza ešte - no hádajte kto. No áno, naša spolupútnička Dominika. Takže nocujeme na útulni zase všetci pohromade. My sa toho húževnatého dievčiska snáď nezbavíme! Samozrejme žartujem, sme radi, že ju zase vidíme. Večer posedíme pri ohni, každý porozpráva svoju porciu zážitkov a potom sa rozlezieme do spacákov.

Zajtra bude hardcore etapa - rád by som došiel až do Telgártu. Po týždni spania vonku sa potrebujem niekde ubytovať, osprchovať a hlavne oprať špinavé veci. A Telgárt je strategický bod, ďalšia civilizácia totiž bude až v Košiciach. Takže teraz je nutné čo najrýchlejšie zaspať!

Štvrtok 13. august 2015 (Ramža - Priehyba - Andrejcová - Kráľova hoľa - Telgárt)

Na drevenej prični útulne sa mi vôbec nespí dobre. Zvykol som si na luxus mäkkej trávy. Ani chrápajúci spolunocľažníci k spánkovej pohode príliš neprispievajú. Nadránom už nespím, pozerám do tmy, aby som ostatných nebudil. Akonáhle udrie piata hodina, vstávam. Dnes musíme vyraziť skoro. Jednak je pred nami veľmi náročná etapa a taktiež chcem čo najviac odšliapať dopoludnia - kvôli možným poobedňajším búrkam.

Ranné balenie je rýchle, už mám presne zaužívanú rutinu. Však dnes zavŕšim práve dva týždne na ceste, takže niektoré úkony robím takmer automaticky. Raňajky odkladáme na neskôr a tradične ako prví z celého osadenstva vyrážame na cestu. Počasie je pod mrakom, slnko nepečie tak neľútostne ako za uplynulé dni.

Napredujeme prevažne zničeným lesom prekonávajúc mierne terénne nerovnosti. Významnejšie stúpanie nás čaká až na Homôlku. Homôlka je pekný a fotogenický kopec zarastený mohutnými trsmi ťažko priechodnej kosodreviny. Turistický chodník ju traverzuje. Na samotnom vrchole som ešte nestál a i tentokrát ju obídeme. No niektorú zimu sa sem iste vypravím. Pod kopcom je pekné lúčnaté sedlo podľa smerovníka zvané Havrania poľana. Tu robíme prestávku a v tráve si rozkladáme raňajky, V mysli si spomeniem na známu pieseň v podaní božského Káju. Podobnosť čisto náhodná!

Posilnení výdatnými raňajkami a kávou sa smelo púšťame ďalej. Dominika s nami plánuje prísť na Andrejcovú, poprípade na Kráľovu hoľu a tam prenocovať. Ďalej plánuje otočiť na Vernár a smerom na Levoču. Marián sa tiež necháva presvedčiť na túto variantu. Takže tu sa naše cesty už definitívne rozídu. Ja musím dnes spať v Telgárte stoj čo stoj.

Šľape sa mi náramne dobre, chytám pravidelné strojové tempo. Možno k nemu prispieva i akási vtieravá melódia, ktorá mi neustále znie v hlave. Vzďaľujem sa parťákom, Marián zostáva s Veronikou. Poľahky zdolávam trávnatú a výhľadovú Zadnú hoľu a v súlade so smerovníkom mierim do sedla Priehyba. Nasledujúca časť hrebeňa sa mi zdá nekonečná. Trmácam sa hrebeňovým pralesom na mnohých miestach poničenom vetrom a ťažbou.

Po hodine stojím na Kolesárovej. Odtiaľto nasleduje prudké klesanie do sedla Priehyba. Jedná sa o vôbec najnižšie miesto hlavného nízkotatranského hrebeňa - sedlo je ešte o 50 m hlbšie ako známa Čertovica. Chodník z Kolesárovej ide bez okolkov priamo dolu - doslova ako po streche. Musím dávať pozor na pošmyknutie. Paličky, ktoré 90 % času iba nosím v ruke, tu nachádzajú vrchovaté uplatnenie.

Konečne som v Priehybe. Parťáci sú v nedohľadne za mnou, tak tu žiadnu prestávku nerobím. Odpočiniem až na Veľkej Vápenici. Rovno sa prehupnem do náprotivného svahu. A ten veru stojí zato. Ako som 400 výškových metrov stratil, tak musím teraz 500 metrov nabrať. Tempo sa značne spomaľuje, ale prakticky bez prestávky, krok za krokom ukrajujem metre na Veľkú Vápenicu, dominantný kopec tejto časti Nízkych Tatier.

Po vyčerpávajúcom lesnom úseku sa konečne blížim k vrcholovým lúkam. V týchto častiach sa sklon chodníka zmierňuje, takže netrvá dlho a som na samotnom vrchole. Skladám batoh, vyzúvam pohorky a zvalím sa do mäkkej trávy. Počasie i teplota tu hore je príjemná. Zatiaľ čo na dolniakoch majú na teplomeroch štyridsiatky, tu to odhadujem na 25 stupňov a k tomu pofukuje príjemný vánok. Takéto chvíle si treba v horách vychutnať - sú totiž za odmenu.

No každá siesta raz skončí, tak i ja neochotne obúvam topánky a zdvíham sa k ďalšiemu pochodu. Polomy, ktoré ma sprevádzali od Čertovice po Priehybu, tu definitívne končia a od Vápenice začína veľmi pekná časť hrebeňa. Z vrcholu klesám do nie príliš hlbokého sedla Priehybka. Odtiaľto vypadá Veľká Vápenica naozaj príťažlivo.

Ďalej pokračujem pohodlným chodníkom po nádherných vrcholových lúkach, lemovaných urastenými smrekmi. Na Andrejcovú prichádzam presne napoludnie. Je tu pekne zrenovovaná turistická útulňa i prameň vody. Útulňa má toho roku svojho gazdu (viem, na Slovensku je to sprofanované slovo), takže sa blýska čistotou, okenice sú vyzdobené muškátmi. Ako dakde na rakúskom vidieku. Pán domáci tu nie je, má prísť až večer. Takže pivko si dať nemôžem.

Som hladný ako vlk, vyťahujem z batoha poživeň a obedujem. Zásoby sa mi veru míňajú, ďalší dobrý dôvod prísť dneska do Telgártu. Na chvíľu sa vyzúvam a močím nohy v ľadovej studničke. Však sa aj nazýva Zimný prameň, voda je tu "zimná" i v tej najväčšej horúčave. Masáž nôh je ale neskutočne slastná.

I napriek dlhej prestávke ma kamaráti nedobehli. Zrejme už idú na pohodu s menej ambicióznym cieľom dnešnej etapy. Posilnený a osviežený stúpam na nevýrazný kopec Andrejcová. Ak by som mal vybrať najkrajšie miesto východnej časti Nízkych Tatier, tak by to isto bolo tu. Parádne lúčne úseky porastené trsmi borievok, tisov a kosodreviny lemujú po okrajoch tmavé smrečiny. Pomedzi to rastie veľa čučoriedok.

Zdvihnem hlavu hore a vidím dominantný masív Kráľovej hole, poslednú strážnu hradbu nízkotatranského hrebeňa. Vrásky na tvári mi spôsobuje akurát od chrbta sa blížiaca mrákava. Predo mnou je zatiaľ modré azúro, tak dúfam, že prípadnej búrke utečiem. Čaká ma poctivých 300 výškových metrov na Bartkovú, prvý vrchol v kráľovohoľskom masíve. Síl mám ešte nadostač, batoh takmer vyjedený, tak to ide pomerne hladko.

Z kamenistého vrcholu môžem pohľadom zbilancovať prejdenú trasu. Avšak tmavé mračná ma poháňajú ďalej. Je tomu už 10 rokov, čo som s partiou kamarátov uviazol v búrke pod Orlovou a veru si podobný zážitok nemienim zopakovať. Cez plytké sedielka prechádzam cez Orlovú a Strednú hoľu. Už iba záverečné stúpanie a som pri vysielači. Hranatá a škaredá budova vysielača skrýva i malú núdzovú miestnosť pre turistov. Dojedám posledné zásoby stravy a píšem správu parťákom. Snažím sa telefonicky zistiť možnosť ubytovania v Telgárte. Všade majú plno, nuž zatiaľ netuším, kde budem nocovať.

Okolo štvrtej začínam zostupovať. V zapadajúcom slnku sa krásne vykresľuje bralnatý vrchol Kráľovej skaly. Míňam prameň Zubrovice, potom nasleduje nekonečný zostup popri elektrickom vedení zásobujúcom vysielač. Posledný úsek v lese komplikujú popadané stromy, ale to už som skoro v Telgárte. Tisíc výškových metrov nadol je za mnou - kolená zocelené dvojtýždňovým putovaním to prechádzajú povzneseným mlčaním.

Mierim do miestnej pizzerie a skúmam možnosť večere aj ubytovania. Večera nie je problém, dávam si slepačí vývar, kurča s ryžou a broskyňovým kompótom. Po niekoľkých dňoch suchej stravy normálne jedlo chutí dvojnásobne. Ťažšie je to s ubytovaním. Pani v pizzerii obvoláva niekoľko miestnych privátov. Všetci však majú plno. Navrhuje mi ubytovanie u známej v Šumiaci, to je ale trošku z ruky. Nakoniec sa jej darí predsa len zohnať mi nocľah v apartmáne u jedného manželského páru. Párik tvoria dvaja ultratrailoví bežci a rozhodne im nevadí treker ubytovaný vo vedľajšej miestnosti. Som im vďačný. Večer pokecáme o turistike i behaní.

Musím urobiť veľké pranie - periem všetky prepotené a špinavé veci a rozvešiavam ich po celej izbe. Horúca sprcha má na mňa blahodarné účinky. Som unavený ako mača. Luxusná mäkká posteľ mi túto noc bude vravieť pane! Dnes mám v nohách 37 km a takmer 2 000 výškových metrov. Na ceste som presne dva týždne a práve som sa prehupol do druhej polovice putovania. Za sebou mám najnáročnejšie pohoria stredného Slovenska a pred sebou ľudoprázdne Volovské vrchy. Ak všetko pôjde hladko, za štyri dni som v Košiciach. K spánku sa nemusím vôbec presviedčať - zaspávam okamžite po zaľahnutí.

Piatok 14. august 2015 (Telgárt - Dobšinský kopec - pod Stromišom)

Ráno sa budím odpočinutý a svieži. Po únavných a náročných etapách ma dnes čaká viac-menej oddychový deň, dačo cez 30 km so znesiteľným prevýšením. Okolo siedmej som kompletne zbalený a pripravený vyraziť na cestu. Bežecký párik odišiel už krátko po štvrtej. Vraciam kľúče od domu pani domácej bývajúcej o ulicu ďalej a mierim do miestnych potravín.

Oproti mne kráča párik turistov s veľkými batohmi. Marián a Dominika to včera nakoniec dotiahli až na Kráľovu hoľu a prenocovali v núdzovej bivakovacej miestnosti vysielača. Mariánovi končí dovolenka, z Telgártu cestuje domov. Dominika má naplánovanú cestu do Levoče, ale jej trasa už nie je kompatibilná s mojou - mojím najbližším cieľom sú totiž Košice.

Nakupujem v miestnej Jednote, klasický obchod s pultovým predajom a dlhou šórou ranných zákazníkov. Nemám sa však kam ponáhľať a jedlo až po Košice beztak nikde nenakúpim. Plním teda batoh potravinami na ďalšie 4 dni a lúčim sa s mojimi spolubojovníkmi. Potiahli ma za polovicu trasy, ďalšie dva týždne to bude iba na mne.

Tesne za Telgártom stretám dve sympatické dievčence - Majku a Marcelku. Šliapu z Dukly na Devín a nocovali taktiež niekde v Telgárte. Stretnutia SNP-čkárov na trase sú vždy veľmi srdečné a ani toto nie je výnimkou. Už sa navzájom spoľahlivo rozpoznávame podľa vizáže ako aj podľa veľkých batohov i opálených a ošľahaných tvárí. Samozrejmosťou je výmena skúseností, predovšetkým o možnostiach ubytovania, bivakovania a zdrojoch vody po ceste. Poprajem im veľa zdaru na hrebeni Nízkych Tatier, Po asfaltke I/66 pohodlne kráčam do sedla Besník. Tesne pod sedlom míňam prameň Hrona s pekne upraveným altánkom.

V samotnom sedle odbočujem doprava na spevnenú šotolinovú cestu. Spod lesa mám panoramatický výhľad na malebný Besník i monumentálnu Kráľovu hoľu. Na moment sa pristavujem pri Ježiškovi a pohodlnou cestou prichádzam na chatu Rita na Čuntave. Chata neposkytuje občerstvovacie služby turistom. Napokon tých turistov tadiaľto ani príliš nechodí.

Predo mnou je úsek trasy prechádzajúci južnou časťou Slovenského raja. Smrekové lesy popretkávané peknými zelenými lúkami lahodia oku i objektívu fotoaparátu. Zastavujem sa až pri studničke pod Gápľom. Vedľa je pekný altánok, tak obedujem. V studničke následne chladím rozhorúčenú hlavu i unavené nohy. Na sedlo Dobšinský kopec (nepýtajte sa ma, prečo sa sedlo volá kopec) to už mám kúsok.

Sparná horúčava vrcholí, dusno veští búrku. Na lúčnom hrebeni nad Dedinkami skutočne začína pršať a náhle prihrmí i spomínaná búrka. Otvorený terén za týchto podmienok neriskujem a zbieham kúsok nižšie do bukového lesa. Vyberám si hustý strom ako úkryt. Však táto taktika sa mi osvedčila už v Bielych Karpatoch, tak prečo ju nezopakovať? Dážď i búrka trvajú zo dve hodiny. Môj bukový dáždnik je však spoľahlivý - zostávam takmer v suchu. Po daždi sa vyčasilo, ale dusno zostáva stále rovnaké. Prekonávam niekoľko nevýrazných sedielok - najprv Kruhovú a potom Dobšinský vrch (zase ten podivný názov sedla). Na vrchol Ostrej sa i spotím - však nenadarmo nesie tento názov.

Nenápadne sa posúvam na začiatok rozložitých Volovských vrchov. Poznávam ich spoľahlivo - podľa rozsiahlych holín, ktoré tu zostali po vyťažených polomoch. Nekonečne sa krútiacou zvážnicou sa po hodine šliapania dostávam k rázcestiu pod Stromišom. Sú tu naskladané obrovské haldy vyťaženej guľatiny.

Toto miesto dôverne poznám. Kúsok bokom od chodníka je poľovnícka chatka s malou krytou terasou pred dverami. A predovšetkým je tu prameň vody. Ideálne miesto na nocľah. Ani nerozbaľujem stan, ustielam si priamo pred dverami. Využívam pramenitú vodu a pácham dôkladnú celotelovú očistu. Po kúpeli sa cítim ako znovuzrodený. Niet nadto ľahnúť do spacáku čistý ako mimino. Varím večeru a sledujem červené farby zapadajúceho slnka. Moje biorytmy sú už dokonale zosúladené so striedaním dňa a noci, takže po zotmení takmer okamžite zaspávam.

• Pokračování článku

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…