Slovenská Cesta SNP - Devín - Dukla + prechod smer Sedlica

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (6)

Pondelok 10. august 2015 (Kráľova Studňa - Krížna - Donovaly - Hiadeľské sedlo)

Ráno vstávame skoro, ešte pred východom slnka. Čím skôr vyrazíme na cestu, tým dlhšie budeme šliapať v znesiteľnej rannej teplote. Navyše sa mi na úzkej prični nespalo príliš dobre. Ďaleko pohodlnejšie je to v stane na mäkkej tráve. Po zvyčajných ranných úkonoch sledujem zrod nového dňa spoza hrebeňa Krížnej. Povznášajúci pocit, ktorý vás nabije na celý deň.

Nie je potreba baliť stan, tak sme ráno rýchlejší. Po ceste sa zastavujeme pri prameni na Kráľovej studni a naberáme plnú zásobu vody. Až po Donovaly už totiž žiadna nebude. Výstup na Krížnu je pozvoľný a pohodlný. Ranné svetlo nás núti k častým prestávkam na fotenie. Vidíme celé Kremnické vrchy, ktoré sme prešli uplynulý deň. Horský hotel pod nami sa ešte neprebral k životu.

Na vrchole Krížnej zhadzujeme batohy a kocháme sa okolitými horstvami. Ladné krivky Krížnej a Ostredka sa nikdy neomrzia. Pohovoríme s bačom, ktorý už zavčas rána vyhnal ovečky na hrebeň a z vrcholu ich sleduje v náprotivnom žľabe ako z vojenskej pozorovateľne. Starý horal spálený slnkom a zvráskavený životom. Od pohľadu vyzerá ako riadny dobráčisko. Rozpráva nám o svojom neľahkom živote i o tom, ako pasenie zavesí na klinec a bude si užívať dôchodok. V duchu zapochybujem, či by dokázal žiť bez tej driny a čerstvého vzduchu.

Čtěte také: Předchozí část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (5)

Po príjemnom rozhovore pokračujeme ďalej, schádzame z Krížnej do Rybovského sedla. Nasledujúci úsek patrí k fyzicky aj psychicky najnáročnejším častiam celej SNP-čky. Chodník vedie niekoľko hodín po lese a presne kopíruje profil hrebeňa, Strmo a nekompromisne sa šplhá na vrchol každého väčšieho či menšieho kopca aby zase mohol prudko padnúť do hlbokého sedla.

Tunajšiemu značkárovi pojem traverz zrejme veľa nehovoril. Obzvlášť hlboké zostupy a následne i výšľapy sú v prípade Prašnického sedla a sedla Veľký Šturec. Cez posledne menovaný vedie pôvodná historická cesta spájajúca Pohronie s Liptovom. Pre motorizovanú dopravu je už dávno uzavretá (i keď stále zjazdná), zato pre cyklistov je toto sedlo výzvou i zážitkom.

Fotogalerie

Zobrazit fotogalerii

My sa tu občerstvujeme a po krátkej prestávke pokračujeme strmo hore. Pred nami je masív Motyčskej hole a potom samotný Zvolen. Nie mesto, ale hôlnatý kopec čnejúci tesne nad Donovalmi. Dominiku začína kulminujúca horúčava zmáhať, Strácame ju z dohľadu a sami totálne prepotení vystupujeme na vrchol Motyčskej hole. Po dlhých hodinách konečne pekné výhľady.

Teplota s tieni presahuje i tu hore 30 stupňov, koľko je na priamom slnku si netrúfam odhadnúť. Pokúšame sa telefonicky kontaktovať našu parťáčku, ale bezúspešne. Po pol hodine čakania sa rozhodneme ísť jej naproti, tak sa vraciame bez batohov kúsok spať. Zanedlho Dominiku stretáme, s únavou i páľavou bojuje statočne. Na Donovaly to už nie je ďaleko, ešte absolvujeme strmý ale nie príliš dlhý výšľap na Zvolen a už to máme len z kopca. Vrhneme pohľad na masív Prašivej- ten nás našťastie čaká až zajtra. Ešte strmý a dlhý zostup a sme na Donovaloch. Konečne!

Tu nás čaká milé a príjemné stretnutie. Prišli nás sem podporiť Ivetka s Lenkou, naše kamarátky a zanietené turistky. Sadáme na terasu reštaurácie, dávame výdatný obed. Zlatistý mok taktiež nesmie chýbať. Rozprávanie zážitkov nemá konca-kraja. Ivka nám prináša sladkosti na cestu - milé od nej.

Vrásky na čele mi robia akurát moje pohorky. Praskliny sa za posledný týždeň riadne zväčšili, až v nich vykukuje biela vnútorná výstelka. Nemám poňatia, ako dlho ešte vydržia. Prežijú ešte Nízke Tatry? A keď zvládnu i Volovské vrchy, čo ešte celá východná časť Slovenska? No radšej nemyslím na možné dôsledky. Zatiaľ húževnato držia pohromade, tak môžem napredovať ďalej - dúfajúc, že to so mnou dobojujú až do cieľa cesty.

Na Donovaloch je jediná možnosť nákupu ďalších zásob. Než nám zavrú jediné miestne potraviny, nakupujeme proviant na najbližšie 4 dni a vrchovato plníme batohy. Najbližší nákup bude možný až v Telgárte. Dominika pod ťarchou horúčav mení svoje plány. Denné porcie kilometrov, prevýšenia a stupňov Celzia ju takmer udolali, preto sa rozhoduje zostať na Donovaloch. S nocľahom jej pomáha Ivet, ktorá jej navrhne prenocovanie u nej doma - v Úľanke neďaleko Banskej Bystrice. Z Donoval čoby kameňom dohodil.

Neradi sa lúčime s dievčatami, ale treba nám ďalej. Cieľ dnešného dňa máme v Hiadeľskom sedle, kde chceme prenocovať v turistickom prístrešku. Posilnení dobrým jedlom a pivom sviežo vyrážame po asfaltke nahor. Za chvíľu máme Donovaly ako na dlani. Nemám príliš rád toto stredisko s rozmáhajúcimi sa apartmánovými stavbami panelákovitého typu. Do horského prostredia sa to absolútne nehodí - lokalita stráca akýkoľvek genius loci. Nuž ale nie o to sa developerom jedná, im ide hlavne o tučný zisk. Nuž "pokrok" nezastavíš, pomyslím si - hlúpy národ, ktorý si nechá zničiť krajinu.

Nechávame Donovaly za sebou a škriabeme sa na Kečku. Už je podvečer a zapadajúce slnko mäkko osvetľuje okolité luky i masív Prašivej. Pofukuje lahodný vetrík, ticho šelestí bujná tráva. I slnko skláňajúce sa k obzoru je k nám konečne milosrdné. Zažívam asi najkrajší moment doterajšieho putovania. Pomaly sa približujeme ku Koziemu chrbtu, na ktorý vedie strmý chodník. Kopec sa dá obísť i pohodlným traverzom. Moje rozhodnutie je ale jednoznačné, SNP-čka predsa vedie vrchom. Marián je chvíľu na vážkach, hore sa mu štverať nechce. Ale nakoniec mu to taktiež nedá a ide so mnou.

Šplhanie sa nahor ani príliš nebolí - však je to nadnes posledný kopec, ktorý musíme zdolať. Navrchu zhadzujem batoh a neviem sa nabažiť okolitých scenérií. Veľká Fatra a Starohorské vrchy ako na dlani, hlboko pod nami Donovaly, Slnko tesne nad obzorom, žlto sfarbená krajina.

Idylku náhle preruší Marian, hystericky gestikulujúc okolo seba. Najprv nechápem dôvod jeho zúfalého kriku - až po pár sekundách pochopím príčinu. Obsadil si ho roj mravcov. Má ich nalepených všade na sebe i na batohu. A zrejme tie potvory nepríjemne štípu. Ja stojím ani nie dva metre od neho a nemám na sebe ani jediného. Zvláštne.

Marián lapajúci po dychu bleskovo vyberá z batoha sprej na ničenie hmyzu a vytvára okolo seba mračno aerosólu nevábnej vône. Asi po minúte si útočiace mravce dajú povedať a zanechávajú obeť svojmu osudu. Keď je po všetkom, smejem sa parťákovi, že mal vlastne šťastie - vybrala si ho kráľovná. Jeho kyslý výraz v tvári ale hovorí za všetko - na takú kráľovnú si nabudúce rád nechá zájsť chuť.

Fotogalerie

Zobrazit fotogalerii

Ešte strmý 250 metrový klesák a sme v Hiadeľskom sedle. Tajne dúfame, že v pondelok tam bude minimum ľudí. No už z lesa počujeme hlasný džavot - takže pusto tam veru nebude. Prichádzame do sedla - útulňa je na prasknutie plná a okolo postavených hádam zo 10 stanov. Celkovo v sedle zakempovalo tak 50 ľudí. Masaker - toto som tu veru ešte nezažil.

Vyhliadneme voľné rovné miesto a staviame stan. Na večernú sprchu ideme obďaleč - k prameńu smerom do Korytnice. Rúrka je asi meter nad zemou, kto má odvahu, môže sa v ľadovej vode priamo osprchovať. Odsolení a čistí varíme večeru a s partiou mladých teenagerov a teenageriek posedíme chvíľu pri ohni. Živo sa zaujímajú o naše putovanie a zážitky. Podaktorí sa zrejme poprvýkrát dozvedeli, čo vlastne znamená nápis Cesta hrdinov SNP na turistických smerovníkoch. A možno sme niekoho z nich aj inšpirovali, ktovie.

Okolo jedenástej sa lúčime a zaliezame do spacákov. V hlave sa mi premietajú plány na najbližšie dni. Zajtra vkročím do Nízkych Tatier. Na zdolanie tohto impozantného hrebeňa mám vyhradené 3 dni. Nebudú to ľahké etapy a veľkú úlohu tu zohrá i počasie. Snáď mi bude šťastena naklonená tak ako doteraz a ja sa priblížim na dostrel k východu Slovenska. Tráva je luxusne mäkká, spať sa bude dobre. Budík máme nastavený zavčas rána, tak dobrú noc.

Utorok 11. august 2015 (Hiadeľské sedlo - Veľká Chochuľa - Chabenec - Chopok)

Okolo druhej v noci ma budí Marian. Vraj čosi šuchoce a chodí okolo stanu. Aby to nebol medveď. Však všetky potraviny máme dnu! Napínam uši ako môžem, ale žiadne podozrivé zvuky nepočujem. Ono je tu tých stanov neúrekom a žeby dotyčná šelma chodila zrovna okolo toho nášho sa mi zdá krajne nepravdepodobné. Možno nejaké malé zvieratko poľakalo parťáka. Nedá mi to, načúvam, ale nič nepočujem. Po pár minútach znovu zaspávam. Medveď - nemedveď.

Ráno vstávame ešte za šera. Celý stanový tábor zatiaľ spokojne spí, my buntošíme ako prví. Čaká nás poctivých 650 výškových metrov na Chochuľu - chceme to vyjsť za chladného rána. Čo najrýchlejšie sa pobalíme, zhltneme rýchlo raňajky a opúšťame Hiadeľské sedlo. Na Prašívú som odtiaľto šliapal veľakrát, takže kopec dôverne poznám.

Po nekonečnom úvode v lese nasleduje ďalšie nekonečné pokračovanie v kosodrevine. Dobiehame akurát dvoch miestnych zberačov čučoriedok, ktorí majú namierené hore s prázdnou krosnou. Tesne pred vrcholom sa stúpanie zmierňuje, chodníček zarezaný v hustej kosodrevine nás privádza na vrchol Prašivej. Je tu improvizovaná tabuľka s názvom kopca, v podstate sa jedná iba o predvrchol celého masívu. Ale možno odtiaľto vidieť krásne zelenú Malú Chochuľu. Je to nádherný vrchol ihlanovitého tvaru pokrytý fľakmi tmavozelenej kosodreviny roztrúsenej v mori svetlozelenej trávy.

Poberáme sa ďalej, cez Malú Chochuľu prichádzame na jej veľkú sestru, na vrchole vo výške 1 753 m zhadzujeme batohy a odpočívame. Svaly sa rozohriali, máme dobre nakročené prísť bez problémov na Chopok. Slnko je ešte znesiteľné, dá sa na ňom zrána vyhrievať. Úžasné výhľady vám popisovať nebudem- za tými sa tam musíte vypraviť osobne.

Dlhému vysedávaniu sa bránim, aby nohy nestuhli. Po krátkej prestávke pokračujeme v ústrety hrebeňu Nízkych Tatier. Po prekonaní nevýrazného Košariska nasleduje prudký zostup z celého masívu Prašivej. Ako pomyselná hradba zostáva za nami. V sedle pod Skalkou zastavujeme, aby sme sa najedli. Varím kávičku a neodpustím si ani svoj obľúbený cesnak, ktorý som si zvykol pojedať v dosť veľkých množstvách. Na túto úžasnú zeleninu nedám dopustiť.

S plným bruchom a s cesnakovým pachovým doprovodom odkrajujeme ďalšie nízkotatranské metre. Terén je príjemný, bez dlhých stúpaní či klesaní. Z Latiborskej hole sa kocháme pohľadom na neskutočne fotogenickú Veľkú hoľu. Fliačky kosodreviny na nej vytvárajú úžasný vzor. Slnečné počasie sa vytratilo, oblohu začína postupne zapĺňať našuchorená oblačnosť. Tmavnúce baránčeky neveštia nič dobré.

Prechádzame cez nevýraznú Zámostskú hoľu a už stúpame na Ďurkovú. Výšľap je tiahly a pomerne prudký, vrchol kopca je zakončený žulovou balvanovou čiapočkou. Tesne spod vrcholu sledujeme záchrannú akciu vrtuľníka HZS nad Mestskou horou. Ako som sa dozvedel neskôr z médií, mladú dievčinu tam postihla srdcová slabosť. Hlavne že nakoniec všetko dobre dopadlo. Len čo sa rozhliadneme z Ďurkovej, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Ani sme si nevšimli, ako sa nad nami zatiahla čierna opona mrakov.

Obliekam nepremokavé oblečenie a čakám na Mariána, ktorému prezliekanie a balenie batoha trvá neskutočne dlho. Aspoň trikrát ho prebaľuje, kým je s výsledkom spokojný. Medzitým už riadne prší a začína sa rozbiehať búrka. Blesky nás urýchlene zháňajú z vrcholu a tryskom mierime na útulňu pod Ďurkovou. Zostupujeme v lejaku a overujeme si kvalitu svojho nepremokavého oblečenia. A sme celí radi, keď vkročíme do tepla útulne.

Miestna útulňa je kapitola sama o sebe a vydala by na samostatný článok. Bývali doby, keď tu robil správcu legendárny Ďuro Š., vraj obetavý, ale alkoholom poznamenaný človek. Sám som ho tu párkrát zažil a bol to veru svojrázny týpek. V roku 2011 po známom incidente, pri ktorom sa jeho kumpáni "oslavujúci" na útulni dopichali nožom, bol nahradený sympatickým párom mladých ľudí.

Ak dakedy navštívite útulňu, poznáte ich ľahko podľa nezávisláckej vizáže. Útulňu za dobu svojho chatárčenia pekne zveľadili. Je to každopádne jedno z tých miest, ktoré prekypuje osobitým duchom - duchom, ktorý ani na mnohých klasických horských chatách už nenájdete. O komerčných horských hoteloch ani nehovoriac.

Sadáme teda v jedálničke, dávame si horúcu fazuľovú polievku a nesmie chýbať nejaký ten horec. Spolu s nami sa tu pred dažďom ukrylo niekoľko skupiniek turistov, vrátene rodinky s malým dieťaťom. Niekoľkokrát sa pokúšajú pri prechodnom utíchnutí dažďa vyraziť na hrebeň ale vždy sa zakrátko vracajú späť zmoknutí viac, ako boli predtým. Mladá mamina už pomaly nemá čo na seba a musí chúďa pobehovať po útulni v nohavičkách. Hlava rodiny nepriazeň osudu zvláda lepšie - pri každom odchode i návrate sa potúži a zahreje horcom. No každopádne sa divím ich počínaniu, hlavne s ohľadom na malé dieťa v nosiči.

My sme trpezliví a ako starí prešibaní horali čakáme na správnu chvíľu. Takýto dážď nebude mať dlhého trvania - typická búrka z horka ako rýchlo príde, tak i odíde. A zostávať na Ďurkovej by sa nám určite nechcelo - plány máme oveľa smelšie. Dumajúc nad ďalšou stratégiou postupu mi zrazu padnú oči na vŕzgajúce otvárajúce sa dvere. Neuveríte kto v nich stojí. Premoknuté a usmievajúce sa drobné dievčisko s veľkým batohom. Dominika. Z blízkej dediny vyrazila hore na hrebeň a taktiež ju zastihla búrková prehánka. Nuž sa s radosťou zvítame - veru sme sa nenazdali, že sa na tomto treku ešte stretneme.

Po dvoch hodinách dažďu došiel dych. Pomezi mraky presvitá slnko. Nastala tá pravá chvíľa vyraziť. Teší nás, že Dominka pôjde s nami na Chopok. Pred nami je mohutný masív Chabenca a Kotlísk. Zlenivené nohy nútim k šľapaniu v tiahlom a dlhom stúpaní až na vrchol 1 955 m vysokého Chabenca. Počasie je pod mrakom, z diaľky i párkrát zahrmí, tak sa priveľmi nezdržujeme. Prekonávame vrchol Kotlísk, fľochneme pohľadom po rozložitej Skalke nachádzajúcej sa v južnej rázsoche vybiehajúcej z hlavného hrebeňa.

Prudké klesanie z Kotlísk strieda pozvoľné stúpanie na Poľanu, z ktorej severným smerom vybieha nádherný bočný hrebeň Zákľuk a Bôru. Tam ale dnes namierené nemáme, našu pozornosť púta centrálna časť nízkotatranského hrebeňa. Pod vrcholom Derešov začína chodník pekne vyskladaný zo žulových balvanov, ktorý sa viacmenej súvisle tiahne až po Ďumbier. Neviem kedy a kto vybudoval toto dielo, mám podozrenie, že je to práca nejakých kyklopov. Niektoré kamene sú naozaj obrovské.

Prechod Derešov nám spríjemňuje skupinka kamzíkov. Nasleduje už len posledné tiahle stúpanie na Chopok. Samotný vrchol príliš fotogenický nie je - pripomína hŕbu kamenia, ktoré tu len tak ledabolo vysypala nejaká obria Tatrovka. Okolie tohto kopca je navyše zdevastované necitlivou činnosťou človeka. Najatraktívnejšia časť Nízkych Tatier znásilnená známou finančnou skupinou.

Pred neutešeným pohľadom sa utiekame do Kamennej chaty alias Kamienky. Dávam si výborné parené buchty s makom a pivko. Za nocľah sa mi 18 euro platiť nechce. Noc má byť teplá, bezoblačná a navyše majú padať Perzeidy. Ideálna príležitosť spať vonku. Marián s Dominikou podľahnú pohodliu chaty a zostávajú. Ja sa po večeri už takmer za šera poberám ďalej s cieľom nájsť nejaké pekné miestečko na nocľah.

Nachádzam ho pomerne rýchlo, asi po 10 minutách chôdze smerom k Ďumbieru. Parádny rovný flek s bujnou mäkkou trávou chránený navôkol žulovými balvanmi. To tam snáď nachystali priamo pre mňa! Už je takmer tma, tak sa nerozpakujem postaviť stan a nachystať si lôžko na spanie. Síce v NAPANT-e by sa nemalo, ale však čo tu po mne ráno zostane? Trochu uležanej trávy, nič viac. Naťahujem telo do horizontálnej polohy, rozmýšľam nad krásnymi okamžikmi v živote a vychutnávam božské ticho okolo. V tme sa postupne utápa silueta Ďumbiera. Ani neviem ako zaspávam. Perzeidy som žiaľ tentokrát prepásol.

• Pokračování článku

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…

Trek dolinou Irik: Přes ledovcové plato Džikiugankez a…

Kavkaz… Téměř magické to slovo. Pro mnohé synonymum rozlehlosti, tajemna, nedostupna, pro některé životní…

Povedená túra v Turzovské vrchovině: Přes Bobek na ropný…

Turzovská vrchovina nepatří k příliš známým a ani turisty vyhledávaným pohořím. Stojí si tiše ve stínu…