Tokaj tour, za tokajským vínom cez stred Európy I.

Tokajská oblasť, ležiaca na severovýchode Maďarska a juhovýchode Slovenska, je svetoznáma vďaka kvalitnému vínu. Tokajské víno očarilo mnohých vrátane francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý ho označil ako "Kráľ vín, víno kráľov". Oveľa menej známe je pohorie, ktoré patrí do tejto oblasti.

Toto pohorie je však veľmi pozoruhodné z viacerých hľadísk. Prvá zaujímavosť sa týka jeho vymedzenia a názvu. Maďarský názov pohoria je Zempléni hegység, slovensky Zemplínske vrchy. Ale pozor, netreba ich zamienať s neďalekými Zemplínskymi vrchmi na Slovensku, ktoré tvoria samostatný geomorfologický celok a sú od maďarských Zemplínskych vrchov oddelené údolím riečky Roňava.

Maďari majú pre toto pohorie aj ďalšie názvy, a to Tokaji hegység (Tokajské vrchy) a Tokaj-Zempléni hegység (Tokajsko - Zemplínske vrchy). Hranica tohto pohoria je určená na maďarsko-slovenskej hranici, tu je aj najvyšší vrch Veľký Milič (Nagy Milič) s výškou 895 m (inak jeden zo slovenských cyklovrcholov). Toto v podstate politické vymedzenie pohoria štátnou hranicou je však veľmi diskutabilné, s ktorým sa neviem stotožniť. Pohorie totiž plynule pokračuje na severe Slanskými vrchmi, s ktorými tvorí jednotný geomorfologický celok. Obdobne aj slovenské Slanské vrchy sú vymedzené štátnou hranicou.

Niektoré maďarské zdroje uvádzajú aj veľmi zaujímavý názov pre toto celé "nerozdelené" pohorie: Eperjes-Tokaji hegyvidék, t.j. Prešovsko-Tokajské pohorie. Z tohto labyrintu názvov a faktov som nakoniec dospel k názoru, že Slanské vrchy, začínajúce pri Prešove, končia v podobe Zemplínskych vrchov až pri Tokaji a celé pohorie si tak zaslúži pomenovanie Slansko-Zemplínské vrchy.

Slansko - Zemplínske vrchy

A teraz k druhej pozoruhodnosti Slansko-Zemplínskych vrchov, ktorou je ich dĺžka. Od Prešova po Tokaj je tento súvislý horský hrebeň dlhý 100 km (z toho Slanské vrchy 55 km)! Odhliadnuc od geomorfologicky rôznorodého Slovenského rudohoria tak Slansko-Zemplínske vrchy patria spolu s Nízkymi Tatrami medzi najdlhšie horstvá Západných Karpát! Pre úplnosť treba dodať, že Slansko-Zemplínske vrchy sú sopečného pôvodu a patria do Matransko-slanskej oblasti, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát.

Treťou významnejšou pozoruhodnosťou sú husté lesy s množstvom živočíchov a najmä južné tokajské úbočia, kde sa rodí vinič svetového mena a významu. A dalšou zaujímavosťou sú stredoveké hrady a kultúrne dedičstvo oblasti, o ktorých sa podrobnejšie zmienim ďalej.

A ešte jeden citát zo sprievodcu: "Zemplínské vrchy sú stredohorím, ale niekedy sa chovajú úplne ako vysokohorské masivy. Karpaty pripomínajú nielen chladnou klímou, faunou a flórou, ale aj štruktúrou a celkovým prírodným charakterom. V tunajších hlbokých údoliach a na strmých kopcoch je ľahké zablúdiť a zradné priepasti nabádajú človeka k tomu, aby mal k Zemplínskym vrchom patričnú úctu." Toto môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Pred pár rokmi som niekoľko hodín vysmädnutý blúdil na bicykli po lesných cestách v horúcom lete neďaleko Vágashuty. Až náhodné stretnutie s drevorubačmi a ich navigácia mi pomohli ukončiť toto zúfalé blúdenie v hlbokých lesoch bez orientačného bodu. Takže moja úcta k týmto horám je patričná.

Napriek blízkosti Košíc, kde bývam, som toto veľmi zaujímavé pohorie dlho zanedbával. Dôvodom bol aj zákaz prejsť štátne hranice mimo hlavnej cesty. Ale milý Schengen otvoril vrátka a ja som sa rozhodol postupne splácať dlh tomuto pohoriu, a to najmä v maďarskej oblasti. V strede leta 2008 si dávam ďalší smelý plán: navštíviť Tokaj (samozrejme na bicykli) a priamo na mieste sa potešiť tokajským vínkom. V skutočnosti to bolo trochu inak, ale o tom potom.

Skoro ráno vyrážam z Košíc a cez Myslavu mierim netradične na juh. Obloha je úplne modrá. Ako inak, veď som si tento deň vybral na základe predpovede počasia. Čoskoro sa napájam na hlavnú cestu do Maďarska, po ktorej sa v minulosti behával známy Medzinárodný maratón mieru, (najstarší maratón v Európe od roku 1924 - teraz sa beháva už len po Košiciach). Premávka naštastie nie je hustá, okrem toho je tu širšia krajnica, po ktorej idem v relatívne bezpečnej zóne. Míňam poslednú slovenskú obec Seňa, kde bola otočka povestného maratónu, a po 23 km a 1:20 hod. prichádzam na slovensko - maďarskú hranicu (160 m).

Tornyosnémeti

Za hranicou odbočujem doľava na vedľajšiu cestu a vchádzam do prvej maďarskej obce Tornyosnémeti. Čo ma hneď upútava, to sú pekné drevené smerovníky s vyrezávanymi názvami ulíc a drevenými kvetináčmi. Naši južní bratia majú drevo ozaj radi. Využívajú ho náležite a s vkusom na rôznych miestach, i keď ho majú oveľa menej ako my. V Hidásneméti odbočujem doľava a cez most ponad rieku Hornád idem smerom na mestečko Gönc (ten bol známy tzv. Göncovým barelom - mernou jednotkou množstva vína).

Tesne pred Göncom odbočujem vpravo - smerovka oznamuje, že ide o cestu Eurovelo. Slnko už dobre hreje, a tak viem oceniť tieň hustej a dlhočiznej stromovej aleje. Prechádzam obec Vilmány, kde vidím ďalší dôkaz vkusu a lásky k drevu: farebne maľovanú mapu obce vyrezanú do dreva. O chvíľu som v obci Viszoly, ktorej kultúrny význam je veľký: Tu bol v roku 1590 vytlačený prvý úplný maďarský preklad Biblie, čo bolo nielen kultúrnym, ale aj polygrafickým veľdielom. Hneď za obcou ma zaujme obrovský kráter s informačnou tabuľou. Dozvedám sa, že ide o pozostatok bývalého lomu, ktorý je názorným geologickým príkladom obdobia miocému (počas ktorého vznikli napríklad Himálaje aj Andy).

Boldogköváralja

Stále idem takmer po rovine podhorím Zemplínskych vrchov, ktoré mám po ľavej strane. Zrazu sa mi ako fatamorgána zjaví výrazná silueta hradu. Krátko pozriem do mapy a rýchlo sa rozhodujem odbočiť v ústrety "fatamorgáne". Nie, nie je to klam - čím som k nej bližšie, tým viac sa zviditeľnuje a zhmotňuje ako realita. Zastavujem pri peknej orientačnej tabuli a fotím impozantný hrad Boldogkö, nachádzajúci sa nad dedinou Boldogköváralja (v doslovnom preklade: Podhradie štastného kamenného hradu). Tento hrad z 13. storočia (jedno krídlo hradu je zrekonštruované a je v ňom múzeum) bol v minulosti vďaka svojej strategickej polohe strážcom významnej obchodnej cesty popri rieke Hornád.

Som tu prvýkrát a som veľmi prekvapený pôsobivosťou lokality a celkovou atmosférou. A to som len 48 km z domova a 25 km od hraníc, cesta bicyklom mi sem trvala necelé dve hodiny. Nachádza sa tu aj pekný park v okolí barokového Péchy - Zichyho kaštieľa. Prechádzam centrom tohto šťastného kameného podhradia so šťastným a nekamenným srdcom. Potešený na duši šliapem do pedálov ďalej na juh za vytúženým tokajským cieľom. Terén je mierme zvlnený, cesta dobrá a od hraníc takmer prázdna, cyklisticky je to veľmi príjemné. Prichádzam na križovatku, kde je pod strieškou pekný drevený kríž s Kristom, okolo kríža je starostlivo udržiavaná kvetinová záhradka. Pekný pohľad! Doľava je lákavá odbočka do lona Zemplínskych hôr (obce Sima a Erdöbenye), práve tam odbočuje cyklista. Ja mám však dnes iný plán a tak odbočku zaraďujem do svojich budúcich cykloplánov.

Po 2 km vchádzam do mestečka Abaújszantó, známeho dobrým vínom, ktoré nedávno obnovilo bývalé družobné (paradoxne za komančov prerušené) vzťahy s Košicami. Tu začína hlavná tokajská vínna oblasť (Tokaj Hegyalja - Tokajské podhorie) s unikátnym systémom vínnych pivníc, ktorá sa v roku 2002 stala súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Opúšťam Abaújszantó cestou, vedúcou pod veľkými plochami viniča so strapcami hrozna. Na jednom mieste neodolám lákavému vzhľadu tohto plodu, zastavujem pri vinici, trhám bobuľu a ochutnávam ju. Je hodne kyslá, ešte veľa slnečných lúčov musí preniknúť do jej vnútra, aby sa v kombinácii so špecifickými prírodnými podmienkami a výrobným postupom vytvorila pravá sladká tokajská chuť.

S kyslou chuťou v ústach, ale s perspektívou sladkého moku v Tokaji sadám na bike a idem ďalej do južného kraja, ktorý mi pripomína skôr Taliansko ako neďaleké Slovensko. Na rázcestí do mestečka Tállya je drevená socha vinobranca. Je to ďalšia z dnešných drevených sôch (a ako neskôr zistím, zďaleka nie je posledná).

Rozhodujem sa ísť paralelnou cestou cez Tállyu. V jej centre zbadám vpravo ďalšiu skulptúru, ktorá ma počas jazdy natoľko upúta, že zastavujem. Na asi meter vysokom kamennom podstavci je veľký drevený vták, po oboch stranách sú menšie vtáky a na skale platňa s nápisom: Európa mertáni közeppointja (doslova: Odmeraný stredný bod Európy). Tak toto som nevedel! Vedel som, že stred Európy leží na Slovensku pri Kremnici, že stredy Európy majú aj Česi pri Havlíčkovom Brode, že existuje ešte niekoľko ďalších stredov Európy v závislosti od vymedzenia Európy (v Estónsku, Rakúsku, Nemecku, Bielorusku, Rumunsku) a že jediným stredom, ktorí neurčili domorodci ale inostranci (Francúzi) je v Litve, čím sa tento stred stáva asi najdôveryhodnejším. Ale že stred Európy leží len 50 km od môjho bydliska, to je pre mňa veľké prekvapenie. A tak náhle mám dilemu: považovať za stred Európy srdcu najbližší slovenský, alebo telu (bydlisku) najbližší maďarský stred?

S týmto chrobákom v hlave sadám na bike. Po chvíli prechádzam popri ďalšej drevenej soche, zobrazujúcej podobného vtáka ako na stredoeurópskom kameni. Myslím si, že ide o relaxujúceho Turula (keďže krídla má stiahnuté a nie roztiahnuté), ktorý je symbolom maďarstva. Podľa povesti vták (madár) Turul doviedol južných bratov z ďalekého východu do Panónie - karpatskej kotliny a býva zobrazovaný so širokými roztiahnutými krídlami, ten najväčší Turul je meste Tatabánya s rozpätím krídel 15 m. Tu však zisťujem, že nejde o Turula, ale o mytologického vtáka-ohniváka Fénixa. Tak je to správne, tak to má byť - veď ide o stred Európy a Fénix je európskejší ako Turul. Ale tokajské víno má nielen európsky, ale svetový význam - a práve tam smeruje moja dnešná cyklotúra. A tak dosť lokálnych úvah a plnou parou za týmto svetovým cieľom!

Mád

Cez šíre tokajské vinice po oboch stranách vchádzam do Mádu, ktorý je významným vínnym centrom. Okrem vína je Mád známy aj ako významná banská lokalita. Prechádzam pod lanovkou, ktorou sa zváža zeolitový tuf z podhoria Zemplínskych vrchov po ľavej strane do spracovateľkého závodu po pravej (východnej) strane. Z tufu sa získava zeolit, ktorý je vzácnym a perspektívnym minerálom, a to najmä z hľadiska jeho využitia v oblasti životného prostredia. Ako sa tak vznášam na svojom vernom biku prechádzajúc Mád, zbadám nad sebou akési podivuhodné veci, visiace medzi uličnými stĺpmi. Zastávam, aby som mohol identifikovať tieto čudá. Po zaostrení zraku zisťujem, že sú to vianočné neónové ozdoby. Očarený týmto výjavom v letnej horúčave to hneď fotím. Napadá ma, že južní bratia sa asi dôsledne držia pionierskeho hesla: Vždy pripravený! Veď ak by náhle napadol sneh, stačí stlačiť gombík a vianočná výzdoba je v plnej paráde!

Mierne rozkolísaný z tejto "vianočnej" epizódy postupne naberám to správne cyklistické tempo tokajským smerom. Po 2 km od Mádu prichádzam na rázcestie s hlavnou frekventovanou cestou Miskolc-Sátoraljaújhely. Po tejto ceste musím prejsť asi kilometer k odbočke do Tokaja. Hneď na začiatku tejto cesty ma však víta značka so zákazom vjazdu cyklistom. Vedel som o týchto nezmyselných zákazoch z čítania rôznych reportáží. Preto nie som až tak prekvapený, ako v prípade predošlej vianočnej výzdoby. Nechcem porušiť tento zákaz, a tak hľadám alternatívnu cestu.

Alternatívy však niet - južní bratia ma dostali do prekérnej situácie! A tak som nútený ísť po tejto nepríjemnej ceste, bez možnosti neporušiť tento blbý zákaz. Našťastie len krátko, lebo čochvíľa je odbočka na Tokaj. Cesta týmto smerom je však pomerne frekventovaná a takmer bez krajnice, musím byť hodne ostražitý. Po 4 km od odbočky prichádzam do mestečka Tarcal (100 m), ktoré patrí k významným miestam tokajskej oblasti. Tu v centre zastavujem a sadám si na lavičku pri ceste v tieni, aby som sa trochu najedol z vlastných zásob a napil minerálky Korytnica (tiež obľúbený nápoj - veď je z rodného kraja!) z cyklistickej fľaše.

• Dokončení článku