Tokaj tour, na bicykli cez stred Európy v Maďarsku

Za tokajským vínom cez stred Európy (2)

Študujem mapu, v mojom pláne je výstup na Toka j - hegy (Tokajský vrch). Tento vrch ma veľmi láka, pretože je najjužnejším vrchom dlhých Slansko-Zemplínskych vrchov a jeho prevýšenie nad okolím je vyše 400 m. Ale zároveň ma tento vrch trochu znepokojuje, ale za to chudák kopček nemôže. Prečo ten nepokoj?! No pretože názov i nadmorská výška tohto dominantného vrchu nad Tokajom sú mnohoraké. Veď posúďte sami: jeho názvy sú Tokaj-hegy, Kopasz-hegy (Lysý/Holý vrch) či Nagy Kopasz (Veľký Lysec). A čo sa týka jeho nadmorskej výšky, je to ešte pestrejšie: 512, 513, 515, 516 a 528 metrov (tá najvyššia výška je na mape Freytag-Berndt).

Tokaj - hegy

Tá správna výška sa javí 513 metrov, je uvedená aj na veľmi dobrej mape Zemplény-hegység od maďarského vydavateľstva Topograf. Ale Tokajský kopec nie je vôbec v tomto probléme jediný, veď napríklad Hoher Dachstein v Rakúsku má tiež viacero výšok: od 3 004 m po 2 995 m (čo je asi správne). Ale ten má aspoň jednotný názov. Posilnený sa vydávam v ústrety rozporuplnému vrchu. Čochvíľa vidím pri ceste reklamný billboard, znázorňujúci reštauráciu. Nádejám sa, že tá je na vrchole kopca, čo mi dodáva elán.

• Předchozí část článku

Zastavujem pri smerovke s označením Adó. Dúfajúc, že je to logo vrcholovej reštaurácie volám tlmočníčke - manželke Valérii. Jej preklad ma však nepoteší - adó je vraj vysielač. Ale hore by som chcel prijímať a nie vysielať! Okrem výhľadov mám v pláne prijímať penivý mok - veď ako inak!

Zneistený, ale pevne odhodlaný, stúpam kľukatou cestou na Tokajský kopec (tento názov je mi najmilší, avšak neviem či aj pre južných bratov). Šliapem do pedálov v horúcom poludní očakávajúc ďalšie povzbudzujúce reklamy vrcholovej krčmy, ale nikde nič. Po necelých 6 km od Tarcalu vysmädnutý prichádzam na Kopasz hegy - Tokajský vrch (513 m). Som na parkovisku pod vysokou televíznou vežou, ohradenou plotom. Je tu zopár áut a mototuristov. Po krčme však ani chýru, ani slychu. Tu sa definitívne presviedčam, že adó nie je krčma, ale vysielač. Sklamaný vysávam z cyklofľaše posledné kvapky Korytnice. Uvedomujem si, že nielen Kráľova hoľa (tiež s cestou k vysielaču) je z hľadiska občerstvenia úbohá, ale podobne je na tom aj tento jej menší južný karpatský brat.

Ale výhľady z Tokajského kopca sú na Potiskú nížinu pekné i ďaleké (i keď na Kráľovku samozrejme nemajú). Vidno vinice a rozparcelované políčka, meandrujúca Tisza tvorí výraznú modrú stužku na rozľahlej rovinatej krajine. Nasýtený výhľadmi sa vydávam do Tokaja po červenej turistickej značke diretissimou,, cyklisticky zjazdnou. Cestou sa mi otvárajú nové pekné výhľady na Tokaj, Zemplínske vrchy a meandrujúce rieky s lužným lesmi, mnohými močiarmi a riečnymi ramenami. Je to veľmi zaujímavá krajinná scenéria.

Stretávam miestneho mladého bikera, ktorý tu jazdí downhill. Úseky, ktoré prechádzam krokom skáče v plnej rýchlosti. Hovorím si: mladosť pochabosť, zrelosť múdrosť (i keď v kútiku duše mu jeho odvahu a zručnosť trochu aj závidím). Prichádzam na rázcestie chodníkov, doprava ide modrá, ja sa rozhodujem pokračovať ďalej po červenej, vedúcej priamo do centra Tokaja. Čochvíľa sa však chodník mení na strmý a kamenistý a tak musím na niektorých úsekoch ísť z biku dole. Asi som mal pokračovať tou modrou (moja chyba, veď mal som si uvedomiť, že modrá je dobrá!), ktorá schádza do Tokaja serpentínou.

Tokaj

Cez cintorín (nie nezišiel som zo značky!) vchádzam popri kostole priamo na hlavné tokajské námestie. V jeho strede dominuje socha sv. Štefana (Istvána). Prichádzam k soche a rozhliadam sa, kde ukojím svoj smäd. Ale ešte predtým neodolám peknému námestiu a spravím zopár fotiek. Idem smerom k fontáne Bakchusa, v eufórii držiaceho strapec hrozna. Poblíž Bakchusa si sadám do tieňa košatých stromov za stôl pred reštauráciou. Cyklopočítač ukazuje dnešných 89,3 km pri prevýšení 885 m a čase jazdy 4:20 hod.

Doteraz som nemal pravú občerstvovaciu zastávku, a tak si ju konečne zaslúžim. Dnešná cyklotúra je za presláveným tokajským vínom, ktoré sa dostalo dokonca aj do maďarskej hymny (české pivo či francúzsky koňak mu tak môžu len smutne závidieť), a tak by vínko a sóda mali byť mojim aktuálnym mokom. Ozýva sa však moje telo, prahnúce po penivom moku. A tak si miesto plánovaného Tokaja dávam čapovaný tretinkový Carlsberg (polliter tu nepoznajú). Keď si pýtam tretiu tretinku, šarmantná barmanka je zjavne prekvapená mojim pivným apetitom, v tomto kraji nezvyklým.

Po načapovaní asi polovice pohára však pivo dochádza. Očakávam, že narazia nový sud, ale som na omyle. Barmanka berie do ruky fľaškový Carlsberg a i keď nerozumiem, tak pochopím, že mi navrhuje doplnenie sudového piva fľaškovým. Prekvapený sa zmôžem len na tichý rozpačitý súhlas. Barmanka je evidentne rada, že vyriešila tento problém a začína dolievať pohár. Tu sa však stáva niečo neočakávané - obe pivá značky Carlsberg (sudové a fľaškové) spolu prudko reagujú, tvorí sa výrazná pena, ktorá vytrvalo vyteká cez pohár a zalieva barový pult.

Obaja ostávame v nemom úžase a rozpakoch, barmanka však v oveľa väčších. Ale pomerne rýchlo sa zo šoku spamätáva a podáva mi pohár i fľašu s jasným: Suvenír! Pijem unikátny suvenír a hlavou mi vŕta myšlienka, aká chemická reakcia nastala pred chvíľou. Žeby to bola obranná reakcia lokálpatriotského piva proti globalizačnému? Ak áno, tak potom ktoré pivo je patriot?! Dopíjam sudovo-fľaškové pivo pohľadom na rozkošníckeho Bakchusa, uvedomujúc si svoj tokajský dlh. Sadám na bike a vydávam sa na spiatočnú cestu s pevným predsavzatím tento dlh čo najskôr zlikvidovať.

Popri rieke Bodrog

Vychádzam z Tokaja a popri rieke Bodrog idem na sever. Bodrog je pomerne široký, na brehu sú ukotvené mnohé lode a na jeho hladine práve pláva výletná loď. Evokuje to vo mne parníky na Mississippi, ako ich opisoval Mark Twain. O niečo nižšie je sútok riek Bodrog a Tisza (prameniacich v ukrajinských Karpatoch), od ktorého pochádza názov Tokaja (stokaj je starosloviensky sútok). Idem popri viacerých vínnych pivniciach. Po pár kilometroch odbočujem doľava a kotvím pred pivnicou, ktorá je mi sympatická.

V príjemne chladnej pivnici si konečne dávam pravé tokajské. Miestny vinár vie trochu aj po slovensky, a tak sa celkom dobre porozprávame. V ponuke má viacero druhov vína, uložené sú vo veľkých fľašiach. Po osviežení kráľovským mokom napĺňam ním aj cyklistickú fľašu a pokračujem popri Bodrogu ďalej. Idem vedľajšou cestou takmer bez premávky. Pri rieke vidím ďalšie drevené sochy, ktoré ma sprevádzajú počas celej dnešnej túry. V tomto prípade ide o sedem maďarských náčelníkov, ktorí údajne velili siedmim kmeňom pri príchode do Karpatskej kotliny.

V obci Olaszlinka zastavujem pri miestnom kostole, a posilňujem sa v tieni stromu z vlastných zásob. Kostol zo 14.storočia slúžil aj ako strážna veža a v obci strávil detstvo veľký maďarský národovec a politik Lajos Kossuth (niektorí tvrdia, že bol vlastne Slovákom Ľudovítom Košutom). Po pár kilometroch križujem hlavnú cestu a z nížiny mierim priamo do lona Zemplínskych vrchov. Po ľavej strane míňam známe vinárske závody pri Tolcsve, pred ktorými je veľká maketa fľaše Tokaji Aszu. V Tolcsve sa každoročne v auguste koná známy festival vína.

Erdöhorváti

V ďalšej obci Erdöhorváti (165 m) nasávam penivý mok aj atmosféru maďarského vidieka, tu sa nachádza hranica tokajskej vínnej oblasti a karpatských lesov. Hneď za dedinou vchádzam úzkou dolinou potoka Tolcsva do karpatského lesa. Po 7 km prichádzam na rázcestie (220 m) v Óhute (Starej Hute), ktorá je súčasťou Háromhuty (Tri Huty). Pri vstupe ma víta upravený samorast a pekná drevená informačná tabuľa s mapou trojobce a popisom histórie sklárskych hút, ktoré tu fungovali na základe bohatej zásoby dreva od roku 1698 až do roku 1916.

Vyrábali sa tu aj fľaše pre tokajské víno. Odbočujem doprava, po chvíľke som v Közephute (Strednej Hute), kde sú zväčša upravené pôvodné domy. Som fascinovaný množstvom kvetov v kvetináčoch i v záhradkách okolo domov. Nachádza sa tu aj Slovenský sedliacky dom, do roku 1948 tu totiž bývali Slováci. V súčasnosti býva v troch hutách Háromhuty necelých 200 obyvateľov. Skúšam slovenčinu, avšak bez úspechu. Ale pivo po maďarsky viem povedať, čo náležite využívam v centre tretej časti Háromhuty - Újhute (Novej Hute) v penzióne Emese (300 m). Som von z tokajskej oblasti v lone karpatských hôr, a tak počas pitia karpatského penivého moku nemám blbé pocity, ako v centre Tokaja. Vychutnávam typickú karpatskú pohodu, lesné prostredie a teplota sú veľmi príjemné.

Občerstvený idem ďalej mierne stúpajúcou kvalitnou úzkou asfaltkou. Cestou ma opäť upútavajú drevené výtvory, tentoraz turistické smerovníky s vyrezávanými textami. Kľukatou cestou prichádzam do sedla Gerendás (437 m), kde je križovatka lesných ciest. Zjazd asfaltkou cez les Komloškým údolím až na rázcestie do údolia horskej železničky je pôžitkom. Z rázcestia doľava ide cesta k loveckém zámku Kökapu (možnosť občerstvenia), odkiaľ ďalej cez Rostalló a sedlo Harasztos lesnými cestami možno prejsť až do Telkibánye (kde sa niekedy ťažilo zlato a striebro, v súčasnosti turistické centrum). Ja však odbočujem doprava diretissimou smer Košice - na túto zaujímavú, ale náročnejšiu trasu mi dnes neostáva čas. Prichádzam na ďalšie rázcestie v Kishute (Malá Huta), kde sa osviežujem a kostrbato debatujem s miestnymi ľuďmi. Trochu vedia slovensky po svojich predkoch, ktorí tu bývali. Ale nie tak dobre ako starenky vo vedľajšej Nagyhute (Veľkej Hute), ktorých pekná slovenčina ma prekvapila pred pár rokmi, keď som tadiaľ prechádzal.

Veru aj niektorí hejslováci by sa ich slovenčine mohli priučiť. Inak je zaujímavé, že naši južní maďarskí bratia sú doma na podkarpatských nížinách nezávisle na slovensko-maďarskej hranici. Na druhej strane Slováci sú doma v horách (ako napríklad tu), a to tiež nezávisle od tejto hranice. Asi pretrvávajúci prejav rôznych koreňov oboch národov. Ale teraz sme európski bratia a tak je to správne!

Palháza - Rostalló

Lúčim sa s maďarskými Slovákmi (či slovenskými Maďarmi?), sadám na bike a idem popri koľajniciach najstaršej horskej železničky v Maďarsku. Železnička v súčasnosti slúži pre turistické účely v dĺžke 10 km na úseku Palháza - Rostalló. V Palháze (165 m) odbočujem na Holloházu. Idem otvorenejšou krajinou, počas cesty sa na pravej strane objavuje hrad Füzér (jeden z mnohých stredovekých hradov tejto oblasti), vypínajúci sa na vysokom dominantnom skalnom brale. Hrad je považovaný za najkrajší v Maďarsku a aj z diaľky vyzerá impozantne.

Mierne zvlneným terénom prichádzam opäť do oblasti lesov a čochvíľa som najsevernejšej maďarskej obci Holloháza (Havraní dom). Na jej začiatku je fabrika na výrobu známeho porcelánu. Onedlho zastavujem v centre obce a fotím veľmi zaujímavý moderný kostol Sv. Ladislava so zvonicou v tvare A. V kostole je porcelánový oltár a pred ním je kalvária s porcelánovými biblickými výjavmi. Prechádzam ďalej Holloházou (310 m), stúpanie sa stáva strmším až prichádzam na rázcestie s odbočkou smer Košice/Kassa 20 km. O necelý kilometer prechádzam maďarsko-slovenskú hranicu (435 m). Tu je pamätník na slávnostné otvorenie hraníc z roku 2006, ktoré ukončilo dobu nezmyselných omedzení.

Z hranice idem dole do obce Skároš a odtiaľ za večerného súmraku cez Čaňu, Valaliky do Košíc. Doma ma víta (ako vždy) môj malý bradáč Bleky. Pozriem na cyklopočítač, ukazuje dnešných 185 km pri prevýšení 1 860 m a čase jazdy 9:44 hod. Napriek týmto parametrom mi dnešná túra vďaka svojej pestrosti a netradičnosti ubehla ako voda. Vyťahujem cyklofľašu a nalievam z nej do pohárov zlatožltý tokajský mok. Pripíjam si ním s mojou dobrou ženou Valériou. Kráľ vín rozohráva naše chuťové bunky a vyludzuje úsmev na perách. Tak je to správne, tak to má byť! Dnešná tokajská misia je splnená.

Základné údaje o trase (km spolu, prevýšenie spolu)

Košice - Seňa, št.hranica 23 km, 20 m - Boldogköváralja 48 km, 190 m - Tokajský kopec (Kopasz hegy) 87 km, 885 m - Erdöhorváti 117 km, 1 035 m - Kishuta 141 km, 1 375 m - št. hranica H/SK 159 km, 17 30 m - Košice 185 km, 1 860 m.

Doporučená mapa: Turistická mapa Zempléni-hegység, 1:50000, vydavateľstvo Topográf. Pre plánovanie cyklovýletov v Slansko-Zemplínskych vrchoch doporučujem výbornú stránku www.tronkosice.sk.