Cez Tatry a Pieniny na bicykli (2), horská Karpatiatour

Pieniny, Ľubovnianská vrchovina a Beskid Sadecki

V peknej štýlovej goralskej reštaurácii na brehu Dunajca si dávame výdatnú večeru. Ubytovávame sa v príjemnom a osvedčenom penzióne Family v obci Lechnica 600 metrov od brehov Dunajca. Milá majiteľka pani Kolenková nás už očakáva a víta. Ako píše Ivan Zajíček vo svojej knihe "O horách…" - tak je to správne, tak to má byť!

Etapa poľská (122 km, 1 480 m), trasa: Lechnica - Hertník cez Szczawnica - Obidza - Piwniczna - Legnava - Muszyna - Tylicz

Vstávame do ďalšieho pekného (skrátka karpatského) slnečného rána, svieži horský vzduch prenikajúci cez otvorené okno nám umožnil dobrý spánok. V penzióne sú ubytovaní štyria Chorváti - seniori, ktorí sú práve na odchode. Ich srdečnosť a bezprostrednosť je očividná aj počuteľná, skrátka sú to otvorené slovanské duše. Lúčia sa s pani Kolenkovou chorvátskou piesňou. Vzápäti sa s ňou lúčime aj my - síce bez piesne, ale takisto srdečne.

Čtěte také: Cez Tatry a Pieniny na bicykli (1)

Ideme malebnou pieninskou cestou cez prielom Dunajca. Obloha je úplne modrá, ranný čistý vzduch pôsobí na naše telo aj dušu ako elixír. Cesta popri Dunajci je veľmi pekná a príjemná, teraz skoro ráno aj ľudoprázdna. Až tesne pri poľskej hranici po 8 km stretávame prvú ľudskú dušu - cyklistu idúceho oproti nám. Spoznávame v ňom najstaršieho miestneho pltníka Jána Mačuteka (domáci ho volajú Jašek), ktorý splavuje Dunajec už vyše štyridsať rokov. Má ozaj svižné tempo. Pomyslím si: bodaj by som v takom veku takto šliapal do pedálov…

Prechádzame do Poľska popri bývalých hraničných búdkach, ktoré teraz slúžia ako predajňa suvenírov. Na prvý ročník Karpatiatour, keď sme tu museli čakať na odbavenie vyše hodinu až do deviatej hodiny, ostali chvalabohu už len spomienky.

Čochvíľa sme v Szczawnici (450 m), kde na začiatku prielomu Dunajca robíme obligátne foto. Szczawnica je známe poľské kúpeľné mesto a rekreačné stredisko, sú tu štýlové kúpeľné domy a vybudovaná infraštruktúra, kontrast voči slovenskej strane je očividný. Ideme najprv 2 km po ľavom brehu riečky Grajcarek (ktorá je prítokom Dunajca) po vydláždenom pobrežnom chodníku, ktorého polovica je vyhradená pre cyklistov.

Pod sedačkovou lanovkou na Palenicu (722 m) prechádtame vľavo cez mostík do centra kúpeľného mestečka. Odtiaľ miernym stúpamím cez Jaworki vchádzame do rezervácie Biala Woda. Tento kraj pripomína rajskú záhradu. To, že sa na druhej strane kopca údajne zjavila Panna Mária (Litmanovská) do tejto predstavy úplne zapadá. Malé jazierko, v ktorom sme sa zvykli kúpať, je však teraz zmútené po dažďoch, a tak tento očistný pôžitok musíme oželieť. Na šotolinovej ceste dolinou sú urobené nové pekné mostíky, ide sa nám veľmi dobre.

Prichádzame pod hraničný hrebeň, v tretine ktorého leží salaš. K salašu sa dostávame ľavopravou serpentínou, od jeho úrovne už ideme priamo hore smerom do hraničného sedla Rozdiel. Cestou sa nám otvárajú čoraz panoramatickejšie pohľady na nádhernú pieninskú krajinu s dominujúcimi Tromi korunami v pozadí a protiľahlé pohorie Beskid Sadecki.

Zrazu sa k nám zo salaša s brechotom rútia dva statné ovčiarske psy. Karči, ktorý má pred psami rešpekt, má šťastie, že je ďalej a tak sa dvojica brecháčov orientuje na mňa. Vďaka môjmu psovi (malému už 11-ročnému bradáčovi alias český fouzač či der Tschechische Hund, jak praví Jarek Nohavica) som však trochu hlbšie vnikol do psej psychológie. A tak sa proti dotierajúcim blcháčom nebojácne postavím a umravňujem ich jasnou rečou: "Idzece do budy, co tu robice!". Obaja havkáči zrazu sklopia uši, stíchnu a zastavujú. Tvária sa zahanbene, akoby sa chceli ospravedlniť. A tak si skrotených útočníkov spokojne sfotím a v pohode pokračujem ďalej.

V hraničnom sedle Rozdiel (802 m) sa dosýta bažíme krásnymi výhľadmi a celkovou atmosférou. Sme už na území Ľubovnianskej vrchoviny, ďalej pokračujeme po hranici cestou (zároveň poľská cyklocesta a červená turistická značka) mierne zvlneným terénom až do Obidze. Idylická krčmička, na ktorú sa tešíme je však zatvorená. Dozvedáme sa, že majiteľ mal úraz ruky a išiel dole do nemocnice.

A tak schádzame o niečo nižšie k honosnejšiemu zariadeniu "Bacowka na Obidzi" (931 m), kde naberáme silu prostredníctvom typického poľského piva Okocim. Je to silnejšie (mocne) pivo, nápis na plechovke hovorí, že je tylko dla orlow. A veru, keď naše orlie oči pozrú na východ, ostro vidia samé lesy, hrebene a údolia pohoria Beskid Sadecki s dominujúcou Krynickou Javorinou. Skrátka karpatská scenéria ako namaľovaná…

Zrazu sa začína rýchlo zmrákať, v diaľke počuť aj hromy. Preto prerušujeme, i keď neradi, tieto príjemné tatransko-beskidské chvíle a v snahe uniknúť dažďu sadáme na naše biky. Viem, aký zjazd nás čaká a tak si dávam na hlavu prilbu, na ktorú si neviem akosi zvyknúť a tento ochranný prostriedok používam len v kritických chviľach, ako nás čaká napríklad teraz.

Púšťame sa ako orly dole šesťkilometrovým zjazdom z nadmorskej výšky vyše 900 m až do mesta Piwniczna (370 m), niektoré úseky sú hodne prudké a brzdy dostávajú ozaj zabrať. Naša rýchlosť je však nižšia ako rýchlosť dažďa, ktorý nás tesne pred Piwnicznou doháňa. Naštastie po asi polhodine dážď ustáva a opäť sa objavuje milé karpatské slniečko. Ďalej pokračujeme cez hraničný prechod Mníšek nad Popradom na Slovensko, čím sa odkláňame od predchádzajúcich ročníkov Karpatiatour, keď sme popri rieke Poprad putovali po poľskej strane.

V Mníšku skúmame stravovacie možnosti, na čo dostávame od miestnych jednotný tip: neďaleký Penzión Dietrich smerom na Starú Ľubovňu. A tak sa vydávame týmto smerom, po asi kilometri kotvíme v navonok nenápadnom penzióne. Je tu pomerne husto, po chvíli sa dozvedáme prečo. Odskočili su ti na obed Poliaci autobusom, čo je vraj úplne bežné. Kvalita a ceny jedla sú vraj tým pravým magnetom. Napriek nátresku nám ponúkajú rýchle jedlá, čo radi využívame.

Tu, pri Penzióne Dietrich, sýti a spokojní, sa s Karčim lúčime. Príčinou sú zajtrajšie Karčiho pracovné povinnosti. A tak Karči ide na juh ňa vlak do Starej Ľubovne. Už len sám sa vraciam na hranicu do Mníška a pokračujem veľmi príjemnou cestou popri ľavom brehu rieky Poprad, ktorá kopíruje početné riečne meandre. Celý prielom Popradu, ktorý začína pri Muszyne a končí v Mníšku a má takmer 30 km, je obľúbený vodákmi a často sa splavuje. Všímam si dve loďky, putujúce po mierne čerivej hladine tejto rieky, ktorá ako jediná prameniaca na Slovensku ústí do Baltského mora.

Na poľskej strane brehu vedie železnica a pomerne frekventovaná cesta. Na našej slovenskej strane je to však akoby v inom svete: úzka, miestami len šotolinová cesta takmer bez prermávky a idylické tiché dedinky. Prechádzam Sulín, známy dobrou minerálkou Sulínkou až prichádzam na rázcestie do Malého Lipníka. Tu ma upútava miestny autobus. Je pekný zelený s príznačným označením Karpaty Bus, a tak ho zvečňujem.

Cesta ďalej je trochu širšia, údolie sa tiež rozširuje a tak vidím cez lúky väčší kus tohto pekného horského kraja. Prichádzam do obce Legnava (453 m). Tu asfaltová cesta končí, dedinka je ozaj "pánubohuzachrbtom". V centre dediny si všímam napravo obďaleč krčmu, a tak otáčam riadítka tým správnym smerom (veď ako sa hovorí: "príroda je len priestor medzi dvomi krčmami"). Je niečo pred štvrtou odpoludnia, otvárajú presne o štvrtej.

Rozhodujem sa počkať a doplniť chýbajúce pohonné hmoty. Medzičasom sa pred krčmou zbiehajú miestni, ktorým tiež vyschlo v hrdle. Konečne prichádza krčmár a všetci sa nahrnú dnu, ja vchádzam posledný. Krčmár si ma hneď všimne a nahlas zahlási: "Najprv obslúžim hosťa!", ostatní to s rešpektom prijímajú. Veru, tu ešte platí "Hosť do domu - Boh do domu". Tak je to správne, tak to má byť! - nie ako na niektorých slovenských chatách, kde neohlásený hosť je takmer nepriateľom chaty…

Na lavičke pred krčmou si vychutnávam pohodu - svieti slniečko, karpatský mok sa pení, okolitá krajina a prostredie sú veľmi príjemné. Robím autofoto, čím evidentne zaujmem blízko sediaceho starčeka. Ponúkam mu, že ho sfotím, čo rád prijíma a hneď mi dáva adresu na zaslanie fotky a chce mi pre tento účel dať peniaze. Fotím ho so štamperlíkom v ruke a pýtam sa ho na vek - vyzerá mladšie. Poznamenávam, že je možno najstarším občanom obce. Jeho odpoveď ma prekvapí: "Ale kdeže, ten najstarší má 94 rokov". "A ako sa drží?", pýtam sa. "Veľmi dobre, však sedí toť dnu v krčme pri poháriku!", pohotová odpovedá senior. Ej veru, dobrý a zdravý koreň majú títo chlapi - iste aj vďaka dezinfekcii!

Medzičasom prichádza sympatický syn tohto starého pána menom Ján Hlipala. Od neho sa dozvedám, že prechod z Legnavy do poľského Miliku ešte nefunguje (i keď z internetu som nadobudol opačné presvedčenie), a že v obci nemajú internet a tak fotky nemôžem zaslať internetom. Hovorí, že v obci žije už len asi 50 stálych obyvateľov, pred 20 rokmi ich tu bolo 500. Obdobne ako v Osturni aj tu začínajú prevažovať rekreanti a bývalé drevené domy sa menia na rekreačné chalupy. Hlipala junior mi podrobne vysvetľuje, ako sa dostanem do Poľska popri brehu rieky.

Lúčim sa s milými Hlípalovcami (dúfam, že foto poštou dostali) a idem podľa ich rád. Tie mi ozaj pomáhajú, pretože na otvorenej lúke by som sotva našiel správne pokračovanie cesty. Idem poniže kaplnky a na konci lúky nenápadnou cestou prudko doprava hore. Tu nachádzam aj modrú turistickú značku a trochu ťažším terénom po asi kilometri schádzam zrazu do iného sveta. Predo mnou sa objavujú veľké vily a kvalitná cesta.

Zisťujem, že nevedno kde som prešiel hranicu a teraz sa nachádzam v poľskom kúpeľnom mestečku Muszyna - časti Borysow. Opäť ma zaráža skutočnosť, aké obrovské rozdiely existujú na slovensko-poľskom pomedzí. Na našej strane tichá dedinka, kde si dávajú líšky dobrú noc. A neďaleko od nej, čo by kameňom dohodil, úplne iný svet - vystavané a živé klimatické kúpele.

Obdobných prípadov na tomto pomedzí je viac, asi najmarkantnejší je však kontrast medzi poľskou Wysowou a slovenskou Cigeľkou, ktoré ležia na opačných úpätiach kopca Javor. Na poľskej strane naplno využívajú vzácny zásaditý slaný prameň, sú tu veľké kúpele s pekným parkami. Na slovenskej strane na niekdajšie kúpele ostali už len spomienky a po prechode hranice nás privítajú len cigánske chatrče. Nuž čo, naši severní bratia si asi viac cenia dary prírody. Možno aj preto, že ich majú menej a nemali až takých "múdrych" komančov ako my…

Vo víre týchto myšlienok prechádzam pekné upravené centrum Muszyny a po dlaždenom chodníku pri ceste idem do Powroznika, kde odbočujem na Tylicz. Cesta rovno pokračuje do svetoznámych kúpeľov Krynica (poľské Karle-Varle), odkiaľ je možné okružnou lesnou cestou prejsť cez vyhliadkovú Jaworzynu Krynicku (1 114 m) - išiel som to pred pár rokmi a bolo to fajn.

Cesta údolím riečky Muszynka je dobrá s miernym stúpaním a vedie pekným lesným prostredím. V Tyliczi (590 m) odbočujem doprava smer Slovensko, hneď za rázcestím je pekný drevený kostol. Tento úsek až do hraničného Kurovského sedla mám veľmi rád, stúpanie je mierne, cesta dobrá a tichá, pričom blízkosť rodnej hrudy umocňuje príjemné pocity šiesteho dňa Karpatiatour.

V dedinke Muszynka mám obligátnu zastávku na poľský karpatský mok (silný a čistý ako hory) a onedlho som v Kurovskom sedle, severnejšie povedané v Przeleczi Tylicka, vo výške 693 m. Toto sedlo je veľmi zaujímavé. Prechádza ním hlavné európske rozvodie medzi Baltickým a Čiernym morom, je geomorfologickou hranicou medzi Západnými a Východnými Karpatmi a v minulosti ním viedla významná obchodná cesta.

Prekračujem hranice, nikoho nikde, zvedavé kontroly spred pár rokov sú chvalabohu minulosťou. Cesta na našej strane je nová, široká a kvalitná, prešpikovaná symbolmi EÚ. Dokonale si vychutnávam osemkilometrový zjazd až na rázcestie hlavnej cesty pri Tarnove (330 m). Tu bočím doprava a po poldruha kilometri pre zmenu doľava na Kružlov. Čergovským podhorím cez Richvald a Šibskú huru prichádzam do Hertníka (470 m), tradičného etapového miesta Karpatiatour. Tu pri starorodičovskej chalupe končí dvojdňová pohraničná a veľmi pestrá časť Karpatiatour.