Transrudohorie - ouvertúra 2009

Slovenské rudohorie. Najdlhšie slovenské pohorie (presnejšie horská oblasť), tiahnúce sa v dĺžke vyše 200 km od Banskej Bystrice až po Košice. Hlboké lesy a relatívne neporušená príroda. Na mnohých miestach je človek vzácnejší ako medveď či iná divá zver. Práve preto je Slovenské rudohorie silným magnetom pre pravých milovníkov prírody. Celým pohorím vedie červená turistická značka, v západnej časti ako Rudná magistrála, vo východnej ako Cesta hrdinov SNP. Niektorí peší turisti - diaľkoplazi putujú cez celé pohorie bez prerušenia, cesta im trvá asi desať dní.

Tá myšlienka prišla náhle, ale silno. Bolo to 1. júla 2009 na Chate pod Hrbom, kde som počas pravidelnej cykloakcie Karpatiatour trávil ďalší príjemný večer. Chatár Jožo líčil svoje potulky na bicykli v okolí chaty, pričom poznamenal: "Rudohorie je ako stvorené pre cykloturistiku." Pritakal som: "Áno, Tatry a Fatry sú pre peších, ale rudohorie je pre cyklistov." Heuréka - zrazu mi napadla myšlienka. Veď na bicykli by sa to dalo prejsť celé! Je tu sieť dobrých lesných ciest a tri dni by na to mohli stačiť… TRANSRUDOHORIE bolo na svete!

A tak som sa pustil do tvorby itineráru prechodu Slovenského rudohoria na horskom bicykli, v maximálnej miere po jeho hrebeni a lesných cestách. Niektoré mne menej známe úseky som naplánoval podľa máp až nakoniec itinerár akcie Transrudohorie nadobudol túto podobu:

• deň: Zvolen - Ponická Huta - Chata pod Hrbom - Hronček - Sihla; 74 km, 1 650 m
• deň: Sihla - Čierny Balog - sedo Chlpavica - sedlo Burda - Nižná Kľaková - Studňa Veľká lúka - sedlo Javorinka - Čuntava - Dedinky; 95 km, 1 950 m
• deň: Dedinky - Gretla - Závadka - Poráč - Tatarkov kríž - Perlova dolina - chata Erika - chata Lajoška - Košice; 106 km, 2 450 m

Spolu 275 km, 6 050 m.

(alternatíva 3.deň: Dedinky - sedlo Súľová - Skalisko - Úhornianske sedlo - Smolník - Medzev- Trohánka - Erika - Lajoška - Košice)

Túto veľkolepú myšlienku som čoskoro oznámil kamarátom. Nebolo ich treba vôbec presviedčať, a tak sme Transrudohorie ihned zaradili do plánu našich spoločných cykloakcií. Keďže už bola pokročilá jeseň a pre takéto akcie sú potrebné dlhé dni, odložili sme to na rok 2010. V októbri 2009 však prišlo nečakané babie leto a rudohorie začalo štekliť. Šteklenie sa stupňovalo až do chvíle, keď sme sa ho rozhodli ukončiť okamžitou rudohorskou akciou. Vzhľadom na naše možnosti i jesenné dni sme sa rozhodli, že absolvujeme skrátený tzv. nultý ročník Transrudohoria v trvaní dvoch dní a s istým odklonom od horského variantu smerom k údolným asfaltovým cestám. Ouvertúra Transrudohoria tak mohla začať!

Krátko po deviatej hodine dopoludnia vystupujeme v Zvolene z rýchlika Poľana spolu s našimi tátošmi. Sme traja: starý kámo Karči, novší kámo Peťo a ja. Napriek tomu, že je 7. október, teplota je ozaj letná - hneď tomu prispôsobujeme náš odev. Už v letnej garderóbe prechádzame uličkami Zvolena a odbočujeme na modrú turistickú značku smerom na Sliačsku dolinu.

Prechádzajúc cez vilovú švrť naberáme výšku, pričom sa nám otvárajú výhľady na mesto. Len pár metrov po opustení posledných domov začína mať krajina vidiecky ráz. Ideme cez lúky a stretáme stádo oviec s bačom a pastierskym psom, ako keby sme boli niekde hlboko v horách. Tento bača je asi najmestskejší na Slovensku.

Už prvé kilometre lúčnou cestou v miernom stúpaní Zvolenskou pahorkatinou nás napĺňajú spokojnosťou. O chviľu sa dostávame na hrebienok a sledujeme dobré značky modrej. Rázcestník informuje aj o tom, že v zime tadiaľto vedie lyžiarska cesta. V pohode prichádzame cez Sliačsku dolinu na lúčku, kde po menších orientačných problémoch nachádzame pokračovanie značky. Na najbližšom rázcestí študujeme unikátne smerovky so značkami doprava, ktoré nevieme rozlúštiť.

Poberáme sa rovno po asfaltovej ceste, avšak čochvíľa zisťujeme, že táto vedie do Sliača, kdežto my chceme ísť po modrej cez Sampor do Lukavice. Skúšame nenápadnú lúčnu cestu s nádejou, že sa stretneme s modrou. Opak je pravdou, po serpentínach a zjazde sa ocitáme v kúpeloch Sliač pri rázcestníku a pamätníku SNP. Rozhodujeme sa nevracať na plánovanú stopu a pokračujeme ďalej cez Sliač a Veľkú Lúku až prichádzame k Sampor - rázcestiu, kde sa napája modrá značka. Špekulujeme, že pravdepodobne pri tých záhadných značkách sme mali na hrebienku odbočiť doprava. Poučenie z krízového vývoja do budúcnosti.

Dobrou cestou so sporadickou premávkou v peknom prostredí prichádzame k rázcestiu pod Dolnou Mičinou, kde odbočujeme doprava. Zdolávame krátke stúpanie, za ktorým nasleduje zjazd do Čerína. Je tu pekný kostol s drevenou zvonicou, ktoré sa vynímajú nad dedinou. V Čeríne odbočujeme na cestu do Ponikov. Po kilometri pred Čačínom skrúcame riaditká smerom ku prameňu minerálky, ktorá sa s názvom Čerínska (Čačín je totiž len súčasťou Čerína) rozváža z tunajšej plničky do obchodnej siete. Upravený prameň je voľne prístupný, hodne tu chodia ľudia z okolia. Osviežujeme sa chutnou vodou, ktorú tankujeme aj do našich cyklofľiaš. Malá nepenivá zmena nezaškodí.

V Čačíne sa napájame na známu a krásnu cyklocestu "Okruh okolo Poľany". Pokračujeme ďalej cez Dúbravicu do Ponickej Huty, kde zastavujeme. Na terase krčmy vychutnávame nielen prvý penivý mok, ale aj kľud a hrejivé lúče "babieho" slnka. Za Ponickou Hutou sa vnárame do úzkej Martinovej doliny a šliapame lesnou asfaltkou mierne do kopca. Míňame ďalší minerálny prameň a o pár kilometrrov zastavujeme pri udržiavanej búde, ktorej podkrovie môže slúžiť aj na prenocovanie. Martinova dolina pokračuje ďalej ako Zadná dolina.

Na úpätí vrchu Minca asfalt končí, my pokračujeme protismerne vľavo hore po značenej cykloceste už so štrkovým povrchom. Začínajú sa objavovať prvé pekné výhľady na scénericky pôsobivú krajinku s lesmi, lúkami a ojedinelými stromami. Práca pre naše foťáky. Dosiahnutím nevýrazného sedla sa spektrum výhľadov znásobuje: vidno hrebeň Nízkych Tatier na severe a typickú siluetu Ľubietovského Vepra na východe. Karči, ktorý nefotí, nás tu počkal a výraz jeho tváre prezrádza, že sa týmito pohľadmi už chvíľu ukájal.

Ďalej pokračuje opäť úzka asfaltová cesta, po ktorej parádnym zjazdom schádzame do obce Povrazník. Zvlneným terénom prichádzame do obce Strelníky (tento názov z roku 1948 pripomína partizánsky kraj, dovtedy sa obec volala Šajba), ktoré nás vítajú pestrofarebnou stromovou alejou. Ignorujeme vľavo miestnu krčmu, pretože sme už naladení na návštevu Koliby pod Vartou, ktorá sa nachádza na hornom konci obce. Prichádzame ku kolibe, nachádzajúcej sa vo veľmi peknom prostredí s peknými výhľadmi na malebný stredoslovenský (doslova) kraj. Zíva to tu však prázdnotou a naša zlá predtucha sa mení na realitu, keď na dverách čítame mimosezónnu prevádzkovú dobu: štvrtok až nedeľa. Dnes je streda, tak nám treba!

Sadáme si za stoly pred kolibou, vyťahujeme pohotovostné zásoby a zmierňujeme tak naše sklamanie. Druhou náplasťou je malebné okolie. Zrazu prichádzu ku kolibe chlapík a začína ju otvárať. Žeby sa blýskalo na lepšie časy? Ihneď ho oslovujem: "Vy ste tu krčmár?" "Nie, ja som tu majiteľ!" - jasne nás dostáva do obrazu. "A nemohli by ste nám načapovať pivo?!", pýtam sa cítiac šancu. Chlapík si nás krátko premeria a nakoniec súhlasí s podmienkou, že máme drobné.

Penivý mok Martiner nám chutí. S majiteľom sa dáme do reči, je to pán Vlček a práve si len odskočil z opravy lyžiarskeho vleku, ktorý sa nachádza hneď povyše koliby. Hovorí, že zimná sezóna sa skracuje, lebo snehu je každým rokom menej. Za chviľu prichádza aj milá pani majiteľová, ktorá nám spontánne ponúka poklady krčmy. Tak je to správne, tak to má byť! Krčma je na to, aby v prípade potreby okamžite otvorila svoju náruč! (inak Koliba pod Vartou tvorí s oproti stojacom penziónom Patty jeden komplex). Dobre sa nám sedí v príjemnom prostredí, ale treba nám ísť ďalej. Lúčime sa s Vlčekovcami a krátkym zjazdom schádzame do doliny. Vlnitou cestou sa dostávame na hlavnú výstupovú cestu k chate z Ľubietovej.

Cestu na Chatu pod Hrbom mám veľmi rád z oboch strán, i keď z druhej strany od Troch vôd je mi trochu milšia. Doslova ju cítim v kostiach, má pre mňa veľký duchovný náboj. Začíname plynule stúpať, výstup nám uľahčujú nielen pekné výhľady, ale aj očakávanie na znovuobjatie milou chatou, ktorá nikdy nesklamala a vždy dokonale potešila. Asfaltová cesta sa mení na štrkovú, sklon cesty stúpa a naša rýchlosť logicky klesá. Naše odhodlanie však neklesá a odmena prichádza. Prechádzame poslednú strmú zákrutu a už sme na miernejšom serpentínovom úseku pod chatou. Ešte foto na údolie Ľubietovej s Nízkymi Tatrami v pozadí a už sa objavuje Chata pod Hrbom (1 068 m).

Prvý nás pozdravuje bernardín Cézar, strážca Hrbu i stredu Slovenska. Vzápätí sa zvítavame s chatármi Zitkou a Jozefom. Ako je už v našom prípade tradíciou, sme na chate jediní hostia. S Karčim sa ubytovávame v našej tradičnej izbe číslo 13, Peťo má samotku, lebo v minulosti bol zlý a je tu len druhýkrát. Po očiste tela schádzame do jedálne. Boli sme vopred ohlásení a tak nám už Zitka pripravila chutnú večeru. Tradične…

A nasleduje tradične príjemný večer pri moku a hrbovici. So stúpajúcou náladou a Mesiačikom na oblohe Jozef prináša gitaru a začína veľkolepý Koncert pod Hrbom. Jozef s Peťom sú jeho ústrední hráči, točia jednu pesničku za druhou, vyzerá to, ako by spolu hrali už roky. My ostatní (najmä ja) sa tiež snažíme, ale sme len krovie. Z Peťa sa vykľuje spevák par excellence. Chvíle sú to krásne, avšak nechcú postáť a tak sa nakoniec poberáme do svojich izieb dúfajúc, že sme nepobudili mackov na okolí. V strede noci v strede Slovenska usíname tradične sladkým spánkom.

Rána na Chate pod Hrbom sú nádherné! Prebúdzame sa do slnečného teplého ránu, kopec Hrb sa na nás milo usmieva a pozýva nás na návštevu. Nie, tentoraz milý Hrb neprídeme, ale môžeš nás čakať, určite sa vrátime! Lúčime sa s chatou, chatármi i Cézarom a schádzame na Tri vody, kde sa nachádzajú pozostatky jednej z najstarších vysokých pecí bývalého Uhorska. Úpätím kopca lesnou cestou prežiarenou rannými slnečnými lúčmi pokračujeme do Kamenistej doliny k vodnej nádrži Hronček. Kamenistá dolina má 26 km a patrí medzi najdlhšie slovenské doliny, v minulosti ňou viedla lesná železnička, dnes je tu dobrá asfaltová cesta s miernym stúpaním - ideálna pre cykloturistiku obomi smermi. I keď stúpanie je veľmi priateľské, nejdem v pohode - dozvuky včerajšej mierne netradičnej Hrbovice.

Keď sme pri meandroch Kamenistého potoka tak už viem, že spása nie je ďaleko. Vchádzame do Sihly a čochvíľa kotvíme v rázovitej krčme s označením Bistro Nomilner. Karči je rýchly a prináša na stôl penivý mok, ktorý však s previnením odmietam. Viem, že teraz potrebujem špeciálny liečivý mok od doktora Plzňa, a tak aj činím. Vychutnávame si pekné jesenné chvíle na Sihlianskej planine, ktorá je očarujúca a iste nielen mňa opantala. Nezabudneme osedlať miestneho dreveného vola stojaceho pred krčmou a povzbudení (v mojom prípade aj skonsolidovaný) sa poberáme ďalej na východ. Dosahujeme rázcestie Sihla, odkiaľ dobre vidno majestátnu Poľanu. Tu sa rozhodujeme pokračovať údolnou asfaltovou trasou, pravé Transrudohorie je plánované cez sedlá Chlpavica a Burda.

Veľmi pekné pohľady sú na zafarbené rudohorské kopce pod úpätím Sedmáka. Sadáme na biky a dlhým príjemným zjazdom takmer bez šliapania prichádzame cez Havrilovo až do Utekáča. Ideme okolo známej sklárskej fabriky Clara, ktorá je však zatvorená a nefunguje. Škoda jej, patrila medzi slovenské poklady.

Po mierne klesajúcej ceste prichádzame do mestečka Kokava nad Rimavicou, odkiaľ začíname stúpať smerom do Hnúšte. Tiahlym stúpaním dosahujeme sedlo Chorepa (543 m), z ktorého sú výhľady na okolie s vodnou nádržou Klenovec. Rýchlym zjazdom sa ocitáme v Klenovci. Po krátkom prieskume sa vzdávame snahy tu obedovať a ideme ďalej. V mestečku Hnúšťa po chvíli pátrania nachádzame príjemnú reštauráciu Kocka s terasou. Tu zastavujeme a dávame si výdatný obed.

Z Hnúšte ideme do Tisovca (411 m) trochu frekventovanejšou cestou. V Tisovci odbočujeme smerom do Muráňa, cestná premávka je podstatne nižšia. V stúpaní za mestečkom odbočujeme k prameňu Tisoveckej šťavice. Je veľmi chutná, okolie prameňa je však úplne zanedbané. Vidno pozostatky parkovej úpravy a stavieb, niekedy to bola útulná lokalita. Opäť škoda, že sa nevedia zachovať pekné a tradičné hodnoty. Šplháme sa do ďalšieho sedla Dielik (574 m) a po jeho prekonaní zväčša klesaním prichádzame do Muráňa. Ten je učupený tesne pod Muránskou planinou a žije pod dozorom typickej prísnej Cigánky (935 m).

Po obligátnom občerstvení v Muráni (394 m) začíname stúpať kľukatou cestou na Muránsku planinu. Po zdolaní dĺžkových 6 km a výškového polkilometra prichádzame na Veľkú lúka (veľkú nielen názvom). Začína sa šeriť a mračiť. Od zajtra hlásajú výraznú zmenu počasia a ochladenie, hustnúce oblaky sú toho predzvesťou. Pohodlnou cestou cez Veľkú lúku prichádzame do sedla Javorinka (945 m), odkiaľ schádzame na železničnú stanicu do Červenej Skaly. Pri stanici stojí malá budova s označením Bufet Snežienka. Nie je to len krčma a reštaurácia, ale aj výdajňa cestovných lístkov. Chytrá polyfunkčnosť. Možno je Snežienka len signálom nastupujúceho trendu, keď krčma bude slúžiť mnohým účelom a ľuďom. A vlastne potom to nebude ani krčma, ale akési kultúrne či iné centrum. Ktovie…

Po občerstvení v Snežienke nastupujeme na motoráčik a tak končíme nultý ročník akcie Transrudohorie. Ouvertúra dopadla dobre a my sa môžeme tešiť na kompletné dejstvo s názvom TRANSRUDOHORIE 2010 - prvý ročník cyklotúry cez husté lesy naprieč Slovenským rudohorím.

Základné údaje trasy "TRANSRUDOHORIE 2009" (km spolu, prevýšenie spolu)

Zvolen - Chata pod Hrbom (55 km, 1 260 m) - Sihla (80 km, 1 710 m) - Hnúšťa (117 km, 1 930 m) - Červená Skala (157 km, 2 880 m).

Fotografie: picasaweb.google.sk/karpatia.

» Nejnovější články, archiv