Maramureš na bicykloch, cykloturistika v Rumunsku

Rumunsko na bicykloch

Po vydarených cyklistických akciách v predchádzajúcich rokoch (Od Tisy k Váhu, Od najsevernejšej k najjužnejšej obci Slovenska, Drevené kostolíky východného Slovenska, Po stopách dobrého vojaka Švejka) čakala nás tohto roku severná časť Rumunska, oblasť Maramureš.

Cieľom tejto cyklistickej turisticko-poznávacej akcie bolo oboznámenie sa so životom a krásami tohto rázovitého kraja. V tejto bohatej, lesmi obdarenej časti krajiny, je drevo základným materiálom na tvorbu výnimočných umeleckých diel (vyrezávané vstupné brány, kostoly, náhrobníky). Prirodzene, že na ceste sú aj iné kultúrne či prírodné zaujímavosti, pri ktorých je potrebné aspoň na chvíľu sa zastaviť.

Východiskom je juh východného Slovenska, kam sa dopravíme vlakmi. Prechod Maďarskom volíme cez významné strediská krajov Hegyalja, Bodrogköz a Nyírség, z historického hľadiska spojených s činnosťou Františka II. Rákocziho.

Údolím Bodrogu

Naša cesta teda začína na slovensko-maďarskom hraničnom priechode Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely. Je sobota ráno, takmer jasná obloha. Ešte na slovenskej strane dokupujeme potraviny, vymieňame peniaze a prechádzame pasovou kontrolou. Ako jediný dostávam do cestovného pasu pečiatku od maďarských úradníkov.

Prechádzame ulicami maďarského hraničného mesta a hľadáme smer na Miskolc, v jeho trase je aj naša prvá zastávka – historický Sárospatak, nazývaný Aténami na Bodrogu. Už teraz musím zdôrazniť, že na niektorých cestných úsekoch a vo väčšine maďarských miest a obcí sú pre cyklistov vyhradené samostatné cesty, čo treba rešpektovať. Včas vás na to upozornia príslušné dopravné značky. Do Sárospataku vchádzame jednou z takýchto ciest a zastavujeme pri reformátorskom (kalvínskom) kolégiu, ktorý založil v roku 1531 vtedajší hradný pán Peter Perényi. V rokoch 1650-1654 v ňom pôsobil J. Á. Komenský.

Pred budovou je socha Fr. Rákociho a park s viacerými sochami a bustami významných maďarských osobností. Zavítame do informačného centra pri Dome vzdelanosti, priamo oproti je Föiskola s bustou Komenského na nádvorí. Poslednou zastávkou v meste je hradný areál s múzeom, týčiaci sa nad Bodrogom (Rákóczi-vár). Vchod do hradného paláca je z hradnej záhrady (Várkert) mostom cez bývalú suchú priekopu.. Súčasťou vonkajšieho opevnenia hradu je aj gotický farský kostol zo 14. storočia. Pod jeho južnou stenou vidieť základy kruhového chrámu z 12. storočia – najstaršia mestská stavebná pamiatka.

O dve hodiny neskôr vchádzame do mesta Tokaj, presláveného kvalitným vínom "Tokaji aszú". "Vinum regum, rex vinorum" (víno kráľov, kráľ vín). Týmito slovami zhodnotil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. ťažké, husté a sladké víno, ktoré mu z vtedajšieho horného Uhorska prinieslo ako dar maďarské knieža František II. Rákoczi. Symbolom toho je aj socha Bakchusa s fontánou a Rákociho pivnice na námestí (Kossuth tér). Pod budovou stáročia vytváraný labyrint tvorí 24 chodieb s celkovou dĺžkou 1,5 km.

Pustou kraja Nyírség

Po výdatnom obede v reštaurácii opúšťame mesto ležiace na sútoku Bodrogu a Tisy, meníme smer na Nyiregyházu, centrum kraja Nyírség. K rovinným úsekom sa naviac pridružili úseky priamočiare, často im nevidno na koniec. Takýto charakter ciest nás touto časťou Maďarska sprevádzal aj pri ceste späť (iná trasa). Pôsobí to monotónne, deprimujúco. Nyíregyháza je typické mesto na puste - mestský charakter má len jeho centrum s radnicou z 19. storočia. Keďže pôvodný smer do Mátészalky cez Baktalorántházu neumožňuje jazdu pre cyklistov, prispôsobujeme sa a operatívne meníme smer cez Nagykalló a Nyírbátor. Po 122 km však končíme dnešok pri Máriapócsi, kde je síce k dispozícii ubytovací penzión, my však vzhľadom na príjemné počasie volíme nocľah vo voľnej prírode.

O necelú hodinu po raňajkách sme v Nyírbátore. Navštívime tu dva kostoly, zároveň múzeá. Na ceste k prvému nás víta socha Gabriela Betléna. Pozoruhodnosťou vnútra kostola minoritov sú bohato vyrezávané oltáre (1737), hlavný z Levoče, postranný z Prešova! Druhý kostol, neskorogotický chrám z roku 1480, je z hľadiska interiéru chudobne vybavený, pozornosť si však zaslúži vedľa kostola drevená zvonica z roku 1640 so štyrmi štylizovanými vežičkami.

Proti toku Szamosu (Someşu)

Z Mátészalky, posledného väčšieho mesta na maďarskom území, naberáme kurz na Csenger. Rovinný terén naruší len prechod cez rieku Szamos. Pri občerstvení v pohraničnej Csengersime registrujeme prvých vekslákov, rešpektujeme varovanie pred ich službami. Pri pasovej kontrole sa stretávame s päticou cyklistov – študentov z Brna a spoločne prekračujeme maďarsko-rumunské hranice. Problém je s výmenou euro za lei, všetky zmenárenské stánky núkajú len akési zile (5 zile = 80.000 lei), ktoré vo vnútrozemí nemá hodnotu platidla. Napokon dostaneme potrebné lei v blízkej čerpacej stanici, aj keď s menej výhodným kurzom (1 euro = 39.000 lei). Meníme len nevyhnutnú časť, zvyšok zmeníme v prvý pracovný deň v banke.

Do historického Satu Mare je to málo cez 10 km. V tomto meste na kniežacom hrade z 13. storočia bol uzavretý v roku 1711 tzv. Szatmársky mier medzi Habsburgovcami a účastníkmi povstania, ktoré viedol František II. Rákoci. V meste je aj niekoľko mohutných stavieb cirkevných chrámov, ktoré neujdú našim fotoaparátom. Mesto je zároveň správnym strediskom rovnomenného kraja. Cestu do Baia Mare si skracujeme vedľajšou komunikáciou cez Odoreu do Apy, kde sa stretá s hlavným cestným ťahom.

Cesta je verná svojmu prívlastku, strieda ju rôzny povrch – od rozpadajúceho sa asfaltu s výmoľami, cez mačacie hlavy a betónové panely až po ujazdenú štrkovú poľnú cestu. Ubudlo áut, nahradili ich konské záprahy. Po 15 km sme riadne utrmácaní. Opúšťame kraj Satu Mare, mesto Seini už leží v kraji Maramureš. Súmrak nás už teda zastihol na kvalitnej ceste, na nočný odpočinok nás prichýlili sady na okraji obce Cicârlău, a to po 128 km jazdy druhého dňa.

Maramureş - Cez Munţii Gutâi do doliny Izy

Pokojnú hviezdnu noc rušili svojim brechotom len psi a vláčiky neďalekej železnice. Raňajkujeme na ceste v Cafe-bare v Tăuţii-Măgherăuş. Po prvý raz máme možnosť porovnávať ceny: fľaškové pivo stojí 13.000 lei. Správne stredisko kraja Maramureš, Baia Mare, je rušné, živé priemyselné mesto. Stavajú sa nové budovy, rekonštruujú staré, vrátane námestia. V národnej banke vymeníme dostatočný obnos peňazí (stávajú sa z nás milionári) a uháňame do Baia Sprie. Tu nás čaká prvý z drevených kostolíkov, ďalší je v Şurdeşti. Odbočením z hlavnej cesty vpravo sa končia roviny, začínajú kopce.

Cestou späť zastavujeme v Dăneşti, je čas obeda. Varíme z vlastných zásob, smäd hasíme v blízkom občerstvení s potravinami. Po návrate stihneme ešte na konci Baia Sprie kávu (à 7.000 lei) a nekonečnými serpentínami stúpame do sedla Gutâi s nadmorskou výškou 987 m. Stúpanie znásobené teplom slnečného dňa nás donúti schladiť sa v horskom potoku, ktorý sa vinie popri ceste. Báseň aj pre naše nohy. V sedle nás víta vôňa opekanej klobásy, dlho nerozmýšľame. Spolu s horčicou, chlebom a pivom máme o večeru postarané. Každého nás to vyšlo 30.000 lei. Rozhodneme sa, že využijeme aj ubytovacie služby horskej chaty. Ubytovanie skromné, všade tečúca studená voda. Veľa sme toho dnes neprešli, polovicu z predchádzajúceho dňa.

Opäť nádherné ráno. Raňajkujeme pred chatou z vlastných zásob. Pri zjazde zo sedla stretávame vyparádené kone s vozmi, pretekajúce sa zrejme o prvenstvo na vrchole. Narátali sme celkom trinásť záprahov. Cestu nám skríži i stádo oviec, ktoré pastieri so psami ženú na pastviny. Prvou obcou za pohorím Munţii Gutâi je rázovitá Mara. Po prvýkrát sa stretávame s typickými ľudovými prvkami tohto kraja, s drevenými vyrezávanými bránami. Sú to majstrovské diela zručných remeselníkov.

Na všetku tú krásu sa z výšky 1 443 m pozerá skalný masív Gutâi, najvyšší vrchol pohoria. Ten nás sprevádza až po Ocna Şugatag, kde sme mali pôvodne prespať v penzióne. Kolorit kraja dokresľujú ženy s hrabľami, muži s kosami – chystajú seno pre kone a dobytok. Cez Călineşti (drevený kostolík) vchádzame do Bârsany, ležiacej v údolí rieky Iza. Je známa chrámovým komplexom a dreveným kostolom.

Okrem nich navštívime aj ateliér miestneho ľudového rezbára Teodora Bârsana. Je očividne potešený našou návštevou, posedíme a podebatujeme u neho. Vyskúšame si aj obsluhu vahadlovej studne. V doline rieky Izy sú ďalšie drevené chrámy v obciach Rozavlea, Ieud a Bogdan Voda. Vo Vadu Izei nám majiteľka jedného penziónu pripomenula rodnú krajinu, privítala nás v tričku s nápisom Slovensko, Heľpa. Vie po francúzsky, manžel nemecky. Pripravili nám vynikajúci obed.

Krajom Oaş a Satu Mare

Príchodom do Sighetu Marmaţiei sme sa priblížili k štátnej hranici, za riekou Tisa je ukrajinská Solotvyna. V meste je skanzen, v ktorom je premiestnený drevený kostolík z obce Onceşti z doliny Izy. Naša ďalšia cesta vedie popri toku Tisy, ktorá tu tvorí štátnu hranicu. Od občerstvenia v Câmpulung la Tisa je to už len na skok do obce Săpânţa k "veselému cintorínu" Cimiturul Vesel.

Veľkou atrakciou sú drevené pestro maľované náhrobníky s vtipnou veršovanou charakteristikou nebožtíka. Majster rezbár Ion Stan Patras, ktorý vytvoril túto nádheru, je tu tiež pochovaný. Vstupné je 30.000 lei pre každého. Keďže za Teceu Mic (obec má na tabuli názov aj v maďarčine a v rusínčine) sa rieka od nás odkláňa a tečie do ukrajinského vnútrozemia, zídeme k brehu a symbolicky sa s ňou na čas rozlúčime. Za Piatrou opäť zdolávame serpentíny, teraz do výšky 587 m, kde v sedle Huta čaká na nás nocľah. K dispozícii je horský hotel s teplou vodou a sprchou (za trojposteľovú izbu 700.000 lei), po celkom 414 km na bicykloch je už najvyšší čas.

V noci prišla búrka, blýskalo sa, hrmelo. Ráno je však pokojné, cesty suché. Na oblohe len zopár mráčikov, pomedzi ne sa už prediera slnko. Prvé kilometre piateho dňa plynú zjazdom po serpentínach. V Certeze nás upútajú štíhle pestrofarebné výškové domy, doteraz sme sa s takouto architektúrou nestretli. Prestávku s raňajkami robíme v Negreşti-Oaş, v peknom prostredí parku s fontánou. V obciach na priedomí vidno v činnosti priadky. Za Oraşu Nou od motorestu ešte posledné stúpanie a cez Livadu a Botiz vchádzame opäť do Satu Mare. Ulicami mesta sa snažíme dostať čo najrýchlejšie von smerom na Peteu k hraniciam s Maďarskom. V magazíne nám známej čerpacej stanice sa snažíme minúť posledné lei.

Maďarská Tisza nás vedie domov

Z maďarskej Csengersimy smerujeme na Fehérgyarmat a Kisar, kde sa opäť stretávame s Tisou. Mostom ponad ňu prejdeme do Tivadaru, kde v prírode nocujeme. Zdá sa, že aj repelent je slabý na dobiedzajúce komáre. Dnešných 118 km nám však pomohlo rýchlo zaspať.

Pred nami je posledný deň na bicykloch. Umyjeme sa pod jednou z púmp pri ceste. Raňajkujeme v neďalekej Tarpe, míňame posledné paštétové a mäsové konzervy. Obec pôsobí čisto a upravene. Je známa suchým mlynom (koleso ťahali kone), takže si obzrieme aj túto technickú pamiatku. Ani Rákoci na koni neujde našim fotoaparátom. Odbočíme na Gulács, aby sme sa dostali na pôvodnú cestu do Vásárosnamény. Neustále sledujeme tok Tisy, ktorú pri Tuzséri prekonáme na kompe (150 Ft za osobu a bicykel).

Pri Zemplénagárde sme už v blízkosti našich hraníc, o chvíľu už vidíme Kráľovský Chlmec. Štátnu hranicu prekročíme v Pácine a smerujeme pod zrúcaniny hradu Veľký Kamenec. Tu bol podpísaný mier medzi Janom Jiskrom z Brandýsa a Jánom Hunyadym. Necelú polhodinu nám trval príchod do Stredy nad Bodrogom. Je 18. hodín, do odchodu vlaku máme viac ako dve hodiny. Strávime ich na terase pohostinstva.

Pôvodne sme mali navštíviť ešte štyri kilometre vzdialený Klin nad Bodrogom, kde je najnižšie miesto SR (94,3 m n.m.) ako aj Boršu s vodným hradom, kde sa narodil Fr. II. Rákoci a skončiť tam, kde sme pred šiestimi dňami začínali, v Slovenskom Novom Meste. Keďže na týchto miestach sme už boli v minulosti, tých osemnásť kilometrov si odpustíme a zostávame (pri pive). Osobným vlakom a z Košíc nočným rýchlikom sa nechávame dopraviť domov, na stredné Považie. Je piatok ráno.