Bicyklom na Folkmarsku skalu - na počesť Blekyho

Volovské vrchy sú pomerne rozložité a oblé pohorie. I keď je v nich hodne kopcov, sú nenápadné a zväčša zarastené hustým lesom. Avšak výnimka potvrdzuje pravidlo a platí to aj pre toto pohorie. Pretože sa tu nachádzajú tri veľmi zaujímavé a výrazné kopce: Skalisko (1 293 m), Kojšovská hoľa (1 246 m) a Folkmarska skala (915 m). Dalo by sa povedať, že sú dominanty Volovských vrchov.

Folkmarska skala leží na severnej rázsoche hlavného hrebeňa Volovských vrchov. Jej západný svah je strmý a skalnatý. Východná strana je však mierna a vedie ňou turistický chodník, zjazdný aj bicyklom. Výhľad z vrcholu skaly patrí medzi najkrajšie na Slovensku, i keď nie je kruhový. Pohľady na Vysoké Tatry či Kráľovu hoľu sú v prípade dobrého počasia dokonalou odmenou za námahu výstupu.

Výlety na Folkmarsku skalu patria medzi moje obľúbené. Či už na bicykli, alebo pešo ako rodinné z Folkmarskeho sedla. Výstup nie je veľmi strmý, prístupová cesta vedie pekným a zachovalým prírodným prostredím s peknými výhľadmi. Pravidelne chodieval s nami na túto skalu aj pes Bleky - náš malý bradáč. Trasu dobre poznal a na skale si vždy vychutnával ďaleké pohľady.

Symbolická túra na počesť Blekyho

Je pekné letné ráno, obloha je úplne jasná. S nádejou perfektných výhľadov sadám na bicykel pri rodinnej chate na Ružíne a vydávam sa na Folkmarsku skalu. Pred týždňom po vyše štrnástich rokoch sa Bleky odobral do večných lovíšť. Dnešná túra je symbolická na jeho počesť. Pôjdem na miesta, ktorými sme spolu mnohokrát putovali a "lovili" šťastné chvíle plné pohybu v horskej prírode.

Prechádzam starý železničný Margeciansky tunel, za ktorým sa po ľavej strane vyníma Šľuchta (781 m). Len nedávno som tento kopec prvýkrát navštívil. Výstup mi dal hodne zabrať. I keď z vrcholu neboli žiadne výhľady, okolité lesy a prostredie mali zvláštny náboj, a to vďaka zachovalému a relatívne divokému prírodnému prostrediu.

Poškuľujúc na Šľuchtu ďalej šliapem do pedálov, prechádzam Margecany (340 m) a popri chátrajúcom jaklovskom kaštieli (bol to krásny kaštieľ a ešte pred 20 rokmi fungoval ako reštaurácia - teraz sa rozpadá pred očami, čo je obrovská škoda!) idem smer Veľký Folkmar.

Cesta do Folkmarského sedla

Cesta do Folkmarskeho sedla (542 m) je pomerne mierna a netrvá dlho. Vľavo sa objavuje typický Šivec - najkrajší kopec pohoria Čierna hora, pod ním kľukatá vodná nádrž Ružín a vôkol nej husté lesy. V sedle sa vydávam doprava a dobrou štrkovou cestou (zároveň žltá turistická značka) postupne naberám výškové metre. Cestu mi spríjemňujú pekné výhľady na Veľký Folkmar, Volovské vrchy a protiľahlé pohorie Čierna hora, kde sa vynímajú kopce Roháčka (1 029 m - najvyšší kopec pohoria) a bližšia Šľuchta.

Traverzová cesta sa obtáča okolo Predlipového vrchu a vchádza do lesa so statnými jedľami. Po chvíli sa objavuje tabuľa náučného chodníka "Folkmarska a Murovaná skala", ktorá informuje o ťažbe medi, antimónu a železa i uhliarstve v tejto oblasti.

Raz sa to podarilo aj mne…

Pri pamätníku SNP je rázcestie, na skalu pokračuje vpravo užšia cesta cez hustý porast. Stále v sedle bicykla prichádzam k tabuli, oznamujúcej územie európskeho významu. Nasleduje strmšie stúpanie, v ktorom asi 60 metrov bicykel tlačím vedľa seba. Špičkoví jazdci to iste vyjdú aj na bicykli, veď raz sa to podarilo aj mne.

Cez les preniká svetlo z podvrcholovej lúky, ktoré mi v záverečnom stúpaní dodáva novú silu. Úzkym chodníkom prichádzam na Folkmarsku skalu. Cyklopočítač ukazuje dnešných 16 km, prevýšenie 620 metrov a čistý čas jazdy 1:18 hod (z Folkmarskeho sedla to je 4,5 km pri prevýšení 390 metrov). Zosadám z bicykla a začínať naplno nasávať vrcholovú atmosféru.

Prvé čo upúta moju pozornosť je Kojšov, dedinka hlboko v údolí. Pohľad na ňu má letecký nádych. Červené strechy domov dokonale zapadajú do zeleného mora lúk a lesov. Pod jednou z nich sa v kolíske hompáľal známy Juraj Jakubisko. Potom už zrak pritiahnu horské horizonty.

Žiaľ, dnes 65 km vzdialené Tatry nie je vidieť, avšak oči i duša sa aj tak majú čím ukájať. Na východe vidno pohorie Čierna hora s najvyššou Roháčkou (1 029 m), pod ňou Margecany a bližšie Veľký Folkmar. Západnému pohľadu dominujú Volovské vrchy, najmä ich podcelok Hnilecké vrchy, z ktorého vyčnievajú Krompašský vrch a Ostrý vrch.

Na obzore je rozložitý Zlatý stôl (1 322 m), najvyšší kopec Volovských vrchov. Oproti vidno malebné lúky, ktoré končia v sedle Strieborná (640 m). Z tohto sedla vedie červená turistická značka na Kojšovskú hoľu po bočnej rázsoche, ktorá sa odtiaľto zdá mierne stúpajúca.

V skutočnosti je to pomerne náročný výstup. Napravo vidno celé pohoria Branisko od Sľubice (1 124 m) až po najvyššiu Smrekovicu (1 200 m), oddelené priesmykom Branisko (750 m). Ďalej na sever od Braniska vidno začiatok nadväzujúceho pohoria Bachureň. Zrakom neustále putujem po horách a dolinách. ktoré sa z výšky zdajú malé, človeku sa vtláča pocit pána krajiny. Typický optický klam a ducha mam! Tu vládnu hory a každý pútnik by mal byť vďačný za každé úspešné dosiahnutie vrcholu.

Na vrchole Folkmarskej skaly

Na vrchole Folkmarskej skaly sa cítim tradične veľmi dobre až povznášajúco. Čas ma nezaujíma, dnešná túra je symbolická a pohodová s mimoriadnou príchuťou. Do mojej mysle prúdia spomienky na chvíle, keď tu chodieval Bleky. Naposledy to bolo v novembri minulého roku. Zrak mi spočinie na protiľahlom hrebeni Volovských vrchov od Kojšovskej hole (1 246 m) až po Holý vrch (1 054 m - tzv. Tisícovka).

Veru, mnohokrát som ho prebrázdil aj s Blekym. Napríklad keď sme v trojici so starým kámom Karčim v hlbokom snehu a v treskúcej zime šli z Kojšovskej hole do Košíc. Na Zlatoidských lúkach začal Bleky zaostávať. Bez lyží to mal hodne ťažšie ako my. Intenzívne som ho utešoval, že čochvíľa budeme na chate Lajoška, ktorú dôverne poznal, a že tam sa zohrejeme a pookrejeme.

Lajoška bola zatvorená

Chata však bola nečakane zatvorená. Sklamaní sme sa pustili na lyžiach dole smerom na Jahodnú. Pri kaplnke pod Lajoškou som sa obzrel a vidím, že Bleky stojí pred chatou ako prikovaný. Ani na moje jasné opakované pokyny sa nepohol. Bolo to nepochopiteľné, pretože počúval na slovo.

Musel som sa vrátiť ku chate, zobrať Blekyho na ruky a niekoľko sto metrov ho zniesť nižšie. Až tam si uvedomil, že Lajoška dnes nebude. Nadobudol som vtedy pocit, že Bleky to vnímal ako moje zlyhanie. I keď nebolo moje - pravdou je že zlyhal človek (chatár deň predtým garantoval, že chata bude otvorená). Pes to samozrejme nemohol pochopiť, slovo "pána tvorstva" bolo nadovšetko... Spomínam aj na zimné výlety, keď Bleky v hlbokom snehu statočne kráčal s nami a ani vtedy si nenechal ujsť výhľady zo skaly.

Po hodnej chvíli sa poberám dole. Hneď pod vrcholom na lúke zastanem na mieste, odkiaľ som odfotil Blekyho pri behu z vrcholu pri kvitnúcich poniklecoch. Čochvíľa som opäť na rázcestí pri pamätníku. Tu sa vydávam vpravo po dobrej zvážnici, ktorá ma dovedie do sedla Zemičky (710 m). Nachádza sa tu jedna z informačných tabúľ náučného chodníka.

Zjazd k vodnej nádrži Ružín

Zo sedla najprv strmším zjazdom a potom lesnou asfaltkou údolím potoka Zlatník prichádzam k vodnej nádrži Ružín v lokalite Hámre (340 m). Penzión Bradan je zatvorený pre nejakú akciu a tak sa presúvam na druhú stranu brehu k bufetu pri požičovni člnov a vodných bicyklov. Okolie je pekne upravené (zmena majiteľa evidentne prospela), čapujú plzenský mok a tak neváham.

Sadám si na lavičku pri brehu a chlipkajúc obľúbený nápoj vychutnávam príjemné letné chvíle pri vode v rudohorskom objatí. A uvažujem o tom, prečo sa ľudia plaholčia do ďalekých krajín, keď za humnami majú také krásne hory, doliny a vodu.

S týmto chrobákom v hlave sadám na bajk a vydávam sa okolo ružínskej nádrže ďalej. Míňam pamätník postavený v roku 2010 na počesť nórskeho spisovateľa B. Bjornsona (nositeľa Nobelovej ceny za literatúru a veľkého obhajcu práv Slovákov v 19.storočí) a kľukatou cestou sa dostávam pod čiernohohorského krásavca volaného Šivec (781 m).

Prechádzam cez most na druhú stranu ružínskej nádrže. Tu začína stúpanie kľukatej cesty popri nádrži. V mojej mysli sa opäť vynára spomienka na Blekyho. Na začiatku jednej mojej cyklotúry sa zrazu objavil za mnou, porušiac prísny príkaz ostať na mieste. Jeho radosť z pohybu a prítomnosti pána ma obmäkčili natoľko, že nakoniec sme cyklotúru do týchto končín absolvovali spolu. Musím uznať, že hore kopcom mal Bleky navrch. Vracal som mu to v zjazdoch, ale nebolo to z mojej strany veľmi fér. Bleky sa však aj dole kopcom držal statočne a myslím, že to bral športovo.

Ružínskou cestou pokračujem smerom k rodinnej chate. Cestou sa mi otvárajú výhľady na veľmi zaujímavú Bokšovskú skalu, pre je tvar nazývanú aj Napoleonov klobúk. Príchod k chate je dnes iný ako po ostatné dlhé roky - Bleky nie je so mnou a ani ma nevíta. Niekde som čítal, že psy sú jeden z divov sveta a dávajú nám tak veľa. A že žiadny tvor na svete nezmenil človeka tak, ako pes. Ja môžem povedať, že vďaka Blekymu som niektoré veci lepšie pochopil. A vždy, keď vyjdem na Folkmarsku skalu si naň určite intenzívnejšie spomeniem. Dúfam, že si teraz spokojne behá v psom nebíčku. Aspoň tak ako zvykol na našej obľúbenej skale.

Mapa trasy

• Mapa trasy je tu: http://www.cykloserver.cz/cykloatlas/?d=63276#pos=48.85569|21.04719|13

Parametre trasy "Bicyklom na Folkmarsku skalu"

• Rolova huta-Margecany - Folkmarske sedlo - Folkmarska skala - sedlo Zemičky - Ružín-Hámre - Rolova huta spolu 43 km (z toho 25 km asfalt, 18 km terén), prevýšenie 960 metrov.