Chorvátsko na bicykli, cykloturistika a cyklotrasy

Od mora do lona hôr bicyklom

More a hory - dva prírodné pojmy, ktoré sprevádzajú človeka a jeho dejiny odnepamäti. A v súčasnosti sú najčastejším miestom dovolenkárov na celom svete. Nie je to inak ani v našom prípade - sme typická rodina, v ktorej jedna polovička preferuje hory a druhá more. Tento problém však riešime jednoducho. Ideme na dovolenku k moru tam, kde sú nablízku hory.

V ostatnom prípade padla voľba na Chorvátsko. Konkrétne na jeho strednú časť Dalmáciu v okolí známeho letoviska Omiš, za ktorým sa hneď vypínajú nemenej známe Dinárske hory. Tu sme nielen vychutnávali pekné chorvátske more, ale podnikli viacero cykloturistických výletov do blízkych hôr. Niektoré sme šli spoločne s manželkou, iné som absolvoval sám. Cesty sú tu ľahšie i náročnejšie, zväčša s malou premávkou a veľmi zaujímavým okolím, dá sa povedať cyklisticky priateľské. Rád sa podelím so svojimi zážitkami z tejto lokality.

Ihneď po ubytovaní sa v apartmáne blízko mora naša prvá cesta vedie na pláž. Nasleduje ponorenie do čistého jadranského mora a prvé plavecké tempá. Pri plávaní trochu ďalej od brehu obzerám hory, ktoré sa týčia priamo nad Omišom. Študujem ich reliéf a nachádzam cestu, vedúcu pomerne vysoko nad starobylé mestečko.Druhý deň ráno práve tam smeruje moja prvá prieskumná jazda. V stúpaní nad časťou Borak stretávam cyklistu. Zoznamujem sa s Jirkom zo Zlína, ďalej hore šliapeme už spoločne. Cestou sa objavujú pekné výhľady na Omišskú zátoku aj na blankytné chorvátske more.

Odbočujeme ku jednému z miestnych kostolíkov (v Omiši je až osem kostolov) a potom pokračujeme slušným stúpaním na koniec cesty až pod strmý horský masív Omiške Dinara. Jirka je tu už druhý týždeň a tak ma po návrate na pobrežie vedie po preskúmaných cestičkách i krčmičkách v okolí Nemiry. Náš dovolenkový rozvrh dňa je rovnaký, dopoludnia cyklistika a popoludní more a rodina.

Ďalší deň sa vydávam údolím Cetiny po pravom brehu rieky smerom na Gatu. Kľukatou cestou sa dostávam nad skalný prah a tunelom prichádzam k vyhliadke. Je tu umiestená socha ženy, otočená smerom do morskej úžiny. Miestny Chorvát mi vysvetľuje, že socha predstavuje chorvátsku hrdinku Milu Gojsalič, ktorá zachránila v roku 1543 Omiš pred vpádom Turkov tak, že ich viedla na toto miesto, kde Turci vrátene nej popadali do priepasti. Jeho vysvetlenie je však iné ako oficiálne, podľa ktorého Mila zapálila sklad pušného prachu v tureckom tábore, pričom sama zahynula. Každopádne je to hrdinka, ktorá sa obetovala a zachránila Omiš pred Turkami, ktorí sa tam nikdy nedostali.

História Omišu, ktorého časť perfektne vidno, je však veľmi pestrá. Bolo tu staré rímske sídlo, v stredoveku bol pirátskym hniezdom, patril Benátkam, Francúzom, Rakúšanom. Cestou ďalej sa dostávam na nähornú plošinu, kde sa stúpanie podstatne zmenšuje. V Gate sa ochotne podriaďujem reklamnému sloganu "Žuja je zakon" a dávam si penivé Ožujsko, omnoho lacnejšie ako pri mori.

Oproti hostincu sa vypína pohorie Mosor s výškou cez 1 300 m, ktoré má typický krasový charakter. Jeho prevýšenie oproti náhornej plošine je vyše 900 m, čo dodáva miestu vysokohorský charakter - veď je to vlastne výška najvyššej tatranskej steny na Malom Kežmarskom štíte. Ani sa mi nechce veriť, že som len 3 km od mora! Je tu však úplne iný svet - ticho, veľmi sporadická premávka a pravý chorvátsky duch. Začína byť horúco a tak sa vraciam do Omišu a ochladzujem v mori.

Ďalšie dni podnikám dopoludnia kratšie cyklovýlety. Po spoznaní okolia sa v jedno ráno vydávam na dlhšiu okružnú cyklotúru. Premávka po jadranskej magistrále cez Omiš je už skoro ráno hustá. V strede Omišu odbočujem do vnútrozemia a idem popri ľavom brehu rieky Cetina. Prejdením tunela sa zrazu dostávam do opäť iného sveta: cesta bez áut, vpravo vysoká stena kde lezú skalolezci, vľavo Cetina a za ňou hradba hôr. Cetina je čistá smaragdová rieka, v rímskej dobe sa nazývala Hippus (hippos znamená grécky kôň), pretože rieka poskakuje ako kôň, je rýchla s vodopádmi a nie je splavná.

V súčasnosti je tu hodne obľúbený rafting, ktorý v dĺžke 9 km vedie cez pereje tejto rieky. Po 5 km opúšťam cestu popri rieke a odbočujem vpravo na Svinišče. Cesta hore sa kľukatí, často na nej zastavujem a kochám sa peknými výhľadmi. Po hodnom čase stretám prvého účastníka cestnej premávky na tejto odbočke - cyklistu v drese. Dávam sa s ním do reči, je to Ryszard z Wroclawi. Chvíľu ideme spolu, Ryszard dobre pozná naše Tatry a je ďalším, ktorý realizuje dovolenkové dni dvoch tvárí: dopoludnia cyklo a hory, odpoludnia plávanie a more. Jeho dnešný plán je omnoho náročnejší, chystá sa až na hranicu Bosny a Hercegoviny a tak sa onedlho odpájame.

Pohodovým tempom si vychutnávam cestu, v obci Podašpilje ma uputávajú domy prilepené do skalnatých kopcov. Po dosiahntí sedla cesta vedie takmer po rovine peknou krajinou pod pohorím Omiške Dinara, za ktorým je hneď more. Pri ceste je zaparkovaná stará škodovka obrastená rastlinami, ktorú využívam ako statív a robím autofoto. Pod obcou Svinišče odbočujem vľavo dole, počas zjazdu znovu zastavujem a fotím, tu sa zrazu zhora prirúti Ryszard, ktorý chcel pokračovať priamo ďalej ale vrátil sa pre neschodnosť cesty. A tak znovu ideme spolu cez Kučice do údolia Cetiny, vľavo míňame nástupné miesta pre raftng až prichádzame na kamenný most. Španielska turistka ochotne plní moju prosbu a robí nám spoločné foto, pričom jej s úsmevom oznamujem, že fotí dvoch cyklistických šampiónov: veľkého poľského, ktorý ročne najazdí 15 000 km a malého slovenského s ročnými 6 000 km - skrátka šampiónov úmerných veľkosti krajiny. Tu sa naše cyklocesty definitívne rozpájajú, Ryszard pokračuje rovno popri Cetine a ja doľava cez most nad Cetinou.

Opäť stúpam prázdnou, dobrou a kľukatou cestou, počas ktorej sa otvárajú ďalšie zaujímavé výhľady. Tentoraz je to na údolie Cetiny a na výrazný známy masív Biokovo, kam vedie z Makarskej horská cesta na Sv.Jure vo výške 1 762 m. Prichádzam do dediny Podgrade, kde sa občerstvujem v miestnej krčmičke a čítam chorvátske noviny, ktoré sú plné prebiehajúcich olympijských hier a súvisiacich nemalých chorvátských ambícií.

Posilnený penivým mokom Karlovačko, ktorého cena je tu takmer tretinová ako na pobreží, v pohode idem ďalej typickou stredomorskou krajinou s nížšou vegetáciou. Slnko už poriadne hreje, avšak plynulé stúpanie je mierne, a tak môžem vychutnávať cestu i okolitú atmosféru. Idem náhornou plošinou pod strmo sa týčiacim pohorím Mosor. Prechádzam obec Zvečajne, ktorá má viacero menších izolovaných idylických častí. Onedlho som v Gate, ktorú už poznám z predošlých cyklojázd. A tak presne viem, kde treba zastaviť a naplniť žujský zákon. V tieni slnečníka s plynule zavlhčovaným hrdlom sa pozerám na steny pohoria Mosor, pričom ma pokúša myšlienka výstupu na jeho hrebeň. Ale času nemám nazvyš a navyše výstup by iste nebol jednoduchá záležitosť. A tak snáď niekedy nabudúce.

Prohlédni fotky k článku (12 fotografií)

Za Gatou ide doľava "tunelová" cesta dole do Omišu, ja však pokračujem rovno. Po asi pol kilomettri opúšťam širšiu cestu, vedúcu do Splitu a odbočujem doprava na úzku asfaltku do údolia Smovo. Mierne stúpam veľmi príjemnou cestou bez premávky prostredím, ktoré mi prípomína scenérie zo známych filmov Winnetou. Často zastavujem, fotím a obdivujem farebné kvety a miestnu flóru, adaptovanú na suchšie kamenisté podmienky. Cesta má charakter ozajstnej rodinnej cyklocesty - bez premávky, výborný asfaltový povrch, príjemný profil a pekné okolie.

Vpravo míňam dedinku Dubrava a čochvíľa prichádzam na kopček s kostolíkom a cintorínom. Tu ostávam fascinovaný veľkými mramorovými hrobmi - je evidentné, že na tomto si dávajú miestni veľmi záležať. Mramor pochádza z neďalekého ostrova Brač, údajne bol použitý aj pri stavbe Bieleho domu. Zároveň je tu studnička, voda dobre osvieži. Dosahujem nevýrazné sedlo, za ktorým je doprava odbočka na Gornje Sitno (napadá ma slovenský kopec Sitno a hreje ma pritom pri srdci), vľavo je kostol a na sever sa otvárajú ďaleké výhľady až na Split a more. Po prestávke pokračujem dole dobrou cestou, počas ktorej míňam odbočku k observatóriu na Mosore. Odbočka ma veľmi láka, jej absolvovanie však nechávam na inokedy.

V obci Sirokoviči s problémami zdolávam ostrú zákruru, pred ktorou je unikátna dopravná značka, prikazujúca vybrať zákrutu sľučkou. Ďalej veľmi príjemným zjazdom prichádzam do Žrinovnice, kde panuje pravá stredomorská pohoda. Po krátkej zástavke v pohode a dobrej nádeji prichádzam do Stobreča ku Splitu, Mojou snahou je spoznanie Splitu v sedle bicykla. Žiaľ ani po opakovaných pokusoch nenachádzam vhodnú cestu, do centra vedie len frekventovaná štvorprúdová cesta. Skrátka Split nie je k cyklistom vôbec priateľský (čo mi potvrdila aj neskoršia pešia návšteva). A tak sa otáčam a rýchlo odbočujem na vedľajšiu cestu.

Dobrou mierne stúpajúcou cestou idem naspäť na juh. Tu už stretám málo áut, voči paralelnej pobrežnej magistrále za kopcom je to obrovský rozdiel. V obci Zručine zastavujem na povinné občerstvenie. Zoznamujem sa tu so sympatickým Chorvátom. Debatujeme spolu, Marijo spomína na nedávnu vojnu ako bojoval pri Dubrovnika, pričom srbských komunistov označuje za hlavných vinníkov tejto vojny. Hrdo mi rozpráva o miestnom kraji Poljica, ktorý je historicky veľmi zaujímavý.

Už v 15.storočí tu bolo kniežatsvo s vtedy nebývalou demokraciou - voleným Národným zhromaždením, na čele ktorého bol volený knieža pod vrchom Gradec v Gate v deň poljického patróna sv.Juraja. Vyzvedám sa na zimné podmienky - na okolitých kopcoch býva aj sneh, ale málo a krátko. Po družnej debate ma Marijo pozýva na vlastné víno do jeho obce Naklice. Nakoniec to odkladáme na neskôr, a tak sa aspoň slovansky lúčime.

Ja pokračujem cestou do Omišu, po miernom stúpaní prichádzam do obce Tugare, doprava ide cesta k vysielaču až na hrebeň Mošnjica. Túto cestu som už absolvoval a dokonale som sa potešil krásnymi výhľadmi na more i do vnútrozemia. Prevýšenie voči moru je 600 m a pohľady sú odtiaľ takmer letecké. Teraz však pokračujem rovno, scénericky pekným zjazdom schádzam do údolia Cetine. Prichádzam do našej rezidencie v Omiši, hasím smäd penivým mokom a hneď sa idem ponoriť do jadranského mora. Ako ovlažujem telo v mori pod horami, pocity blaženosti stúpajú. A pritom ma napadá, že asi niet lepšej kombinácie ako hory, more a pivo!

Základné údaje o trase (km spolu, prevýšenie spolu):

• Omiš - most cez Cetinu (22 km, 440 m) - Gata (42 km, 690 m) - Stobreč (71 km, 890 m) - Tugare (81 km, 1000 m) - Omiš (93 km, 1 070 m)