Spomienka na cestu západnou Kanadou a Aljaškou

alebo výlet do divočiny na člne a k ľadovcom severu

Pri poznávaní neznámych krajín nie je zanedbateľná aj forma cestovania. Dnes človek dostane lavínu ponúk cestovných kancelárií, ktoré ho dopravia, vyzdvihnú, ponúknu fakultatívne výlety s delegátom, tí z väčším apetítom si objednajú all inclusive a konzumný spôsob života veselo pokračuje. U niektorých sa stáva kritériom počet hviezdičiek v hoteli alebo značka auta z požičovne.

Byť skutočným cestovateľom ktorý sa aspoň z diaľky priblíži typu Zigmund a Hanzelka znamená aj dnes ísť skrz naskrz krajinou, pripraviť si celú "expedíciu" samostatne. Takúto naozaj dobrodružnú cestu som zažil ešte ako študent. Bol som tri mesiace v Kanade. Mám tam brata, ktorý emigroval za socializmu, žije tam so svojou rodinou.

Kanada je krajinou obrovskej rozlohy, z východu na západ je vzdialenosť väčšia ako cez Atlantik, napriek tomu je ľudnatosť malá. Krajina je rozdelená na dvanásť provincií. Východnú a strednú časť tvorí nížina s obrovským lesným porastom, nespočetným množstvom jazier. Krajina je zásobárňou vody. Od provincie Alberta smerom na západ ku Britskej Kolumbii začína prírodná odlišnosť Národným parkom Jasper, ktorý je už tvorený mohutnými, skalnatými horami. Najmohutnejší je Mount Robson. Politicky je Kanada pomerne mladým štátom.

Najprv som sa oboznámil s bežným životom v mestách Edmonton, Calgary - neďaleko prekrásnym krajom Kananaskis country kde sú odľahlé ranče, voľne sa pasúce stáda dobytka, Národný park Elk Island, rezervácia, kde môžete pozorovať voľne sa pasúce stáda bizónov zo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, moderným mestom Vancouver, a ostrovom Vancouver Island. Krajina je zmesou rôznych národov, etník, na východe je veľa francúzsky hovoriacich ľudí, dnes tu húfne prúdia aziati.

Je to teda kozmopolitné stredisko, kde v mestách majú jednotlivé národy svoje obchody, reštaurácie a kostoly. Po náboženskej stránke je tam veľa denominácií. Každý národ prezentuje svoju kultúru zvlášť na oslavách. Boli sme na oslave Canada day, výročie vzniku štátu, kde na pódiu tancovali indiáni, v sprievode dlhom niekoľko kilometrov sa prezentovali rôzne kultúry, napr. pochodujúci muži v škótskom odeve a hrou na gajdy. Po urbanistickej stránke budovy nie sú staré, mnohé sú imitáciou európskej klasickej architektúry, napr. vládna budova v Edmontone.

Pri porovnaní s Európou je teda historické dedičstvo chudobnejšie. V múzeách sú zmienky o starých obyvateľoch, eskimákoch, indiánoch, sú tam množstvá preparovaných zvierat žijúcich na území, osídľovanie krajiny, či invázia dobrodruhov počas zlatej horúčky. Zaujímavá bola výstava o dinosauroch, kde boli prezentované zvyšky kostier týchto obrovských zvierat žijúcich aj na území Kanady.

Skutočné dobrodružstvo však začalo, keď sme sa s bratom a jeho ženou vybrali na Bowron Lake, jazerá v hlbočinách hôr v Britskej Kolumbii. Bowron Lake je asi 120 km dlhý okruh jazier v divokej panenskej prírode, odrezaných od civilizácie. Toto miesto je atraktívnou destináciou pre cestovateľov z rôznych krajín.

Dobrodružstvo sa začína keď vybočíte z riadnej cesty na cestu asi takej kvality, akou naši starí otcovia chodievali koňom a vozom na polia. Ňou sa ide niekoľko kilometrov. Mali sme krásny zážitok. Cez cestu práve prechádzala medvedica s mláďaťom. Zastavili sme a pozorovali ako sa mumlacie mláďa šplhá na strom. Medvedica zastala a jej pohľad sa stretol z pohľadom brata. Bol to moment, potom zmizla v húštine, mláďa ručiac ju nasledovalo. Bol to medveď čierny.

Dorazili sme do registračného centra, zaplatili poplatok, nafasovali vrecúško, do ktorého sa cestou dáva nezničiteľný odpad, sklo, plechovice, atď. Dostali sme mapu jazier na ktorých sú vyznačené miesta, kde možno táboriť, rozložiť oheň, nie sú to však kempy v našej predstave. V texte je poučenie, čo robiť pri stretnutí s medveďom grizly, netreba utekať - hoci by to väčšina aj tak robila. Ak by bol medveď podráždený, treba si ľahnúť dolu tvárou k zemi a založiť si ruky na krk. Grizly je v podstate plachý tvor a v človekovi môže vidieť nepriateľa. Je však málo prípadov napadnutia človeka.

Hneď prvá etapa cesty je náročná. Treba prejsť pevninou, pretože celý okruh jazier tvorí asi šesť miest, kde jazero končí a k ďalšiemu sa ide pešo, tlačiac čln na kolesách. Celá trasa trvá kľudným tempom sedem dní, denne sme pádlovali do 20 km, asi 12 hodín denne. Jedli sme ráno a večer, cez deň len tekutiny a hrsť sušeného ovocia. Denne sme stretli dva, tri i viac člnov, niekedy ani jeden.

Prvé hodiny sme boli neohrabaní, pretože treba nasadať, vysadať, ak je horúco vyzliekať sa, ak prší zakrývať sa, veci baliť do nepremokavých vreciek, správne uložiť veci do kanoe. Večer po utáborení postaviť stan, pripraviť oheň a jedlo, na noc dať všetky potraviny na zvláštne plošiny, ktoré sú vo výške asi 4 metre, kde sa dostanete rebríkom. Je to bezpečnostné opatrenie proti medveďom, ktorí nesmú zacítiť pach potravín v stane, inak by ho mohli vyrabovať. Ak zacítia iba pach človeka, sú plachí. Voda v jazerách bola studená, pretože okolie tvorili scenérie nádherných hôr, hore bielych od snehu. Po celodennom veslovaní sme boli takí unavení, že sme po ľahnutí do stanu nemali síl myslieť na grizlyho.

Nádherné ticho, mystika prírody, šuštiace kanoe cez rákosový porast, kde vidíte plávajúce kačice, vydry, bobry. Raz ráno, keď som sa umýval pri jazere, niekoľko metrov plával bobor, a v papuli držal otiepok trávy. Pozrel na mňa, zrejme som preňho nebol zaujímavý, lebo flegmaticky plával ďalej. Z kanoe sme videli obrovského losa, ktorý bol po pás vo vode a mohutnou tlamou popásal trávu rastúcu vo vode.

Po niekoľkých dňoch som pocítil čosi zvláštne, čo môže zažiť človek zrejme až po čase pobytu v prírode. V bežnej civilizácii ak človek ide na výlet, večer je obyčajne späť doma. Je to teda krátky čas. Ak je človek úplne odrezaný od civilizácie niekoľko dní, môže pocítiť akúsi neopísateľnú katarziu, kedy objaví inštinkty ktoré v sebe má ale ich neoveril. To som pocítil na jazere s názvom Una Lake. Večerné neobyčajné ticho hôr, atmosféra ohníka, zrazu prenikavý hlas letiaceho vtáka nad jazerom a silná, dlhá ozvena, ktorá spôsobila mráz na chrbte. To sa niekoľkokrát opakovalo. Vtedy som si spomenul na príbehy Karla Maya, či Jacka Londona a chvíľu som váhal, či som v príbehu alebo v skutočnosti. Pri tomto jazere sme pre jeho neobyčajnú atmosféru zostali dve noci. Ešte jedna udalosť, ktorá bola zážitkom.

Pri rannom umývaní na brehu jazera, kde bola hmla a opar, som začul zvláštne dunenie. Zrazu sa z hmly vynorila silueta kanoe, na ktorom bola veslujúca, hrdo vzpriamená postava. Muž bol jedným kolenom v pokľaku, v zadnej časti kanoe. Neobzrel sa naľavo ani napravo, len hrdo, pravidelne zaberal na jednu stranu a vyrovnával čln. Kanoe bolo ako vystrihnuté z indiánskeho filmu, muž mal bradu a dlhé vlasy. Približoval sa na niekoľko metrov odo mňa. Vôbec na mňa nepozrel a tento akoby prízrak a samotár zmizol v hmle a nikdy som ho už nevidel. Možno sú typy ľudí ktorí idú na takúto trasu sami. Alebo to bol ozaj prízrak?

Ďalší ošiaľ sme pocítili keď sme šli na ryby k vodopádu Karribu Fols. Už zdiaľky bolo počuť hukot padajúcej vody. Keď sme sa priblížili k mohutnému vodopádu, človek pred pohľadom naň onemel a pomyslel si, aký je malý. Z pocitu nás prebrali spŕšky padajúcej vody.

Pokračovali sme ďalej. Jeden deň nás prekvapila búrka, silné vlny, a keďže sme nemohli veslovať ku brehu, aby sme neboli bokom k vlnám, museli sme pádlovať proti vlnám, čo nám dalo poriadne zabrať asi na jednu hodinu. Našťastie sa čln neprevrátil, ale bolo v ňom veľa vody. Ďalej nás čakala úloha splaviť úsek rieky Karibou River. Bol to splav dosť nebezpečný, pretože sme museli kľučkovať pomedzi vývrate stromov. Došli sme šťastne do zátoky a tam na nás čakalo prekvapenie.

Na jednej kľudnej zátoke sme zbadali pohromade asi päť člnov s ľuďmi. Niečo sa stalo. Nikdy sme toľko člnov pokope nevideli. Keď sme dorazili k nim, na jednom z nich boli dvaja muži v šoku. Keď splavovali rieku, neďaleko ich člna prechádzal medveď grizly a bol v zlej nálade. Obrátili sa proti prúdu a zúfalo veslovali späť.

Až teraz sme si uvedomili, že šelma je naozaj tu. A pocítili sme skutočnosť, ako sa ľudia v strachu vedia rýchle spojiť. Čakali sme pohromade, a nikomu sa nechcelo ísť ďalej. Zrazu sme si boli všetci blízki. Potom neskôr sme sa opatrne jeden po druhom pustili ďalej. Grizly tam už nebol. Posledné dni sme pokojne pokračovali prírodou a s pocitom, že sa nám nechce vrátiť do civilizácie. Človek tak môže spoznať nielen lokalitu tajov prírody, ale i seba samého.

Náš pobyt pokračoval. Brat sa z jazier vrátil s manželkou domov, ja som pokračoval s troma priateľmi z Rakúska ďalej na sever. Šťastne sme sa stretli pri jazerách a cesta pokračovala smer "Expedícia Aljaška". Z peňazí, ktoré som si počas pobytu zarobil sme kúpili 16 ročný veľký americký kadilak za neuveriteľných 300 dolárov. Urobili sme nevyhnutnú údržbu, z vrakovíšť kúpili poloojazdené pneumatiky, ktoré to všetko prežili. Natankovali 80 litrovú nádrž a pomaly šliapli na päťlitrovom motore smer Aljaška.

Cesta tam a späť z Alberty má asi 12 000 km. Nakúpili sme proviant, konzervy, polievky, stany. V Kanade je možnosť zaparkovať na príslušných kempových miestach, kde sa dá rozložiť oheň. Poplatok bol cca 10 dolárov na noc. Počas tejto päťtýždňovej cesty bol naším prístreškom stan. Cesta na sever ide po Alaska Highway. Sú však úseky, ktoré sú rozbité a vo výstavbe, často sme šli cez regulovanú dopravu a za nami boli mračná prachu.

Cez deň sme sa na území Kanady denne okúpali vo vodách jazier, ktoré sú popri mohutných skalnatých horách neodmysliteľnou scenériou. Keďže sme boli takmer na polárnom severnom kruhu, zažili sme polárny deň, len hodinu v noci bola tma. Cesta magistrálou bola prekrásna, pokojná jazda uprostred scenérie hôr, málo civilizácie a neopísateľný pokoj čistej prírody. Posádka štyroch študentov, ja slováčik, dvaja Česi a jeden Rakúšan. Kozmopolitné zoskúpenie vôbec nerobilo ideové bariéry, naopak, ja ako dieťa slovenska a gazdovstva som ovládal prípravu dreva a ohňa , oni ako študenti ekonómie rozmýšľali ako čím menej minúť a nekradnúť.

Po týždni sme dorazili k bráne Aljašky, mestu Tok, pokračovali sme do Fairbansk, Anchorage, Home, Seward, zastavili sme sa na obrovskom ľadovci Matanuska, ktorý je dlhý asi 60 km, veľmi zaujímavý je Danali - národný park, kde sme z bezpečnej vzdialenosti videli asi deväť medveďov grizly. Cesta pokračovala späť do Edmontonu. Po piatich týždňoch v stane sme sa cítili skoro ako gróf Monte Christo, ktorý nevedel spať v riadnej posteli.

Najazdených asi 17 tisíc kilometrov Kanadou a Aljaškou ma poriadne unavilo. Uvedomil som si , že naozaj oko sa nenasýti videním ani ucho počúvaním. Bola to však veľká skúsenosť a dobrodružstvo o ktoré sa vďačne podelím s čitateľmi. Ani za celý život neprejdeme celý svet, ale celý svet si môžeme nosiť v srdci.