Štát, ktorý nesie názov Sprisahanectvo, švajčiarske Alpy v kantóne Bern

Confederatio Helvetica je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu Švajčiarskej konfederácie, skrátene Švajčiarska. Zatiaľ čo nemecký názov Schweizerische Eidgenossenschaft, znamená prísažný spolok alebo sprisahanectvo. Údajne sa 1. augusta 1291 na lúke Rütli zišli zástupcovia viacerých etnických skupín a odprisahali založenie štátu, pozostávajúceho zo samostatných štátov.

Akou rečou sa dorozumievali vtedy, neviem. Možno po latinsky. Faktom zostáva, že v súčasnosti existujú štyri úradné jazyky, a síce nemčina, francúzština, taliančina a réto-románčina. Či si obyvateľ talianskej časti Švajčiarska rozumie napríklad s obyvateľom Bernu, ležiacom v nemeckej časti - o tom si dovolím pochybovať.

Počas môjho ročného pobytu v tomto hlavnom meste, vyzbrojená nemčinou, som si pripadala ako v Babylone. Len v samotnom Berne existuje päť rozličných dialektov tzv. švajčiarskej nemčiny (schwyzdeutsch) a rovnako zbehlá vo francúzštine, pri nákupe v jednom malom francúzskom mestečku, som nerozumela ani spojke medzi slovami. Ako Alica v krajine zázrakov som sa cítila na jednom ľudovom zhromaždení, kde prednášajúci čítali nemecky napísané texty po schwyzdeutsch.

To som považovala dokonca za geniálne, ako môžu v tej rýchlosti zdeformovať výrazy na nerozoznanie, napríklad slovo Ausstieg (výstup) prečíta Berňan ako úštik, Dreissig (tridsať) je trísik a Markt (trh) je märktli. Ďalšími výrazmi nemôžem poslúžiť, nezapamätala som si. Ich reč je nepísanou formou jazyka a šíri sa spolu s nasávaním materinského mlieka z pokolenia na pokolenie. Rovnako, ako aj ich srdečnosť, ohľaduplnosť a ústretovosť. Často som si kládla otázku, či tieto vlastnosti patria do istého kódexu, zakotveného v ústave. Či pri škaredom pohľade na suseda, hrozí vysoká pokuta (nemecky: Strafe, v Berne: Busse).

V každom prípade, človeku robí dobre, keď sa v zamyslení ocitne na koľajniciach a vodič električky, ktorý má prednosť, zabrzdí, usmeje sa a šarmantným gestom pokynie - prejdi, človeče, na druhú stranu. Vodič, cudzinec, si musí dávať pozor na prechody pre chodcov bez semafórov. Musí sa naučiť predvídať, že niekto bude chcieť prejsť. Švajčiari sú v tomto smere neprekonateľní. Už len keď sa chodec pristaví, aby sa pozrel na druhú stranu cesty a stojí práve pri zebre, v tom okamihu zastaví všetku premávku. Veľakrát mi bolo trápne, neprejsť. Neuvedomujúc si, že stojím pri zebre s pohľadom zapichnutým v Alpách, no nie s úmyslom vymeniť ľavý chodník za pravý, rýchlo som sa pobrala, aby som stojacich vodičov nesklamala.

Apropo: Alpy! Žiť v Berne a nenavštíviť Švajčiarske Alpy, napríklad iba sedemdesiat päť kilometrov vzdialený Schilthorn (2 970 m n.m.), to by bol podľa mňa hriech. Prečo práve Schilthorn? Lebo tam sa nachádza jedna z najdlhších lyžiarskych trás Švajčiarska (16 km) a každoročne sa tam konajú tzv. diabolské preteky na lyžiach a v lete triatlon - plávanie, beh a jazda na bicykli (švajčiarsky:velo). A aj preto, lebo na samotnom špici Schilthornu, kam sa dá dostať buď pešo alebo lanovkou, tróni reštaurácia Piz Gloria, kde bol mimochodom natáčaný film V služách jeho veličenstva (1969) s Jamesom Bondom.

Piz Gloria bola vybudovaná v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a toto futuristické dielo, prvé na svete svojho druhu, poskytuje nezabudnuteľný zážitok. Poháňaná slnečnou energiou sa otočí v priebehu 55 - tich minút okolo svojej osi. Pri troche šťastia, pri dobrej viditeľnosti, možno z výšky takmer 3000 metrov vidieť vrcholy viac ako dvesto skalných velikánov, až po Mont Blanc.

Počasie sa však v tejto výške mení v sekundových intervaloch - vykukne slnko a vzápätí sa priženú ťažké čierne mraky alebo sa všetko ponorí do hustej hmly. Výstup na Schilthorn nie je prechádzkou a vyžaduje si dobrú predprípravu. A tí, ktorí si chcú zmerať sily v diabolskom triatlone, určite trénujú celý rok. Počet účastníkov je obmedzený na dvesto päťdesiat a s prevýšením 5 500 metrov od štartu po cieľ, patrí tento triatlon k najťažším na svete. Štartuje sa v mestečku Thun, kde preplávajú športovci 3,1 kilometra, potom nasadnú na cestné bicykle a prejdú trasu dlhú 97 km (prevýšenie 2 145 m). Zatým vymenia bicykle za terénne a zdolajú ďalších 30 km s prevýšením 1 180 m.

Posledný dvadsaťpäťkilometrový úsek s výškovým rozdielom 2 175 metrov absolvujú na šustrových podrážkach. Tohtoročný víťaz zdolal trasu za 8 hodín a 26 minút. Toto každoročné augustové podujatie je silným magnetom pre návštevníkov, rovnako ako zimný diabolský pretek na lyžiach. Ak dobrému lyžiarovi trvá zjazd trištvrte hodiny, tohtoročný víťaz ju zdolal za menej ako 15 minút. Pri týchto extrémnych športových disciplínach stúpne adrenalín aj divákom, ale ten možno nechať stúpať aj pri vlastných túrach.

V lete poskytuje Grindelwald, kde leží aj Schilthorn, viac ako tristo kilometrov turistických trás. Navyše práve v bernských Alpách sa mnohým alpinistom vyplní ich sen - vystúpiť na jeden z troch susediacich velikánov - Eiger (3 970 m). Je povestný jeho severnou stenou s prevýšením viac ako 1 800 metrov a vzhľadom na nebezpečný výstup (padanie skál, ľad a sneh) je namiesto Nordwand (nem. severná stena) nazývaný Mordwand (smrtiaca stena).

Dvaja susedia tohto vrchu - Jungfrau (4 158 m) a Mönch (4 109 m) patria k jednoduchším štvortisícovkám Bernských Álp. V tejto časti Álp sa nachádza aj najväčší ľadovec Európy, ktorý je dlhý 23,6 kilometra a zaberá plochu 117,6 km². Jeden horský vlk ma ubezpečoval, že za dva dni sa pohodlne a bez stresu dá tento ľadovec prejsť - pochopiteľne so sprievodcom.

Švajčiarske Alpy sú aj rajom pre sánkarov. V Grindelwalde je približne 70 km preparovaných sánkarských dráh, najdlhšia na svete je 15 kilometrová, osvetlená. Obľube sa tešia aj neosvetlené dráhy, sánkovanie je tajomnejšie a dobrodružnejšie. Ku Grindelwaldu patrí neoddeliteľne aj bicyklovanie na snehu.

Domnievať sa, že Alpy môžu uspokojiť iba zdatných športovcov, by bolo mylné. Vnímať giganty okolo seba možno aj v mestečku Interlaken, vzdialenom od Schilthornu 15 kilometrov a podnikať nenáročné túry v jeho okolí. Ale aj tu sa možno vychutnať pohľad z vtáčej perspektívy - na Thunske a Bziesenské jazerá. Ako? Celkom jednoducho - treba nastúpiť na zubačku a vyviezť sa na tzv. domáci vrch Harder Kulm (1 322 m n.m.). Mimochodom, dráha zubačky je taká strmá, že po vystúpení sa mi triasli kolená a nebola som ochotná absolvovať tú cestu ešte raz.

Po dvojhodinovej prechádzke som sa ukľudnila a nechala sa presvedčiť nastúpiť na spiatočnú cestu. Interlaken je kúpeľným a kongresovým centrom s približne 5 200 obyvateľmi a tridsiatimi deviatimi hotelmi! Povedľa kráčajúc, nevedela som, či mám obdivovať oblohu posiatu paraglidistami, alebo fasády hotelov, páchnúcich po ťažkých milionároch. Takže, ak som vyslovila názor, že Alpy nie sú iba pre fyzicky zdatných, ale pre všetkých, musím podotknúť, že rozhodujúcim činiteľom je skôr obsah peňaženky. Ku príkladu, cesta lanovkou na Schilthorn stojí pre osobu približne 1 800 českých korún.

Každý špás niečo stojí a ak si chce človek atmosféru alpských skalných masívov, voňajúcich lúk, fascinujúcich vodopádov či žiariacich snehových kryštálov ešte užiť, má približne sto rokov čas (nem. Zeit, schwyzdeutsch: cyt). Lebo - vzhľadom na klimatické zmeny sa každým dňom vrchy znižujú o niekoľko centimetrov a hrozí ich rozpadnutie. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. perma frost, čo v preklade znamená trvale zmrznutá pôda, ktorá bola trvale zmrznutá miliardy rokov a slúži ako lepidlo.

Otepľovanie zemského povrchu narušuje túto lepiacu hmotu a zapríčiňuje rozpad veľhôr, a tým aj spúšťanie sa skalných lavín. Švajčiarski geológovia merajú každý deň teplotu a budujú siete na zachytávanie skál. Pri jednom z pokusov, s deväť ton vážiacim kontajnerom sieť vydržala. Ochranné siete majú zabrániť prípadným stratám na ľudských životoch, ochrániť vrchy však nemôžu. V budúcnosti sa teda možno budeme chodiť pozerať na kamenné more a nie na štíty alpských velikánov.

» Nejnovější články, archiv