Varín, čiže Starý hrad

Ako to už je dobrým zvykom v západnej polovici Slovenska, aj tento hrad má mnoho čo spoločného s Matúšom Čákom Trenčianskym. Varín, alebo tiež Starý hrad mu vďačí za prvú písomnú zmienku. Hoci táto pochádza až z roku 1321 a na jej základe sa neprávom obsadený hrad vracia právoplatným vlastníkom Balašovcom, je jasné, že hrad bol postavený už pred rokom 1300.

Hrad na vrchu kopca vo výške 475 m, na pravom brehu rieky Váh neďaleko Strečna, pôvodne slúžil na ochranu starej cesty vedúcej Považím. Svoj dnešný názov – Starý hrad – dostal po výstavbe a sprevádzkovaní svojho mladšieho brata, hradu Strečno. Ten ako modernejší prevzal jeho pôvodnú funkciu. Neznamená to, že by Starý hrad zanikol. V 15. storočí, presnejšie v roku 1446 začali na hrade hospodáriť Pongrácovci. Tí jadro hradu s vežou všeobecne označovanou "Nebojsa" (útočistná veža, ktorá mala byť nedobytná) rozšírili o neskorogotické paláce.

Ani o sto rokov neskôr nepoľavil ich pracovný zápal a na prístupovej ceste vybudovali nižšie položené predhradie s polkruhovou baštou, neskôr zväčšené a doplnené o hospodárske budovy. Rokmi sa veci predsa len menia a v 17. storočí obrátili Pongrácovci svoj záujem o bývanie k pohodlnejším kaštieľom. Hoci si ich postavili niekoľko, hrad im naďalej slúžil ako útočisko v čase nebezpečenstva. Do začiatku 18. storočia na hrade slúžila stála vojenská posádka. Po jej odchode začal hrad pustnúť a chátrať.

Dnešného návštevníka môžu prekvapiť pomerne dobre zachované zbytky pôvodného hradu. Na najvyššom bode stoja steny veže zachované zhruba do výšky druhého poschodia s otvormi po oknách. Na západ od veže stával poschodový palác, jeho ruiny nesú stopy po gotickom arkieri. Prístupový chodník prechádza predhradím, kde hospodárske budovy v čase nebezpečenstva tvorili predsunutú obranu hradu.

Zo zrúcaniny je veľmi pekný pohľad na Domašínsky meander Váhu. Žiaľ, v letnom období v čase bujne rozrastenej zelene je výhľad výrazne obmedzený. Výstup k hradu je veľmi jednoduchý a príjemný. Z obce Nezbudská Lúčka po červenej značke do dolinky Hradské a odtiaľ hore na hrad to trvá pohodlným tempom asi jednu hodinu. Všetci chodenia po horách túžiaci môžu toto miesto zvoliť ako nástupný bod na hrebeňovku Krivánskou Malou Fatrou.

Povráva sa, že hradu v čase jeho existencie vládol istý feudál menom Vladimír. Ako správny panovník mal prehľad o svojich poddaných a rovnako ako istému Milovi Pankrácovi i jemu padla do oka dcéra žilinského richtára. Mladá, správne stavaná a ničím neskazená dievčina v naivite svojej mladosti venovala priazeň srdca obyčajnému Milovi. Rodičia za svoju dcéru, s ohľadom na možnosť hmotného zabezpečenia v produktívnom aj postproduktívnom veku, jednoznačne rozhodli. Dcéra sa vydá za hradného pána Vladimíra, Milovi ostanú oči pre plač a časom sa všetko samo vyrieši. Pravdepodobne by sa aj vyriešilo.

Žiaľ hradný pán vo svadobný deň poriešil hneď tri veci naraz. Zmenil stav slobodný za ženatý, pripravil mladuchu o nevinnosť a soka v láske o život. Dedinčania mladého muža so všetkou pietou pochovali, ale vrah postihnutý nebol. Jeho mladá manželka nebohého milenca chodila každý deň na hrob oplakávať. Neveľmi dobrý začiatok pre úspešný manželský život. Hradný pán, preto zakázal svojej krásnej žene z hradu chodiť von.

Raz si tak večer sedel, z pohára víno popíjal, keď na neďalekom cintoríne pri Milovom hrobe rytiera uvidel. Možno zo strachu, možno zo zlosti schmatol najbližší meč a ako zúrivý býk letel priamo na cintorín. Bez varovania, bez predchádzajúcej výzvy, rytierovi hlavu odťal. Nevyplatilo sa mu najskôr konať, potom rozmýšľať. Ako hlava odletela a tvárou sa k nemu otočila, zistil, že v prestrojení za rytiera k hrobu manželka chodila. Možno by ho aj vlastná nervová sústava zradila, keby ho v tej chvíli blesk z jasného neba na uhol nespálil.

Iný príbeh hovorí o rytierovi, ktorého záľubou bolo ľudí bez rozmyslu kántriť. Nevyplatilo sa mu to do chvíle keď na druhý svet aj akéhosi pustovníka poslal. Skôr ako pustovníkova duša na nebeskú bránu zaklopala, stihol rytiera prekliať, aby pokoja nenašiel kým ruiny hradu, Váh nezahatajú. Vraj po nociach je na hrade ešte aj dnes jeho kvílenie počuť.

Řadě hradů dnes také hrozí jejich zánik. Jednak za to může nedostatek financí, nezájem státních institucí, ale také nevyjasněné majetkové vztahy. Zajímavý článek o problematice chátrajících slovenských hradů přinesl slovenský server SME dne 29.5.2007.