Turistický jubilant, rozhovor

Učarovala mu turistika. Ku kopcom okolo rodnej Prievidze sa spočiatku pridali pohoria Slovenska, zakrátko aj celého Československa. Obľúbené Vysoké Tatry rozhodli o jeho zameraní na vysokohorskú turistiku (VhT). Tá si však žiadala vrcholy aj mimo hranice republiky, takže pochodil celú Európu.

Praktické skúsenosti, teoretické vedomosti a najmä sústavná aktívna turistická činnosť vo viacerých druhoch turistiky a neposledne i poctivá práca v cvičiteľskej i funkcionárskej činnosti vyústili k udeleniu titulu Zaslúžilý majster turistiky. Po roku 1989 sa stal prvým predsedom sekcie VhT v KST a v r. 1996 bol iniciátorom založenia Spolku vysokohorských turistov Slovenska (SVTS).

V príjemnom prostredí reštaurácie Rotunda na začiatku mestského parku v Trenčíne dal som si s ním schôdzku. Dôvod bol prozaický. Už sedemdesiat rokov spoznáva a obdivuje tento svet. Jubileum, ktoré nemožno len tak prejsť. Pri obľúbenej šálke čaju sa rozvíjal rozhovor.

Srdečne blahoželám k životnému jubileu! V úvode uvádzam azda hlavné činnosti a funkcie, ktoré sa týkajú z hľadiska turistiky tvojej osoby. Vynechal som snáď niečo?

Ďakujem za blahoželanie. Dalo by sa toho ešte veľa vymenovať, ale mal si ešte spomenúť, že mám tolerantnú manželku, bez pochopenia ktorej by som asi nedosiahol to, čo som dosiahol. Tiež, že som otec dvoch detí a starý otec troch vnukov.

Takže predsa. Ešte sa k tvojim deťom neskôr vrátim. Teraz však úplne na začiatok. Patríš ku generácii, ktorá prišla na svet v čase vojny. Pamätáš si z nej niečo?

Niečo áno. Bývali sme v Prievidzi v časti zvanej Piesky, ktorej dominovala andezitová Skala s lipou na vrchole a s veľkou kavernou. Táto kaverna slúžila nielen nám ako protiletecký kryt. Z nej viedla puklina až k malému otvoru hore, ktorý slúžil pre chlapov ako pozorovateľňa. Pamätám si, že sa k nej hore šplhali za pomoci lana.

Bývalému režimu slúži ku cti, že kládol dôraz na mládež, na jej športovú zdatnosť, teda aj na turistiku. No nie všetko išlo podľa predstáv. Čo tebe osobne najviac prekážalo?

Podľa môjho názoru, bolo v tom veľa formálnosti. Vytratilo sa mnoho prvkov príťažlivých pre mládež len preto, lebo sa považovali za skautské. Direktívne sa nariadilo, že každý OTTJ má mať aj oddiel TOM. Tak sa k práci s turistikou detí a mládeže dostali aj nevhodní a mnohokrát aj nekvalifikovaní ľudia.

Po nastolení demokracie a vzniku samostatného Slovenska akoby zmeny centrálne orgány slovenskej turistiky obchádzali. To bolo asi aj dôvodom, prečo vznikol SVTS. Čo bolo podnetom, kedy vznikol a aké sú jeho ciele?

Od r. 1972 som pôsobil ako turistický dobrovoľný funkcionár v sekcií PaVhT, kde som mal na starosti VhT. Po novembri 1989 sa aj v riadení turistiky udiali demokratickou formou určité zmeny. Bolo však chybou, že sa turistika neosamostatnila od novovzniknutého SZTK, čím zostala ekonomicky na ňom absolútne závislá. Už v marci 1990 sa na celoslovenskom aktíve demokraticky rozhodlo o osamostatnení vysokohorskej turistiky od pešej. Bol som zvolený za predsedu Zboru VhT v KST a podľa nových stanov KST som sa stal aj členom výkonného výboru (VV) KST.

V súlade so závermi celoslovenských aktívov Zboru VhT KST som na VV presadzoval najmä dve veci: rozšíriť možnosti pôsobenia organizovaných vysokohorských turistov s cvičiteľom VhT v TANAPe a vytvoriť podmienky pre kvalitnú prípravu inštruktorov VhT, vrátane činnosti na ľadovci formou spolupráce s družobnou organizáciou rakúskych Naturfreundov. Súčasťou toho bolo kompletne materiálne vybaviť aktívnych inštruktorov VhT ako forma odmeny za ich dobrovoľnú náročnú a zodpovednú činnosť.

Avšak nenašiel som pre to ani po viacročnom snažení na VV KST pochopenie. Vnímal som to, ako keby sme boli pre KST príťažou. Riešenie som videl, a nielen ja, vo vytvorení samostatnej turistickej organizácie zameranej výlučne na VhT. Vypracoval som k tomu potrebné formality: stanovy, odznak, návrh členskej karty, atď. Prediskutoval som záležitosť s vtedy podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a po podpísaní zakladacej listiny sa v marci 1996, teda do pol roka, konal už ustanovujúci snem SVTS. Stal som sa jeho prvým šéfom (opakovane 5 rokov po sebe).

Musím prezradiť, že si držiteľom aj jedného slovenského rekordu…

Azda máš na mysli môj výstup na juhoamerickú Aconcaguu v roku 2000. Mal som vtedy 59 rokov a teda som bol najstarším Slovákom, ktorý kedy stál na tomto 6 959 m vysokom vrchole. Zatiaľ neviem, a ani to nesledujem, že by ma niekto prekonal. Som rád, že sa mi výstup podaril. Rovnako ma hrialo na srdci, že som prišiel s nápadom zorganizovať a zrealizovať vlastnými schopnosťami expedíciu na Aconcaguu ako výlučne klubovú akciu. Bola nakoniec z pôvodne 12 iba 8členná, ale šiesti sme na vrchol vystúpili.

A teraz k tvojim deťom, synovi a dcére. Určite si sa snažil priviesť ich tiež k turistike. Našiel si u nich pochopenie?

Prirodzene, že sme sa aj s manželkou, mimochodom zoznámili sme sa na turistickom podujatí, snažili s deťmi v rámci možností chodiť nielen do prírody v okolí Trenčína, ale každoročne sme s nimi boli aspoň týždeň v Tatrách, alebo na Liptove. Boli to vychádzky, pri ktorých som sa nesnažil im to znechutiť nútením do niečoho, ale spestriť im každú túru častými zastávkami, oddychom, ukazovaním a vysvetľovaním toho, na čo sa pýtali najmä oni.

Aj teraz chodíme, keď sme spolu, na neďaleký Inovec, Vršatec, Vápeč, Strážov. Dodnes je pre nich nezabudnuteľný výstup na vysokotatranský Kriváň, keď nás na vrchole nečakane zastihli hromy-blesky a ako sme šťastlivo doslova zbehli dole. Vzťah k horám majú a nepochybujem o tom, že ho budú odovzdávať svojim deťom a mojim vnukom, v čom im budem v rámci životných síl plne nápomocný.

Na záver prezraď niečo ešte z tvojich plánov. Je ešte niečo, čo by si chcel ešte uskutočniť, dosiahnuť?

Plány človek musí mať, inak by stratil chuť a zmysel života. Dosiahnutý vek mi však už limituje schopnosti a tak sa asi ešte pôjdem vynadívať na majestátny Materhorn. Podobne, ako to bolo v roku 1972, keď sme pod ním stanovali päť dní a jeden deň sme trávili len hľadením naň.

Želám ti, aby sa ti to splnilo, k tomu pevné zdravie a ďakujem, že si našiel čas na tento rozhovor. A dovi niekde na vrcholoch!

Nech sa tvoje želanie naplní! Ďakujem, že si si na mňa spomenul a som rád, že som si i vďaka tomuto rozhovoru spomenul na všeličo, čo už je vo mne hlbšie uložené.

Celý rozhovor s Marianem Petrincem otiskneme v časopise Treking 2/2011.